Naratívne výpovedné akty

Ján Horecký

[Články]

(pdf)

Narrative elocutionary acts

Podobne ako vo všetkých výpovedných aktoch aj v naratívnych výpovedných aktoch základným prvkom je sloveso. Presnejšie: sloveso z istej sémantickej skupiny, t.j. zo skupiny takých slovies, ktoré niečo vypovedajú o mimojazykovej skutočnosti, o tom, čo sa v tejto skutočnosti deje, resp. dialo. Preto možno naratívne výpovedné akty konkretizovať ako výpovede o procesoch, udalostiach a stavoch.

K naratívnym výpovedným aktom však okrem toho patria aj výpovedné akty so slovesami hovorenia, a to predovšetkým svojou povahou – rozprávaním, ale aj svojím vzťahom k realite. Ako ukazuje Nemcová (1990, s. 66), môže tu ako kritérium poslúžiť aj kritérium verifikovateľnosti, presupozície, ba aj kritériá prognózovania a odôvodňovania.

A napokon sem patria aj slovesá sentiendi, lepšie povedané slovesá cognoscendi, poznávacej činnosti (teda napr. vidieť, zistiť, cítiť, uvedomiť, pozorovať, skúmať), lebo vypovedajú o činnosti a stavoch poznávajúceho subjektu.

Takto vymedzené naratívne výpovedné akty, prirodzene, nefigurujú v bohatej literatúre o rečových aktoch (posledný prehľad pozri u Burkhardta, 1986).

Pravda, druhotne môžu aj performatíva, ako ich tu vymedzuje Burkhardt (1986, s. 7–9), t.j. asertíva, direktíva, komisíva, expresíva a deklaratíva, fungovať v naratívnych výpovedných aktoch, lebo predstavujú isté typy duševnej činnosti hovoriaceho; sú takto blízko k verbám cognoscendi. Je to predovšetkým preto, lebo sa tu neskúmajú rečové akty ako isté ustálené úkony, resp. formy vyjadrovania pri jazykovej komunikácii, ale pozornosť sa zameriava na slovesá, ktorými sa tieto akty realizujú, totiž na performatívne slovesá. Pritom sa, prirodzene, vychádza z prvotnej Austinovej klasifikácie, resp. z jej modifikácie u Searla.

J. L. Austin skúmal výpovede a rozlišoval verdiktívne, excitívne, komisívne, konduktívne a expozitívne výpovede. Ale už J. R. Searle upozornil, že tu nejde o triedenie ilokučných aktov, ale ilokučných slovies a že treba predpokladať ilokúcie (ilokučné akty) jestvujúce nezávisle od performatívnych slovies. A. Burkhardt však hodnotí takéto rozlišovanie ako „ontologický chybný záver” (1986, s. 286), lebo podľa jeho presvedčenia „ilokučné akty a významy ilokučných slovies sú v rovine jazyka ako systému v podstate totožné” (1986, s. 287). Proti takémuto záveru však stojí fakt, že vo výpovedných aktoch sa používajú aj iné slovesá než performatívne a že v celej veľkej skupine informačných výpovedných aktov sa performatívne slovesá alebo vôbec nepoužívajú, alebo sa používajú ako druhotné vyjadrovacie prostriedky. Napr. sloveso spýtať sa môže vyjadrovať nielen otázku (teda mať performatívny zmysel), ale jednoducho môže označovať istý proces v priebehu rozprávania.

Počnúc J. R. Searlom sa mnohí bádatelia usilovali performatívne slovesá klasifikovať. Priamo na neho nadväzujú Habermas a Fraser. Habermas rozlišuje len štyri skupiny performatívnych slovies (komunikatívne, konštatívne, reprezentatívne a regulatívne), Fraser počet tried rozmnožuje a rozlišuje slovesá asertívne, evaluatívne, komitívne, hodnotiace, stipulatívne, navrhovacie a ceremoniálne. Ako vidieť, nezachováva jednotný typ termínov, niektoré len opisuje.

Na J. R. Searla nadväzuje aj D. Wunderlich, ale skúma ilokučné typy, teda nie priamo slovesá. Zachováva Searlove typy direktíva, komisíva a deklaratíva, namiesto asertív vymedzuje reprezentatíva, no v ďalšom uvádza nové typy, totiž erotetíva (opytovacie, zisťovacie), satisfaktíva, retraktíva a „vokatíva” (oslovovacie).

Izolovane stojí pokus Ballmera – Brennenstuhla, ktorí v zreteľnej nadväznosti na Jakobsonovu teóriu jazykových funkcií rozlišujú – pravda, len v rámci verba dicendi – slovesá výzvové (apelové), vyjadrovacie (expresívne), zobrazovacie (diskurzné) a interakčné (fatické).

Od pôvodného chápania J. R. Searla sa najviac vzďaluje I. Rosengrenová. Zrejme pod vplyvom teorie W. Schmidta o komunikačných postupoch triedi nie slovesá, ale jazykové úkony (Sprach[106]handlungen). Rozlišuje jazykové úkony konštitutívne (blízke deklaratórnym u Searla), ktorými sa konštituujú isté spoločenské fakty (pomenovanie, vymenovanie, darovanie), ďalej expresívne (poďakovanie, blahoželanie), deklaratórne (ktorými sa vyjadruje postoj hovoriaceho k propozícii), kognitívne (ktorými sa podáva informácia o jave) a napokon interakčné (ktorými sa vyslovuje želanie, čo má adresát robiť).

A. Burkhardt (1986) sa vracia k Searleho lexikálnemu východisku, skúma a klasifikuje ani nie tak výpovedné akty, ale konkrétne slovesá, ich lexikálny význam a ich zaradenie do daného lexikálneho poľa. Ukazuje, ako možno performatívne sloveso vymedziť pomocou sémantickej parafrázy. Napr. sloveso tvrdiť opisuje takto: hovoriť adresátovi, že p je pravdivé (na všetkých troch časových úsekoch – v prítomnosti, minulosti aj budúcnosti), a to s tým cieľom, aby ho presvedčil. Sloveso prosiť sa parafrázuje takto: hovoriť adresátovi, že má urobiť p, ktoré ešte nie je realizované a je v záujme hovoriaceho, adresát by to bez prosby neurobil, predpokladá sa, že hovoriaci chce p, ale sám nie je schopný urobiť p, adresát s hovoriacim spolupracuje, je mu inštitučne alebo svojou kompetenciou nadriadený, adresát rozhodne, či urobí p.

Ako vidieť, pri týchto parafrázach sa berú do úvahy veľmi rozmanité okolnosti a predpoklady, zrejme by však mali byť dostatočné.

Ku všetkým skúmaným performatívnym slovesám A. Burkhardt priraďuje sémantické príznaky, ako je napr. jazykový úkon, jeho intenzita, inštitucionálna viazanosť, vzťah medzi hovoriacim a adresátom, smer pôsobenia, kompetencia participantov, možnosť rozhodovať o realizácii a pod. Tieto príznaky sa vymedzujú ternárne, ako prítomné, neprítomné alebo neutrálne (+, – , 0). Sám autor však pripomína, že ternárnosť nie je možná pri všetkých sémantických príznakoch, napr. intenzita má výrazný stupňovitý charakter.

Bližší rozbor distribúcie týchto sémantických príznakov, ako je zachytený v tabuľke, však nepresvedčuje, že by sa nimi zreteľne vydeľovali isté skupiny, resp. typy performatívnych slovies. Len deklaratórne performatíva sú nápadné neprítomnosťou sémantických príznakov: všade sú nuly, okrem sémantického príznaku podnet – reakcia a dialóg – monológ. A to je na vymedzenie skupiny málo.

Ako vidieť z týchto poznámok, vo väčšine klasifikácií ide len o performatívne slovesá, všetky ostatné typy slovies ostávajú úplne mimo pozornosti, napr. slovesá na vyjadrovanie stavov, na označovanie procesov, vzťahov medzi myšlienkami. Výpovedné akty však vypovedajú o rozličných javoch, používajú sa na označenie všetkých jazykových úkonov (Sprachhandlungen, ako hovorí I. Rosengrenová); naproti tomu rečové akty v klasickom chápaní tvoria iba časť jazykových úkonov, týkajú sa operačnej zložky. Proti tejto skupine však stojí oveľa rozsiahlejšia skupina informačných výpovedných aktov, ktoré nesú informáciu o objektívnej realite. Operačné výpovedné akty sa členia podľa toho, či vyžadujú alebo nevyžadujú reakciu adresáta, na kontaktové a reaktívne a tieto zase na direktívne, ak vyžadujú fyzickú reakciu, a erotetické, ak vyžadujú (prevažne) verbálnu reakciu. Informačné výpovedné akty vyjadrujú jednak subjektívne stanovisko hovoriaceho (argumentačné výpovedné akty), jednak označujú isté fakty. Patria sem explikatívne výpovedné akty, ak ide o vyjadrenie poznatkov, a faktové výpovedné akty. Tie sa zase týkajú vecí (deskriptívne výpovedné akty) a udalostí v najširšom zmysle (naratívne výpovedné akty).

V rámci naratívnych výpovedných aktov možno konštatovať niekoľko odlišných formálnych modelov podľa toho, či vypovedajú o faktoch alebo o subjektívnych udalostiach.

[107]Schematicky:

výpovedné akty

operačné

informačné

kontaktové

reaktívne

postojové

prvkové

fyzické

verbálne

poznatkové

faktové

vecné

udalostné

fatické

direktívne

erotetické

argumentačné

explikatívne

deskriptívne

naratívne

 

„Faktové” sloveso, ktoré je základom faktového naratívneho výpovedného aktu, vstupuje vždy do istého rámca (v podstate na základe svojich intenčných vlastností), ktorý je vymedzený dvoma bodmi, agensom a paciensom:

 

V

/  \

Ags    Pat

 

K bohatej literatúre o sémantických pádoch (rolách) prispel nedávno, vychádzajúc z úvah o porozumení viet umelým intelektom, E. Páleš (1990). Podľa jeho terminológie v agentálnej skupine môže byť agentív (Sused kúpil dom), ale aj elementív (Vietor rozbil okno), editív (Četka oznámila správu). V pacientálnej skupine môže byť jednak objektív (Sused kúpil dom), ale aj rezultatív (Sused postavil dom), modifikatív (Sused pokosil trávu) a deštruktív (Sused rozkopal chodník).

Je známe, že agentálna zložka môže ostať explicitne nevyjadrená, implicitne sa na ňu poukazuje morfémou osoby pri slovese: sused pokosil trávu – pokosil trávu.

Okrem uvedených dvoch základných bodov sa pri slovese vyjadruje potenciálne rozličný spôsob prebiehania deja – modus (a to príslovkou alebo príslovkovým určením, resp. aj rozličnými pádovými väzbami). Napr. rýchlo písať, písať na stroji, [108]skákať po tráve, skákať cez plot, zaoberať sa matematikou, zamestnávať nákupmi (por. Horecký, 1990). Zdá sa, že sem patria aj také roly ako inštrumentál, lokál, benefaktív (adresát) – cirkumstant.

Napokon patria k slovesu aj rozličné modálne slovesá typu musel písať, nechcel rúbať, ale aj začal/prestal pracovať s faktovým slovesom v infinitíve.

Naratívny výpovedný akt vyjadrujúci procesy má teda takúto formálnu podobu:

 

(Agens) (modus)					V					(cirkumstant) Patiens
					V mod + inf
Napr.	Peter			staval					dom
				začal stavať
	Peter rýchlo					staval					brigádnou formou dom
						začal stavať

Do skupiny naratívnych výpovedných aktov vyjadrujúcich udalosti patria dve podskupiny. V prvej je rámec neúplný, nemá pacientálny člen a ako agentálny člen funguje produktor: pretekár beží, slnko svieti, ruže voňajú. Prirodzene, aj pri slovesách tohto typu môže byť modálna zložka (ruže začali voňať), ale aj modusová a cirkumstantová zložka (ruže tuho voňali po poliach).

V druhej podskupine je rámec úplný, ale na mieste agensa sa uplatňuje perceptor (Peter pocítil vôňu), kognizant (Peter pozoroval deti), afektor (P. sa zľakol psa), kým na mieste paciensa je fenomenatív (P. sa bál psa) alebo evokatív (P. plakal od zlosti).

Aj v skupine výpovedných aktov vyjadrujúcich stavy sú dve podskupiny. Úplný rámec je v type obilie naplnilo voz (Rea – V – Obj), polovičný v type vyjadrujúcom zmenu stavu: P. sa stal riaditeľom (Ifr – V – Ift), hrad spustol (Sta – V), otec chorľavie (Sta – V), P. povýšili na kapitána (Ift – V – Ifr). (Rea = realizátor, Ifr – identifikátor, Ift – identifikant, Sta – statuál)

Osobitný typ predstavuje forma Zem je guľatá (Ant – Abt, atributant, atributív). Verba dicendi majú síce úplný rámec, ale namiesto paciensa stojí „predmet”, téma hovorenia, čo sa hovorí, o čom sa hovorí. Býva vyjadrený objektom (či skôr fenomenatívom podľa Páleša) alebo vedľajšou vetou:

 

Peter oznámil			svoj príchod
			, že príde
Peter ohlásil od zajtra práceneschopnosť
	, že od zajtra				je		práceneschopný
					bude		práceneschopný
Peter začal rozširovať, že bude práceneschopný

Agensa by sme mohli špecifikovať ako diktora, resp. narátora.

Podobný stav je aj pri verbách cognoscendi, pravda, s tým, že agens je špecifikovaný ako kognizant:

 

Peter zistil	bratov neúspech
	, že brat bol neúspešný

 

Z hľadiska kompozície, resp. štruktúrovanosti textu môže narátor i kognizant, resp. verbum dicendi a cognoscendi vlastne vyjadrovať svoj postoj k rozprávanému deju (procesu, udalosti a stavu):

  

Vojsko už nastupovalo –

Zistil som, že vojsko už nastupovalo

Včera vznikol v lese požiar –

Oznámil som, že včera vznikol v lese požiar

 

[109]Podrobne túto funkciu slovies skúma J. P. Vasilieva (1990), pravda, z hľadiska uvádzacích výrazov pri priamej reči. Dobre rozlišuje tri skupiny takýchto výrazov:

1. slovesá označujúce emócie, city, nálady, duševné stavy, napr. báť sa, nahnevať sa, radovať sa, tešiť sa, urážať sa,

2. slovesá označujúce mimiku, napr. mračiť sa, uškŕňať sa,

3. slovesá označujúce gestá, pohyby sprevádzajúce dej alebo predchádzajúce deju, napr. mykol hlavou, natiahol ruku.

Veľmi výrazný je taký kompozičný postup, pri ktorom pri uvádzaní priamej reči ostáva miesto slovesa dicendi prázdne:

  

Píšeš? – (spýtal som sa). Ako vidíš (odpovedal P.).
Raz, keď znovu oneskorene bežím na nástup, skríkne na mňa poddôstojník z povolania, nie ani oveľa starší odo mňa:
– Počkaj, vojak! Kam bežíš?
– Na nástup.
– Prečo tak neskoro? A prečo vždy tak utekáš?
	(Šikula, LT 22. 6. 90)

 

Rozprávací charakter naratívnych výpovedných aktov sa výrazne realizuje v súvislých textoch. Jednotlivé akty (alebo aspoň naratívne slovesá) sa môžu jednoducho radiť za sebou:

  

Stále mi zazlievali, že nemám vojenské vystupovanie. Márne som sa usiloval vystupovať rázne a vzorne. Nedarilo sa mi to (Šikula, LT 22. 6. 90).

Rozkaz je rozkaz! Bežal som nazad, zavesil som minimax tam, kde visel, a znovu som bežal na dvor. Ale medzitým sa už vojaci rozdelili do skupín a každá šla za svojou prácou, na dvore nezostal nik, nemal som sa ani ku komu pridať (Šikula, LT 22. 6. 90).

Leto … prekročilo svoj zenit. Dažde a búrky prichádzali každý druhý deň. Možno preto … sa ohlásil môj vred. Žiadalo sa mi len jedno: ležať (Sloboda, 127).

 

Niekedy sa naratívne výpovedné akty zaraďujú do časových súvislostí. Deje sa to najmä vedľajšou časovou vetou:

 

Keď vošiel do izby, rýchlo sa zmocnil pušky.

A dostal som (opušťák). Z piatka na sobotu som sa zase vyspal pod posteľou a v pondelok ráno, keď mi už predtým kamaráti v kasárňach poradili, ako sa najšikovnejšie dostanem do Strážnice, vybral som sa na vlak. Už vopred som sa tešil, že uvidím strýka i celú jeho, čiže aj moju rodinu … (Šikula, LT 22. 8. 90).

A potom sme vyrazili. Najprv chodníkom, lebo strýko mi chcel cestou natrhať letných jabľk. A keď som ich už mal plné vrecká, pomaly kráčal predomnou pomedzi šuchotajúce pšeničné klásky (Šikula, LT 22. 6. 90).

 

Je tu niekoľko typov, súhrnne ich spracovala A. Ferenčíková (1987). Hlavné sú tieto: na jednej strane súčasnosť, predčasnosť, následnosť s rozličnými špecifikáciami, na druhej strane rovnocennosť dejov a medzi nimi vymedzenie hranice. Ich podrobná analýza však už presahuje hranicu úvah o výpovedných aktoch (najmä naratívnych).

Inokedy sa naratívnym výpovedným aktom naznačuje, resp. vyjadruje obsah ďalšieho naratívneho výpovedného aktu:

  

Znova som sa vrátil do predošlého obilia a urobil som si ležovisko tak, že som si pod seba obilie pováľal, položil som si ho pod hlavu a bol by som i zaspal, lebo som bol unavený, no keď sa všetko utíšilo, začali ma štípať komáre (Šikula, LT 22. 6. 90).

 

[110]Prirodzene, radenie, resp. kombinácia rozličných typov naratívnych aktov, ale aj naratívnych a deskriptívnych, naratívnych a argumentačných výpovedných aktov si vyžaduje podrobnejšiu analýzu. Ale to už je otázka textovej analýzy alebo štylistických a kompozičných rozborov.

Z našich úvah vyplýva jednak špecifické, ale vyhranené postavenie naratívnych výpovedných aktov v celkovom systéme, jednak fakt, že na rozdiel od ostatných výpovedných aktov štruktúra naratívnych výpovedných aktov je zložitejšia a že sa vlastne kríži so štruktúrou literárneho útvaru ako celku. Podrobná analýza patrí jednak do oblasti štylistiky, jednak do veľkej miery do syntaxe, pokiaľ ide o konkrétne spájacie prostriedky a typy viet.

 

LITERATÚRA

 

Burkhardt, A.: Soziale Akte, Sprachakte und Textillokutionen. Max Niemeyer Verlag, Tübingen 1986.

Ferenčíková, A.: Časové podraďovacie súvetie v slovenských nárečiach. Veda, Bratislava 1986.

Horecký, J.: Slovesná intencia ako slovesná kategória. SlR, 1990 (v tlači).

Nemcová, E.: Sémantická analýza verb dicendi. Veda, Bratislava 1990.

Páleš, E.: Sémantické roly slovenských slovies. JČ, 41, 1990, s. 30–48.

Vasilieva, J. P.: Pobočnyj vvod priamoj reči v slovackom jazyke. SlavSlov, 25, 1990, s. 237–256.

 

R É S U M É

Narrative elocutionary acts

The theory of elocutionary acts is conceived broader than the theory of speech acts. Its concern is not only the study of the performative components of linguistic action, but also of the minimal content components as used in communicating by linguistic means. In this sense, the elocutionary acts are meant as utterances about processes, events, and states.

The structure of the elocutionary narrative acts expressing the processes can be formulated as follows:

 

1.	(Agens) (Mode)		V		(Circumstant) Patiens
2.	(Percipient)		V+Inf		Phenomenative

 

The structure of the elocutionary narrative acts expressing the states is: Realizator – V – Objective. When using verba dicendi or sentiendi, the theme of utterance is expressed in the position of Patiens.

The narrative sense of these elocutionary acts is obviously expressed in coherent texts where narrative, but also descriptive and argumentative elocutionary acts can be combined. Therefore the structure of elocutionary acts as combined in chains can be studied (conceived of) as the structure of literary genres.

Slovo a slovesnost, ročník 53 (1992), číslo 2, s. 105-110

Předchozí Jan Kořenský: Teoretická jazykověda a komunikačně orientovaný výzkum řeči

Následující Jana Hoffmannová, Olga Müllerová: Vývoj a současné akcenty analýzy dialogu