Definícija slabiky a jej častí

Ľudovít Novák

[Články]

(pdf)

Определение слога и его частей / A propos de la définition de la syllabe et de ses composants

I. Šťastným absolvovaním siedmich desaťročí plodného života koncom roku 1978 jubilujúci popredný český jazykovedec Karel Horálek je doma i v ostatnom slovanskom, ba i neslovanskom lingvistickom svete dobre známy šírkou a hĺbkou svojich bádateľských záujmov i výsledkov bohatej tvorivej činnosti uložených v početných knižných, zborníkových a časopiseckých štúdiách domácich i zahraničných, publikovaných v slovanských a neslovanských jazykoch. Jednou z charakteristických čŕt jeho vedeckej osobnosti je mimoriadne vyspelá schopnosť nachádzať v koncepciách jazykovedcov, teoretikov literatúry a folklóru i filozofov jazyka nedostatočne pevné teoretické základy alebo vnútorné rozpory. No na druhej strane charakterizuje ho chýbanie vlastnej širšej výslednej syntézy týchto kritických rozborov iných teórií a až akási nechuť preberať plnú zodpovednosť za vlastné, presne formulované definície, ktoré by neboli iba príležitostné quasi definície, vyplývajúce z onej kritiky iných názorov, ale naopak, hlbšie zakotvené vo vlastnej, všetranne rozvinutej a o presvedčivé argumenty opretej teoretickej koncepcii.

Pri kritike niektorých novších náhľadov na slabiku v našej československej jazykovede K. Horálek správne zdôraznil najmä rytmickú funkciu slabiky. No nepodal pritom vlastnú definíciu slabiky ani definíciu jej časti.[1]

Pravda, slabiku možno posudzovať z viacerých hľadísk i zo stanoviska viacerých vedných disciplín či poddisciplín alebo interdisciplín. Možno ju hodnotiť fyziologicky, akusticky, psychologicky, psycholingvisticky i číro jazykovedne. Prírodovedné fyziologické a akustické hodnotenie niekedy spolu s psychologickým, resp. psycholingvistickým zahrňuje sa pod fonetické hodnotenie slabiky. Číro jazykovedné hodnotenie ako spoločenskovedné — zasa niekedy spolu s psychologickým, resp. psycholingvistickým doplnkom — zahrňuje sa pod fonologické hodnotenie slabiky. Aj u nás svojho času vznikol spor o to, či slabika je jav čisto fonetický, alebo či ju možno chápať ako niečo, čo reálne jestvuje aj fonologicky. K. Horálek sa najmä proti Š. Peciarovi správne priklonil k mienke, že slabika jestvuje aj fonologicky, i keď z toho nevyvodil praktický dôsledok pre definíciu slabiky, ktorá má dôležitosť nielen pre vedeckú teóriu, ale aj pre školskú prax. Aj v slovenskej jazykovede novšie názorové diferencie medzi E. Paulinym a J. Ružičkom nevyhnutne vyústili do trvalého uznania fonologickej existencie slabiky.

Nik nemôže popierať fonetike ako pomocnej jazykovednej disciplíne právo skúmať fonetickú povahu slabiky najmä v zmysle fyziologicko-akustickom a navrhovať definície čisto fonetického zamerenia. V československej jazykovede svojho času veľmi záslužne a kriticky zhrnul r. 1956 dovtedajšie staršie i novšie domáce i zahraničné pokusy o definíciu slabiky B. Hála.[2] Sám tam podal i svoju definíciu, ktorú však v ďalších spisoch i v diskusii s A. Rosettim buď modifikoval, alebo nakoniec vôbec opustil.

I keď by bolo veľmi zaujímavé vrátiť sa kriticky ešte raz k histórii otázky slabiky včítane práve s diskusiou A. Rosetti — B. Hála, i s diskusiou E. Pauliny — J. Ružička z jednej strany, a k novým názorom E. Paulinyho, A. Skaličkovej aj iných zo strany druhej, pre nedostatok miesta možno sa tu venovať už len nášmu číro lingvistickému ponímaniu slabiky.

[231]II. Keďže slabika nemá priamy vzťah k významu — ten sa začína až pri morféme —, treba ju hodnotiť v jej opakovanej podobe ako jav týkajúci sa par excellence zvukovej podoby jazyka. Táto zvuková podoba, zvukový útvar jazyka sa však musí chápať v duchu Saussurovho termínu „corps phonique de la langue“ z hľadiska jazykového povedomia už v zmysle fonologickom, nie fonetickom. Totiž zvukové signály sa pritom hodnotia už ako fonémy. A tak podstatu slabiky treba vidieť v jej rytmicky pravidelne sa opakujúcej podobe.

Keďže však jazyk je zložitá sústava znakov, založená na artikulovanom zvukovom podklade takto fonologicky chápanom, opakovanie elementárnych slabičných útvarov hodnotí sa tiež do istej miery doplnkovo vnútorno-znakovým spôsobom: druhá slabika je spätne znakom pre prvú, tretia opätovne pre prvú, ale prostredníctvom druhej, štvrtá opätovne pre prvú, ale prostredníctvom tretej a druhej naraz atď. vždy spätne tak.

Ďalšia vec: takto chápaná slabika je najmenší rytmický úsek zvukového útvaru jazyka. Táto elementárna rytmická jednotka zapadá do lineárneho toku prehovoru jednosmerovo nezvratne — opätovně v zmysle Saussurovho chápania lineárneho charakteru jazyka, ktorý sme vo viacerých svojich novších štúdiách doplnili o predpoklad dialekticky nerozlučne spojeného spätného smerovania sémiologického. Jednak primerane k obmedzeným fyziologickým možnostiam, jednak v zhode s významovou stránkou výpovede slabičný tok možno členiť na vyššie jednotky rozlične terminologicky označované (hovorené, česky mluvní takty, prehovorový, česky promluvový úsek, kólony, ap.), prerývané kratšími či dlhšími pauzami a charakterizované rozličnými koncovými kadenčnými intonačnými útvarmi. No i tak najmenšími elementárnymi jednotkami tu vždy ostávajú slabiky ako také, ďalej slabične nedeliteľné, hoci rozlične fonologicky vybudované.

Slabiky sa bezprostredne od seba oddeľujú slabičnými predelmi. Slabičné predely sa miestne môžu, ale nemusia kryť s morfémickými švíkmi. Tu sú veľké rozdiely medzi rozličnými jazykovými typmi v zmysle morfologickej typológie jazykov. Tak napr. v jazykoch aglutinačného typu je väčšia miera zhody medzi slabičnými predelmi a morfémickými švíkmi, kým vo flektívnych jazykoch je tu naopak väčšia miera nezhody. No spoločnou črtou slabičných predelov i morfémických švíkov je dnu v súvislom kontexte ich komplexnosť, a to zloženosť vždy zo dvoch prvkov: slabičný predel je zložený z koncového slabičného predelu predchádzajúcej slabiky a zo začiatočného predelu nasledujúcej slabiky; a podobne: morfémický švík je zložený z koncového morfémického predelu predchádzajúcej morfémy a zo začiatočného morfémického predelu nasledujúcej morfémy. O tom sme však podrobnejšie hovorili v osobitnej štúdii.[3]

V rade iných štúdií sme zas písali o znakovom chápaní i o konkrétnom aplikovaní osnovy začiatok—stred—koniec, ktorá je podstatne dôležitá pre útvary lineárneho charakteru, ako je práve jazyk, alebo ako sú hudobné útvary. Je zrejmé, že tie i najmenšie útvary, ktoré sa dajú ešte segmentovať ako elementárne celosti, musia spĺňať podmienku, že musia mať v sebe nejakým spôsobom všetky tri uvedené osnovné prvky, t. j. začiatok—stred—koniec.

III. Bez ďalšej možnosti podrobnejšieho rozvíjania týchto myšlienok pre obmedzený rozsah tejto jubilejnej štúdie podáme tu najsamprv definíciu slabiky a potom definíciu jej častí:

Slabika je najmenší celostný rytmický úsek zvukového útvaru jazyka, ktorý má začiatok, stred a koniec.

Samohláska ako časť slabiky je hláska schopná signalizovaním začiatku, stredu [232]a konca naraz tvoriť sama slabiku, alebo v spojení so spoluhláskami schopná signalizovať naraz buď začiatok a stred, buď stred a koniec, buď jedine stred slabiky.

Dvojhláska ako časť slabiky je v niektorých jazykoch zväzok dvoch samohlások alebo samohlásky a sonóry schopný signalizovaním začiatku, stredu a konca naraz tvoriť sám slabiku, alebo v spojení so spoluhláskami schopný signalizovať naraz buď začiatok a stred, buď stred a koniec, buď jedine stred slabiky.

Sonanta ako časť slabiky je v niektorých jazykoch sonóra schopná okrem spoluhláskovej funkcie signalizovaním začiatku, stredu a konca naraz tvoriť sama slabiku, alebo v spojení s inými spoluhláskami schopná signalizovať naraz buď začiatok a stred, buď stred a koniec, buď jedine stred slabiky.

Spoluhláska ako časť slabiky je hláska schopná sama alebo v spojení s ďalšími spoluhláskami signalizovať a tým samým tvoriť začiatok a koniec slabiky.

Nóvum pri týchto definíciách je aj v tom, že sa tu v zhode s jazykovou realitou primeranejšie určuje povaha stredu (jadra alebo vrcholu) slabiky, keď sa okrem stredu z jednej strany hovorí ešte z druhej strany aj o začiatku a strede a o strede a konci slabiky naraz (typy ten proti on a no).[4]

 

R É S U M É

A propos de la définition de la syllabe et de ses composants

L’auteur propose cinq nouvelles définitions purement linguistiques de la syllabe d’une part et de ses composants d’autre part, fondées sur le canevas commencement — centre — fin:

Syllabe — segment rythmique total le plus petit du corps phonique de la langue comportant commencement, centre et fin:

Voyelle comme partie de la syllabe — son susceptible, en signalant commencement, centre et fin à la fois, de former par lui-même une syllabe ou, en connection avec consonne(s), susceptible de signaler à la fois soit commencement et centre, soit centre et fin, soit uniquement centre de la syllabe.

Diphtongue comme partie de la syllabe — union de deux voyelles ou d’une voyelle et d’une sonore, susceptible, dans certaines langues, en signalant commencement, centre et fin à la fois, de former par elle-même une syllabe, ou, en conexion avec consonne(s), susceptible de signaler à la fois soit commencement et centre, soit centre et fin, soit uniquement centre de la syllabe.

[233]Sonante comme partie de la syllabe — sonore susceptible, dans certaines langues, en dehors de la fonction consonantique, en signalant commencement, centre et fin à la fois, de former par elle-même une syllabe, ou, en connexion avec d’autres consonne(s), susceptible de signaler à la fois soit commencement et centre, soit centre et fin, soit uniquement centre de la syllabe.

Consonne comme partie de la syllabe — son susceptible à lui-même ou en connexion avec d’autres consonnes de signaler et par là même de former uniquement soit commencement, soit fin de la syllabe.

Slovo a slovesnost, ročník 39 (1978), číslo 3-4, s. 230-233

Předchozí Pavel Trost: K problematice hláskových změn

Následující Karel Pech, Sáva Hlaváč: Řeč—zvuk a význam