Základné dielo z českého historického miestopisu

Vincent Blanár

[Rozhledy]

(pdf)

Основоположный труд по исторической топонимии / Oeuvre fondamentale de la topographie historique tchèque

Poňatím i spracovaním je Profousovo dielo[1] najvýznamnejšou publikáciou našej toponomastiky a patrí medzi popredné jazykovedné práce československej slavistiky v povojnových rokoch. Na 2924 stránkach osvetľuje Antonín Profous vznik, význam a postupné zmeny miestnych mien z celého územia bývalého Českého kráľovstva (r. 1921 bolo tu 12.683 osád). Autor rozvrhol dielo na časť všeobecnú (dejiny doterajších výkladov českých miestnych mien a ich rozbor z hľadiska slovotvorného a sémantického) a na výklady jednotlivých mien. Najväčší dôraz kládol na historický materiál a na výklady jednotlivých miestnych mien. Z toho dôvodu a vzhľadom na svoj pokročilý vek odsunul všeobecnú časť na koniec. Takýto postup v publikování celoživotného diela sa ukázal, bohužiaľ, správnym. A. Profous zomrel pri koncipovaní 4. zväzku. Spracoval v rukopise 4. zväzok po heslo Všekary. Podľa Profousovho želania dielo dokončil Jan Svoboda, ktorý s Profousom spolupracoval už pred tlačou III. zväzku. Podľa pôvodného plánu bol pripravený aj dodatkový V. zväzok (autori Vladimír Šmilauer a Jan Svoboda). Dielo sa začína stručným Profousovým Predhovorom. V doslove k IV. zväzku osvetlil svoju účasť J. Svoboda.

Pretože A. Profous zamýšľal napísať záverečnú zhrnujúcu časť, do úvodného slova nepojal základnú problematiku diela. Len naznačil zásady, ktorých sa pridŕžal pri výklade každého mena. Zdôraznil (a to odôvodnene) závažnosť historickej stránky výskumu, avšak jazykovedných otázok sa nedotýka. Pravda, autorove metodické zásady sú jasné zo samotného spracovania rozsiahleho materiálu.

Na začiatku každého výkladu miestneho mena uvádza Profous najstaršie doklady (často s celým kontextom). Pri zbieraní a triedení historických dokladov sa sice mohol oprieť o Palackého Popis království Českého (1848) a Sedláčkov Mistopisný slovník historický (1895 až 1908), ale práce týchto historikov nevyhovujú pre ciele filologické. Profousov materiál poskytuje pre etymologické výklady spoľahlivé východisko. Starostlivá lokalizácia autorovi umožnila opraviť niektoré Sedláčkove údaje. Bádatelia, ktorí sa budú zaoberať sídlištnými otázkami, uvítajú, že sú tu historické doklady tiež pri osadách zaniknutých a pri všetkých osadách rovnakého mena. Hodnotu diela zvyšuje ďalší zámer, ktorý Profous sledoval zachytiť vývin formálnej stránky miestneho mena. Pre túto otázku poskytujú zaujímavý materiál názvy osád z česko-nemeckých pohraničných oblastí. Profous neodtŕha spojivá medzi historickými dokladmi a živou nárečovou formou miestneho mena. Zistením dnešnej nárečovej formy mena získal pevnejšiu oporu pre etymologické výklady.

Po dokladovej časti nasleduje výklad pôvodného významu miestneho mena. Výklad nie je pridaný pri menách celkom priezračných a vtedy, ak autor našiel len jeden doklad a názov nie je celkom jasný. Profous vlastne osvetľuje prvotnú motiváciu. Usiluje sa zistiť, aké pomenovacie okolnosti sa odrazili v miestnom mene. Spája výsledky historického štúdia s výkladom filo[276]logickým. Kde bolo potrebné, uvádza analógie z iných miest na českom alebo inoslovanskom území. V celom diele vidno neobyčajne širokú znalosť materiálu a literatúry predmetu. Profous sa neuspokojil poukazom, že základom miestneho mena je isté osobné meno (napr. Skořice „obec Skorových ľudí“ z osobného mena Skor), ale v historických pamiatkach zisťoval, či bolo toto meno v starej dobe na českom území známe (napr. osobné meno Skor dokladá z r. 1052, 1416). V Profousovom diele je takto uložený bohatý materiál aj k dejinám českých osobných mien. Avšak pri hľadaní opory v historických dokladoch je Profous príliš úzkostlivý. Pripúšťa výklad iba z takého základu, ktorý má doložený v historickom materiáli, prípadne v nárečiach (pozri napr. II, 26, IV, 211, IV, 304 a i.). Proti takémuto stanovisku hovoria fakty.

Mnohé osobné mená, ktoré sa mohli používať napr. ako krajové expresívne prezývky, neudržali sa v inventári starých osobných mien a nie sú doložené ani v starších písomnostiach. No ich dávnu existenciu potvrdzujú práve miestne mená. To isté možno povedať aj o mnohých apelatívnych základoch. Výskumom vlastných mien môžeme bezpečne rozšíriť našu staršiu slovnú zásobu o výrazy, ktoré časom v našom jazyku ustúpili (mohli sa zachovať v inom slovanskom jazyku). Svobodov postoj k tejto otázke je adekvátnejší. Za správny pokladám napr. Svobodov výklad miestneho mena Chocerady z osobného mena *Chocerad, *Chotěrad, i keď — ako pripomína A. Profous — osobné meno *Chocerad, *Chotěrad nie je zo starej češtiny doložené (II, 26), alebo výklad Všenory z nor(a) (slovo známe len z iných slovanských jazykov; IV, 647). Do svojich výkladov Profous zahrnul popri českých aj nemecké miestne mená. Ak české a nemecké meno nemajú rovnaké východisko (napr. Bohatice — Voitsdorf), Profous skúma príčiny. Všetky výklady vynikajú dôkladnou znalosťou historického kontextu.

Profousove etymologické výklady sú vcelku presvedčivé. Iba málo názvov nechal autor nevyložených. Ak sa nemohol rozhodnúť pre jediný výklad, kladie vedľa seba niekoľko etymológií. Je len prirodzené, že niektorý výklad je príliš nákladný (napr. Chabařovice) alebo pochybný. Napr. Profous sa domnieva (II, 2), že názov Chábory je totožný s Chabry (a to z Chrabři); avšak staré doklady ukazujú, že by bolo pravdepodobnejšie dať to meno do súvislosti s nárečovým chábor.[2] Iný príklad: Škůdra nie je prenesené z albánčiny (právom o tom pochybuje J. Svoboda; IV, 286), ale najskôr súvisí so základom škud-liti „lakotiť“; porov. adj. škudrný, v moravských nárečiach něškudrný, juhočeské škrunďál „lakomec“ zo *škudrňál (Machek, cit. d., s. 504).

Veľkú pozornosť venoval Antonín Profous osvetľovaniu zmien pôvodného znenia názvu. Keď ustúpilo vedomie prvotnej motivácie, boli dané podmienky pre rozličné zmeny hláskovej podoby mena. Stratu pôvodnej motivácie privodili jednak zmeny pomenovanej veci (napr. vývin spoločensko-hospodárskych vzťahov, kolonizačné presuny: miešanie českého a nemeckého obyvateľstva a pod.), jednak vývin samotných jazykových prostriedkov (napr. keď zaniklo slovo, ktoré bolo odvodzovacim základom miestneho mena, meno prestalo byť priezračné a neraz sa začalo spájať s inou predstavou; porov. Kobolisy k stč. koba „havran“, neskoršie zmenené na Kobylisy, meno Pojedy sa v ľudovej reči zmenilo na Pojedí atd.). Podrobné spracovanie rozličných motívov a typov zmien miestnych názvov bude dôležité tiež pre riešenie teoretických otázok.

Jan Svoboda dokončil Profousovo dielo ako pracovník do tejto problematiky dobre zasvätený. Zachoval Profousov pracovný postup, avšak výklady zasadil do širších slovanských súvislostí. Svobodove výklady sú dobre podložené. K Profousovým výkladom v IV. zväzku pripojil mnohé doplnky a korikujúce poznámky.

Ani monumentálnym Profousovým dielom sa štúdium českých miestnych mien nekončí. Ďalší výskum v tejto oblasti bude môcť ťažiť zo záverov, ktoré vyplynú zo spracovania a zhod[277]notenia Profousovho materiálu. Mnoho nových podnetov možno očakávať od systematického štúdia ľudovej slovnej zásoby (najmä expresívnych výrazov). A napokon pevnejšie kritériá poskytne prehlbovanie teórie vlastných mien. No Profousovo dielo Místní jména v Čechách natrvalo zostane základom všetkých prác o českých miestnych menách.

Slovo a slovesnost, ročník 20 (1959), číslo 4, s. 275-277

Předchozí Emanuel Michálek, Igor Němec: Nový pohled na staročeské hláskosloví

Následující Bohumil Palek: Strojový překlad v SSSR (Zkušenosti z konference o matematické lingvistice v Leningradě v r. 1959)