K podmienkam nepríznakovosti člena korelačného páru

Július Rybák

[Rozhledy]

(pdf)

Относительно условий беспризнаковости члена коррелятивной пары / Conditions de l’état non-marqué du membre d’une paire corrélative

Predpokladáme, že príspevok Karly Trnkovej K užívání termínů opozice, neaktuálnost při popisu iterativních sloves[1] môže vyvolať zaujímavú a vítanú diskusiu o ponímaní termínov príznakový, nepríznakový v teórii binárnych opozícií, o podmienkach ich vymedzenia, o „podobe“ korelačného páru v pláne langue a parole a pod. Nejednotnosť v ponímaní týchto pojmov[2] a nerešpektovanie chápania daného pojmu u niektorých autorov je príčinou viacerých polemík v lingvistickej literatúre, v jadre ktorých je jednoduché nedorozumenie.[3]

V našej poznámke chceme poukázať na jedno zo sporných tvrdení v článku K. Trnkovej, ktoré treba hneď na začiatku diskusie vyjasniť, aby sa nestalo prameňom nových nedorozumení — a to tým viac, že tu ide podľa všetkého o nedopatrenie, nie o zámer. K. Trnková opozíciu slovies iteratívnych a neiteratívnych považuje v duchu Jakobsonovej koncepcie privatívnej opozície za korelačný pár s príznakovým členom slovesá iteratívne — a dokladá: ‚Tato korelace vyhovuje podmínkám určujícím vzájemný vztah příznakového a nepříznakového členu: (1) iterativní slovesa mohou být ve všech kontextech (podč. J. R.) substituována neiterativními slovesy (tuto podmínku můžeme považovat podle M. Dokulila … za nutnou podmínku pro identifikaci příznakového a nepříznakového členu opozice) …‘ (o. c., s. 35). Z citovaného textu vyplýva, že podmienkou určenia nepríznakového charakteru jazykovej jednotky by mala byť jej schopnosť substituovať v každom kontexte príznakový člen.

Z Dokulilovej práce K otázce morfologických protikladů,[4] na ktorú sa Trnková v uvedenom texte odvoláva, takáto podmienka nepríznakového charakteru člena korelačného páru nevyplýva. Dokulil sa síce na rozdiel od Jakobsonovej opatrnej formulácie možnosti substitúcie domnieva, že „možnost substituce jedné kategorie druhou není jen fakultativním symptomem bezpříznakového členu morfologické korelace, nýbrž nezbytnou podmínkou, abychom směli vůbec hodnotit takovou kategorii jako bezpříznakovou“ (o. c., s. 90). Túto formuláciu ale nemožno hodnotiť bez predchádzajúcich, kde sa výslovne hovorí, že kategória bezpríznaková „může zásadně zastupovat i kategorii příznakovou (a tedy vyjadřovat přímo A), a to tehdy, jestliže význam A (který v ní zůstává neoznačen) je dán kontextem nebo jazykovou situací“ (o. c., s. 90) (podč. J. R.). A ďalej: „To ovšem i znamená, že má-li daná dvojice morfologických kategorií být hodnocena jako asymetrický korelační protiklad, musí vyhovovat té podmínce, aby v kontextu dostatečně sdělném (indikujícím) (podč. J. R.) mohla jedna z těchto kategorií (bezpříznaková) zastupovat druhou (příznakovou)“ (o. c., s. 90).

Takto traktuje Dokulil i použitie nepríznakového kondicionálu prítomného namiesto príznakového kondicionálu minulého v češtine, ktoré je možné „ve všech [322]syntaktických podmínkách a v nejrůznějších druzích vět, ovšem jenom tehdy, jestliže časové zařazení do minulosti (resp. irealita) z hlediska přítomnosti mluvčího je naznačeno jiným prostředkem jazykovým (zejména lexikálně) nebo mimojazykovým …“ (o. c., s. 91). [Mimochodom: na rozdiel od platnej normy v spisovnej slovenčine, kde sa vzťah kondicionálu minulého a prítomného traktuje ako ekvipolentná opozícia,[5] snažíme sa v práci Ešte raz o časovom význame kondicionálu (rukopis) dokázať, že tu ide tiež o privatívnu opozíciu s tými istými pravidlami vzájomného vzťahu jej členov, aké pre češtinu formuloval Dokulil — teda i s možnosťou zameniť „v kontextu dostatečně sdělném“ (a len v takom!) kondicionál minulý kondicionálom prítomným.]

V našich prácach, v ktorých sme aplikovali na výklad jazykového materiálu metódu binárnych opozícií, chápeme (v súhlase s Dokulilom a i.) možnosť substitúcie nepríznakového člena za príznakový ako vždy viazanú na priaznivý kontext (v širokom zmysle slova), teda kontext, ktorý jednoznačne signalizuje význam A príznakového člena opozície. V tomto zmysle bude treba uvedené konštatovanie v práci K. Trnkovej opraviť — pochybujeme totiž, že by autorka chcela spomínané ponímanie nepríznakového charakteru člena korelačného páru obhajovať.[6] V opačnom prípade by i na jej prácu bolo treba vzťahovať Dokulilove slová, že „přestože se termíny „příznaková“ a „bezpříznaková morfologická (gramatická) kategorie“ … staly u badatelů hlásících se k strukturalizmu zcela běžnými, nelze říci, že by se těchto termínů užívalo vždy s oním přesným pojmovým obsahem, který jim dal Jakobson“ (o. c., s. 85) — a to ani vtedy nie, keď sa Jakobsonovho poňatia priamo dovolávame.

Slovo a slovesnost, ročník 30 (1969), číslo 3, s. 321-322

Předchozí Karel Svoboda: Poznámky k problematice doplňku

Následující Emanuel Michálek: Němcova monografie o principech vývoje české slovní zásoby