Sovietska práca o metóde historickoporovnávacieho štúdia indoeurópskych jazykov

Viera Budovičová

[Rozhledy]

(pdf)

Советские труды о методе сравнительно-исторического изучения индоевропейских языков / Ouvrages soviétiques sur la méthode de l’étude historique comparative des langues indo-européennes

Obnovený záujem o otázky historickoporovnávacieho štúdia jazykov v Sovietskom sväze dosvedčuje nová publikácia Jazykovedného ústavu Akadémie vied SSSR Voprosy metodiki sravniteľno-istoričeskogo izučenija indojevropejskich jazykov (Moskva 1956). Autormi publikácie sú poprední sovietski komparatisti V. I. Abajev, B. V. Gornung, M. M. Guchman a P. S. Kuznecov. Táto 320stránková knižka pomáha vyplniť medzeru, ktorá v tomto dôležitom odvetví jazykovedy vznikla dlhotrvajúcim pôsobením antihistorického nového učenia o jazyku N. J. Marra. Marrizmus prerušil kontinuitu slávnej tradície ruskej komparatistiky, reprezentovanej učencami svetového mena, ako boli A. V. Vostokov, A. A. Potebňa, F. F. Fortunatov, J. A. Baudouin de Courtenay, N. V. Kruševskij, L. V. Ščerba, V. A. Bogorodickij, ktorých plodné diela, najmä v oblasti indoeurópskej akcentológie (zákon Fortunatovov-Saussurov, objavy Šachmatovove), znamenali veľký prínos pre vedecké poznanie indoeurópskej jazykovej rodiny.

Súčasná sovietska komparatistika sa usiluje naviazať na tieto tradície domácej vedy a zároveň dostihnúť i predstihnúť to, čo za posledné desaťročia v tejto oblasti dosiahla pokroková veda zahraničná. Preto je prvoradou úlohou marxistické zhodnotenie nových metód a nových ciest, ktoré razí moderná komparatistika, a kritické zváženie výsledkov, ku ktorým sa aplikáciou týchto metód v súčasnosti dospelo. Dôležitým krokom bolo vydanie ruských prekladov vynikajúcich diel zahraničných učencov, francúzskeho komparatistu A. Meilleta, francúzskeho romanistu E. Bourcieza, francúzskeho indoeuropeistu E. Benvenista, talianskeho komparatistu V. Pisaniho, amerického germanistu E. Prokoscha a českého jazykovedca O. Hujera. V poslednej dobe možno zaznamenať i hodnotné práce sovietskych komparatistov, a to jednak niekoľko väčších štúdií, jednak niekoľko knižných publikácií. Spomenieme tu aspoň záslužnú prácu A. V. Desnickej, v ktorej autorka sleduje vývoj komparatistiky od jej kolísky až do súčasnosti. Oprávnene vyzdvihuje prínos ruskej vedy, ale k novým smerom zahraničnej, najmä západnej indoeuropeistiky zaujíma postoj značně kritický.[*] Privítať treba i novú publikáciu Pedagogického nakladateľstva Chresto[226]matija po istorii jazykovedenija XIX—XX vekov (Moskva 1956), zostavenú V. A. Zvegincevom, v ktorej sa venuje veľká pozornosť predstaviteľom porovnávacej jazykovedy indoeurópskej a slovanskej. (Pred úryvkami z diel najzaslúžilejších lingvistov predchádza vždy poučné zhodnotenie celého ich diela, takže táto chrestomatia môže veľmi dobre slúžiť aj ako sprievodca po dejinách jazykovedy.)

Nová publikácia, s ktorou chceme čitateľov bližšie zoznámiť, je určená hlavne pre univerzitných poslucháčov a ašpirantov. Autori si vytyčujú úlohu podať výklad nie už o dejinách porovnávacej jazykovedy, ale o jej najnovších metódach a o tých jej výsledkoch, ktoré možno považovať za najmenej sporné. Je to teda po sovietskej jazykovednej diskusii z r. 1950 prvý pokus o systematický, poučný a zároveň prístupný výklad podstatných rysov historickoporovnávacej metódy v oblasti hláskoslovia, tvorenia slov, morfológie a etymológie. Autori sa úmyseľne nepúšťajú na pôdu porovnávacej syntaxe a lexikológie, nakoľko nepovažujú metodické princípy týchto disciplín za dostatočne prepracované. Problematiky lexikologickej sa predsa aspoň dotýkajú výklady o etymológii, avšak porovnávacia syntax skutočne ako by nejestvovala. I keď je pravda, že v porovnávacej syntaxi možno zatiaľ zaznamenať len skromné výsledky, bolo by treba pre úplnosť knihy zoznámiť čitateľa aspoň stručne s tými poznatkami, ku ktorým dospeli B. Delbrück, A. Potebňa, J. Zubatý, J. Wackernagel, A. Meillet.

Príručka je rozdelená do šiestich kapitol. V prvých dvoch, nazvaných Úlohy a obsah historickoporovnávacieho bádania a Historickoporovnávacia metóda ako systém bádateľských postupov pri skúmaní príbuzných jazykov, zhrnuli autori výsledky teoretického hodnotenia historickoporovnávacej metódy v sovietskej vedeckej literatúre za posledné roky. Sovietska komparatistika sa snaží prekonať určité slabiny tradičnej komparatistiky, ktorá skúma jazykový vývoj bez sústavného prihliadania k dejinám nositeľov jazyka. Marxistická metóda sa v komparatistike uplatňuje požiadavkou skúmať vývoj jazyka, jeho históriu i prehistóriu, v tesnej súvislosti s vývojom spoločnosti. Preto sa nemožno v komparatistike zaobísť bez pomoci historických vied (archeológie, paleontológie, etnografie atd.).

Prehľadne spracovaná je tretia kapitola Postupy historickoporovnávacieho štúdia hláskového systému. Čitateľ tu nájde poučný výklad metód historickoporovnávacieho hláskoslovia, ilustrovaný mnohými konkrétnymi príkladmi. Nájdeme tu rozbor najdôležitejších problémov indoeurópskeho hláskoslovia, ako dialektické rozdiely prajazykové, hláskové zmeny súvisiace s vývojom slabiky (na príklad monoftongizácia diftongov), ďalej palatalizácia velár, prízvuk a jeho vplyv na hláskový vývoj atď. Bedlivo sa rozlišuje hláskový vývoj spoločný od vývoja paralelného, ktorého predpoklady sú síce v prajazyku, ale ktorý sa uskutočňuje v jednotlivých jazykoch nezávisle. Autor kapitoly v značnej miere využíva materiálu novoobjavených indoeurópskych jazykov (hetitčiny, tocharčiny), ktorých možnosti pre osvetlenie hláskovej štruktúry indoeurópskej nie sú ešte v plnej miere využité. Vedľa historickoporovnávacej metódy sa zdôrazňuje i metóda vnútornej rekonštrukcie, porovnávanie jednotlivých javov v rámci jedného jazykového systému; táto metóda vhodne doplňuje metódu porovnávaciu hlavne pri zisťovaní významov a funkcií tvarov.

K tejto kapitole je pripojený dodatok venovaný výkladu tak zv. „laryngálnej hypotézy“. Ťažko by sme hľadali v publikáciách u nás dostupných taký jasný a inštruktívny výklad o tejto aktuálnej otázke modernej indoeuropeistiky. Laryngálna hypotéza, ktorej pôvodcom je F. de Saussure a ktorú ďalej rozpracovali poľský indoeuropeista J. Kuryłowicz, americký lingvista E. H. Sturtevant, český jazykovedec L. Zgusta a iní, vrhá nový pohľad na najstaršie obdobie vývoja indoeurópskeho hláskoslovia. Podľa tejto hypotézy existovali pôvodne v indoeurópskom prajazyku spoluhlásky, pravdepodobne laryngálnej (hrtanovej) povahy, ktoré mohli byť komponentom dvojhlások (podobne ako sonanty). Tieto spoluhlásky, ktorých existencia je potvrdzovaná hetitským h̬, zohrali dôležitú úlohu vo vývoji indoeurópskeho vokalizmu. Nadto sa tu v indoeurópskom hláskovom systéme objavil prvok, ktorý niektorí [227]semitológovia (Möller, Cuny) spojujú s laryngálnymi spoluhláskami semitských jazykov a snažia sa tak dokázať príbuznosť indoeurópskych a semitských jazykov.

Opierajúc sa o laryngálnu hypotézu vypracoval francúzsky komparatista E. Benveniste (súčasne s J. Kuryłowiczom a nezávisle na ňom) novú teóriu indoeurópskeho koreňa; výklad o nej tvorí jadro štvrtej kapitoly našej knihy, Skúmanie morfologickej štruktúry slova. Po prehľade rôznych starších teórií koreňa rozoberá autor kapitoly prínos E. Benvenista. Oceňuje jeho pokus o odhalenie pôvodného indoeurópskeho koreňa a zvlášť vyzdvihuje dnes už všeobecne prijímané zistenie súvislosti medzi stupňom samohlásky koreňa a koncovky.

Piata kapitola, Postupy historickoporovnávacieho skúmania tvaroslovia, obsahuje výklad základných metód, ktorými zisťujeme historickú súvislosť konjugačných a deklinačných prípon v príbuzných jazykoch. Stanovia sa tu tri etapy skúmania morfologických javov: 1. porovnávanie gramatických prípon v príbuzných jazykoch; 2. rekonštrukcia pôvodnej formy (archetypu); 3. overenie výsledkov faktami historického vývoja jednotlivých jazykov. Oveľa komplikovanejšia je rekonštrukcia celého systému skloňovania a časovania. Tu je nevyhnutné stanoviť nielen spoločné východiskové tvary, ale aj ich miesto v systéme, ich významy a funkcie. Pritom treba brať do úvahy, že systémové vzťahy vedú k vzájomnému ovplyvňovaniu jednotlivých tvarov a flektívnych typov. Vyložené metodické princípy dokumentuje autor bohatým príkladovým materiálom z indoeurópskej deklinácie i konjugácie. Nepodáva nové teórie, ale snaží sa rozlíšiť fakty už bezpečne osvetlené od tých problémov, ktoré tradičná komparatistika svojimi metódami nevedela dostatočne objasniť. Pre ďalšie bádanie v historickoporovnávacej morfológii postuluje autor dve základné metodologické požiadavky: 1. skúmať prajazykové tvaroslovie ako systém, postihnúť systémové vzťahy jednotlivých tvarov; 2. vidieť tento systém dynamicky, skúmať tendencie jeho vývoja.

Šiesta a posledná kapitola, O princípoch etymologického bádania, obsahuje poučenie o etymológii, jednej z najviac pestovaných disciplín komparatistiky. Etymológiu chápu autori ako náuku o genetických zväzkoch slov. Jej obsah tvoria tieto problémy: 1. porovnávanie slov základného slovného fondu v príbuzných jazykoch a sledovanie ich formálneho i významového vývoja až do prajazyka; 2. určovanie základných častí odvodených slov; 3. hľadanie prameňov u slov prejatých. Zdôrazňuje sa skúmanie nielen formálnych zväzkov slov, ale predovšetkým zväzkov významových; takto sa etymológia stáva dôležitou súčiastkou historickej lexikológie. Autor kapitoly odmieta skeptický postoj k etymologickému bádaniu, ktorý sa prejavoval u niektorých jazykovedcov (Bréal; Meillet). Cesty sémantického vývoja sú síce často veľmi spletité, to však ešte neznamená, že tu vládne náhoda a chaos. Treba hľadať sémantické vývojové zákonitosti, pričom má etymológ možnosť prihliadať aj k nepríbuzným jazykom, pretože všeobecné sémantické zákonitosti nie sú viazané na genetickú príbuznosť. Vývoj slovnej zásoby je spätý s vývojom sociálnym oveľa tesnejšie ako vývoj hláskový a morfologický, preto sa v etymológii oveľa naliehavejšie kladie požiadavka priberať na pomoc poznanie reálií, ako nám ich podávajú vedy historické.

S uspokojením treba zaznamenať, že príručka je opatrená zoznamom základnej literatúry odboru, jak ruskej, tak i cudzojazyčnej. Zvlášť podrobná je bibliografia k otázkam laryngálnej hypotézy.

Snáď sa podarilo ukázať, akú potrebnú a užitočnú príručku zostavili sovietski komparatisti. Kladne treba hodnotiť predovšetkým to, že sa autori snažia využiť metódy a výsledky modernej indoeuropeistiky, ako ju pestujú hlavne Benveniste a Kuryłowicz. Sovietski komparatisti sa stotožňujú hlavne s novými názormi na indoeurópsky prajazyk. Moderná indoeuropeistika nechápe prajazyk plosko a staticky, ale naopak, snaží sa v rekonštruovanom systéme odhaliť dynamiku a tendencie vývoja skúmaním tých protikladov, ktoré v systéme existujú. Sú to predovšetkým protiklady medzi zbytkami starších vývojových etáp, zbytkami staršieho systému (napr. heteroklitické skloňovanie u r/n-kmeňov, atematické časovanie a skloňovanie) [228]a novými produktívnymi javmi (ako je napr. tematické skloňovanie a časovanie). Preto nadobúda zvláštny význam určenie relatívnej chronológie jednotlivých javov. Skúmanie vývoja prajazyka nie je ovšem samoúčelné, ale slúži pre hlbšie pochopenie vývojových tendencií jednotlivých indoeurópskych jazykov. Na druhej strane nám snáď otvára perspektívy pre hľadanie príbuznosti indoeurópskych jazykov s inými jazykovými rodinami. Za nemenej plodný metodický princíp považujú sovietski autori požiadavku modernej komparatistiky skúmať javy prajazyka v ich systémových vzťahoch, uplatnenie štrukturálnej analýzy i v komparatistike. Štrukturálna analýza prekonáva izolované skúmanie jazykových prostriedkov a umožňuje riešiť aj tie problémy, ktoré pre staršiu komparatistiku boli neriešiteľné. Takéto zameranie príručky umožňuje čitateľovi urobiť si dobrý obraz o problémoch súčasnej indoeuropeistiky a o jej najnovších metódach.

Slovo a slovesnost, ročník 18 (1957), číslo 4, s. 225-228

Předchozí Jan Chloupek: K našim současným dialektologickým monografiím (Příspěvek k diskusi)

Následující Dana Konečná: Předběžné poznámky k dílu Václava Zikmunda