Onomaziologická interpretácia tvorenia slov

Ján Horecký

[Články]

(pdf)

On the onomasiological interpretation of word-formation rules

Predmetom tradičnej náuky o tvorení slov je derivácia a kompozícia, neskôr aj univerbizácia a trunkácia. Skúma sa, ako sa od daného základu pridávaním istých prvkov tvoria, resp. odvodzujú a skladajú nové slová. Výsledkom takéhoto výskumu sú viac menej rozsiahle súpisy odvodených, resp. zložených slov, usporiadané podľa istých sémantických kritérií. V skutočnosti sa však spravidla neskúma sám proces tvorenia, ale to, čo týmto procesom vzniklo, bolo utvorené. Preto správne M. Dokulil už dávnejšie navrhol rozlišovať tvorenie a utvorenost (utvářenost). V každom prípade však, či už ide o skúmanie tvorenia alebo utvorenosti, postupuje sa vlastne aditívne: k istému prvku sa pripájajú ďalšie prvky.

Tento stav sa odráža aj na tradičnej terminológii, keď sa rozlišuje slovotvorný základ a slovotvorná prípona či predpona. Slovotvorný základ sa pritom vymedzuje ako tá časť odvodeného slova, ktorá ostane po odtrhnutí prípony alebo predpony a má samostatný lexikálny význam, a to bez ohľadu na to, či jestvuje aj ako samostatné slovo. Ak nejestvuje, predpokladá sa viazaný slovotvorný základ (Horecký, 1959). Pozične sa vymedzujú aj afixy: Slovotvorná prípona v tejto koncepcii je tá časť odvodeného slova, ktorá stojí za slovotvorným základom a tento základ nejakým spôsobom modifikuje. Slovotvorná predpona je tá časť odvodeného slova, ktorá stojí pred slovotvorným základom a tento základ nejakým spôsobom modifikuje.

Ak sa namiesto termínu slovotvorný základ začína používať základové slovo a formant, zdôrazňuje sa tým vzťah motivovanosti (a preto sa rozlišuje motivant a motivát) a zaradenie slova do istej slovotvornej kategórie, ale aj tak sa ešte ostáva pri skúmaní hotových pomenovaní a ich slovotvornej štruktúry. Tento tradičný analytický, resp. aditívny pohľad, aj keď sa formuluje z hľadiska štruktúry, sa zachováva v podstate aj pri skúmaní súvislostí, resp. pri zaraďovaní slov do väčších celkov, napr. do slovotvorných tried a slovotvorných paradigiem.

Pritom slovotvorná paradigma sa u K. Buzássyovej (1974) vymedzuje ako „súbor slov odvodených od spoločného základového slova, nachádzajúcich sa na tom istom derivačnom stupni“. Vo vzťahu k slovotvornému hniezdu teda ide o inklúziu.

Zásadný obrat do aditívnej orientácie sľubovala priniesť onomaziologická teória M. Dokulila, prvý raz predstavená r. 1958 na konferencii o vedeckom poznaní súčasných jazykov, resp. v monografii Tvoření slov v češtině (Dokulil, 1962). Táto teória je založená na dvoch kategóriách, na onomaziologickej báze a onomaziologickom príznaku, ako aj na predstave, že pri procese pomenovania mimojazykovej skutočnosti sa vychádza z istej onomaziologickej bázy a tá sa modifikuje vhodným či potrebným onomaziologickým príznakom, v podstate motivačným prvkom, ktorý sa niekedy označuje ako motív (u F. Daneša) alebo motivant (u J. Furdíka).

V skutočnosti však táto teória nevyvolala hlbší záujem o skúmanie vlastného pomenovacieho procesu, nepriviedla k zmene paradigmy. Svedčí o tom aj celý druhý zväzok Tvoření slov v češtině (1967), ako aj jeho stručný súhrn v monografii Čeština [7]– Řeč a jazyk (Čechová a kol., 1996), kde sa popri vymedzení a výpočte slovotvorných tried a slovotvorných typov (v kap. 4.2) uvádza len stručný výklad o pomenovacích (onomaziologických) kategóriách (v kap. 4.1.6). Onomaziologické kategórie sa tu stotožňujú s pomenovaniami, resp. so všeobecnými obsahovými štruktúrnymi typmi. Osobitne sa vyzdvihujú onomaziologické kategórie vzťahové (relačné, resp. mutačné), obmenné (modifikačné) a prevodové (transpozičné). Zaujímavý tu je pokus o zavedenie domácich, českých pomenovaní, ale pozoruhodné je, že sa tu vôbec nepracuje so základnou dvojicou onomaziologická báza – onomaziologický príznak. Je to však pochopiteľné, lebo v uvedenej monografii nejde o skúmanie pomenovacieho procesu, ale o súhrn výsledkov analytického, aditívneho skúmania tvorenia slov.

Na potrebu skúmať pomenovací proces upozorňujú viacerí bádatelia v súvislosti s potrebou vypĺňať medzery v slovnej zásobe daného jazyka. Veľmi dôrazne upozorňuje na túto potrebu napr. M. Hübschmannová (1984) v rozsiahlej štúdii o nominácii v slovenskej karpatskej rómčine.

V skutočnosti M. Dokulilom navrhnuté základné zložky onomaziologickej teórie – báza a príznak, bez onomaziologického spoja – tvoria spoľahlivý rámec, základ pre teóriu pomenovania, nominácie vôbec, teda nielen pre teóriu pomenovania odvodzovaním od jestvujúcich základových slov. Onomaziologický rámec (tento pojem zavádza napr. J. Furdík, ale používajú ho aj iní autori) je dobrým východiskom aj pre skúmanie procesu pomenovania neodvodenými slovami na jednej strane a viackoreňovými i viacslovnými pomenovaniami na druhej strane. Tento onomaziologický rámec však treba zasadiť do všeobecnejšieho onomaziologického reťazca (Horecký, 1989).

Onomaziologický rámec je vlastne klasický sémantický trojuholník rozvinutý do línie. Kým v sémantickom trojuholníku sa vyjadrujú vzťahy medzi pojmom, obsahom a menom, v onomaziologickom reťazci sú tieto vzťahy rozšírené aj o vzťah k objektom mimojazykovej skutočnosti, odrážajú vlastnosti objektov a referujú na tieto objekty. Onomaziologický reťazec má potom podobu J – P – O – F – J, kde J – jednotlivý objekt, P – pojmové zovšeobecnenie jednotlivých objektov, O – obsah, F – forma. Onomaziologický rámec na pozadí takéhoto onomaziologického reťazca zahŕňa O aj F (obsah aj formu), čiže onomaziologickú bázu i onomaziologický príznak.

Každé pomenovanie objektu z mimojazykovej skutočnosti, ak má úspešne fungovať v pomenovacom a poznávacom procese (v procese identifikácie a predikácie), musí mať primeranú gramatickú formu. Pretože pomenovanie objektov sa spravidla realizuje podstatným menom, musí mať kategóriu slovného druhu substantíva a naň viazanú kategóriu rodu, čísla a pádu. Súbor kategórií teda vlastne tvorí onomaziologickú bázu. Východiskom pri hľadaní pomenovania pre objekt, v ktorom obyčajne bývame, je teda súbor gramatických kategórií rodu, čísla a pádu viazaných na kategóriu substancie. Inými slovami: je to paradigma substantív mužského rodu neživotných, teda napr. dom-0. Pravda, môže tu byť aj kategória rodu a pádu neživotných, napr. vod-a. Takúto onomaziologickú bázu (bez doplnenia o substantíva typu dom, voda) možno označiť ako gramatickú onomaziologickú bázu. Takáto gramatická onomaziologická báza môže byť rozšírená o nejaký sufix – potom ide o derivačnú [8]onomaziologickú bázu. Ak za východisko pomenovania slúži celé slovo, ide o lexikálnu onomaziologickú bázu.

Schematicky:	---		OB-P	dom-0
	---	sufix	OB-P	dom-ček-0
	---	lexéma	OB-P	kultúrny dom-0

Príslušné doplnenia, motivanty sa vyberajú z priľahlého súboru onomaziologických príznakov. Tento súbor obsahuje jednak nespracované „korene“, jednak už hotové slová.

Načrtnuté teoretické základy možno presvedčivo aplikovať na opis slovnej zásoby ktoréhokoľvek jazyka. Ak si kladieme za úlohu opísať systém slovnej zásoby slovenskej karpatskej rómčiny, je to predovšetkým preto (okrem praktickej práce na opise tohto etnolektu rómčiny), že tento systém je pomerne jednoduchý. Veľmi zreteľne sa v ňom vyčleňujú napr. názvy osôb a zvierat, na druhej strane menej členené názvy konkrétnych aj abstraktných objektov.

Gramatickú onomaziologickú bázu tu možno charakterizovať pomocou člena a súborom relačných morfém, z ktorých najtypickejšia je morféma -es/-en pre životný akuzatív singuláru a plurálu. K tejto morféme sa pripájajú ostatné pádové formy s výnimkou nominatívu životných a akuzatívu neživotných (tu nominatív = akuzatív). V nominatíve singuláru je to predovšetkým typ o phral-0 (brat) a popri ňom typ s nominatívnou morfémou -o: o čhav-o (chlapec). V slovenčine tu sú paralelné typy chlap-0 a sluh-a. Zo súboru onomaziologických príznakov sa berú korene pôvodných novoindických pomenovaní osôb. Výrazným motivantom sú však aj prídavné mená, ktoré sa mechanicky prevádzajú do gramatickej onomaziologickej bázy: phuro (starý) – o phur-o (starec), nasvalo (chorý) – o nasval-o (chorý, pacient), terno (mladý) – o tern-o (mladík).

Osobitný typ tvoria vzťahové, resp. presnejšie posesívne prídavné mená na -kero. Možno ich totiž interpretovať dvojako. Predovšetkým ako hotové adjektívne tvary, ktoré sa mechanicky prevádzajú do gramatickej onomaziologickej bázy tak ako prídavné meno typu phuro. Ale možno segment -ker- chápať aj ako osobitnú morfému na vyjadrovanie vzťahu a potom by tento typ patril do derivačnej onomaziologickej bázy. Teda: jednak vešeskero (lesný) – o vešesker-o (lesník), jednak veš/es/ (les) – ker-o (lesník).

V derivačnej onomaziologickej báze má v rómčine najväčší výskyt deminutívna morféma -or- (má, pravda, aj iné významy): o phral-0 (brat) – o phral-or-o (braček), o čhav-o (chlapec) – o čhav-or-o (chlapček). V slovenčine tu je paralelný typ chlapček-0. Patrili by sem aj onomaziologické bázy s morfémou -ker- a -utn-. Popri spomenutom slove lesník aj napr. o them-0 (kraj) – o them-es-ker-o (domorodec), o kher-0 (dom) – o kher-utn-o (domorodec). Ako vidieť, aj v týchto prípadoch je v onomaziologickom príznaku podstatné meno.

Osobitný typ tu tvoria pomenovania osôb prevzaté z iných jazykov. Názov osoby je síce už v onomaziologickom príznaku, ale do rómčiny sa adaptuje špecifickými morfémami: doktor – o doktor-is (lekár), o lavuta (husle) – o lavutar-is (huslista, hudobník), charta (železo) – o charť-as (kováč). Ako vidieť, v onomaziologickom [9]príznaku môžu byť názvy osôb, ale aj názvy vecí, ktorými sa daná osoba zaoberá. Paralelné pomenovania sú aj v slovenčine: husle – husliar, železo – železiar.

V názvoch osôb s lexikálnou onomaziologickou bázou sa hotové slovo jestvujúce už v onomaziologickom príznaku rozvíja vhodným prívlastkom; o phral (brat) – o dujto phral (druhý brat, bratanec), o lavutaris (huslista) – o dujto lavutaris (druhý huslista).

Paralelne s mužskými názvami idú aj názvy všetkých troch typov pre osoby ženského rodu. Z onomaziologického hľadiska sa nezdá byť účelné hovoriť o prechyľovaní, teda o tvorení ženských názvov od názvov pre osoby mužského rodu pripájaním špeciálneho sufixu: bol by to typický aditívny postup. Vhodnejšie je predpokladať osobitné onomaziologické bázy.

Pre gramatickú onomaziologickú bázu je (podobne ako v mužskom rode) charakteristická nulová nominatívna morféma, resp. morféma -i: e phen-0 (sestra), e daj-0 (matka), e gadž-i (gadža), e kirv-i (kmotra), e rakľ-i (dievča). Pre derivačnú onomaziologickú bázu je charakteristická morféma -ň-: e rom-ň-i (Rómka), e chula-ň-i (gazdiná), e lub-ň-i (milenka), e ra-ň-i (pani). Bez obmedzenia tu funguje deminutívna morféma -or-: e dhaj-or-i (mamička), e čhaj-or-i (dievčatko), e kirv-or-i (kmotrička), e raň-or-i (panička). Prevzaté názvy majú derivačný sufix -k-: e bosork-a, e učiteľk-a.

V lexikálnej onomaziologickej báze sa zo súboru príznakov berie adjektívum v ženskom rode: phuri daj (stará mama), dujto phen (sesternica, dosl. ‚druhá sestra’), ale aj vzťahové prídavné meno s morfémou -ker-: dadeskero pheňakeri čhaj (dosl. ‚dcéra otcovej sestry’), la dakera pheňakeri čhaj (dosl. ‚dcéra matkinej sestry’).

Podobná situácia ako v názvoch osôb je aj v názvoch zvierat: o guruv-0 (vôl) – e guruv-ň-i (krava), o rikon-o (pes) – e riko-ň-i (fenka), o bakr-o (baran) – e bakr-i (ovca), o čirikl-o – (vták) – e čirikľ-i (vtáčia samička). Prevzaté slová sú charakterizované morfémou -os: o alat-os (zviera, z maď. álat), o bocan-os, o bujak-os, o miš-os. V lexikálnej onomaziologickej báze sa ako príznak priberá napr. prídavné meno: raň-i (pani) – e bari raň-i (dosl. ‚veľká pani, dáma’).

Gramatická onomaziologická báza sa v rómčine využíva špecifickým spôsobom na pomenovanie pomnožných (kolektívnych) názvov osôb: phrala pheňi, doslovne ‚bratia sestry’ sú súrodenci, dad daj sú rodičia (doslovne: otec matka).

Aj pri pomenovaní neživých vecí, nástrojov, miesta, ale aj vlastností sa aplikujú rovnaké onomaziologické rámce, resp. uvedené tri typy onomaziologických báz. Na rozdiel od názvov osôb sa však častejšie uplatňuje lexikálna onomaziologická báza. Napr. garutno them – dosl. ‚rodná zem, vlasť, domovina’, šuko than – dosl. ‚suchá zem, súš’, phuro kher – dosl. ‚starý dom, starobinec’, šutko thud – ‚kyslé mlieko’, bari buťi – ‚vážna vec’.

Typické pre rómčinu je tvorenie pomenovaní s využitím preneseného onomaziologického príznaku. Napr. slovo jag (oheň) sa na základe podobnosti využíva ako onomaziologický príznak, posilnený ešte aj vyjadrením posesívneho vzťahu, v pomenovaní blesku: devleskero jag (dosl. ‚boží oheň’). Podobne hrom je devleskero ruš, doslovne ‚boží hnev’. (Porov. aj naše Pánbožko sa hnevá pri vysvetľovaní hrmenia deťom.) Cintorín sa označuje ako muľano bar – ‚záhrada mŕtvych’.

[10]Pomerne menej sa v názvoch vecí využíva derivačná onomaziologická báza. Napr. v pomenovaní ovocných stromov sa síce využíva aj derivačná onomaziologická báza (ambroľ – hruška, ambrolin – strom rodiaci hrušky), ale často sa využíva aj gramatická onomaziologická báza, do ktorej sa priberá onomaziologický príznak na základě priľahlosti, a tak má rovnaké pomenovanie ovocie i strom (e čerešňa).

V názvoch vlastností však má takmer monopolné postavenie derivačná onomaziologická báza. Popri prevzatej morféme -ša-goš (z maďarčiny) sa uplatňuje v oveľa väčšom rozsahu morféma -(i)ben – (i)pen. V príznakovom súbore sú prídavné mená (napr. terno (mladý) – ternipen (mladosť), phujo (špinavý) – phujipen (špina), phuro (starý) – phuripen (staroba), lačho (dobrý) – lačhipen (dobro)), ale aj podstatné mená (napr. manuš (človek) – manušipen (ľudstvo)), zriedkavejšie aj slovesá (napr. merel (zomrieť) – meriben (smrť), marel (biť sa) – mariben (vojna), lekhavel (písať) – lekhipen (pravopis)). Príznakom môžu byť aj zložitejšie útvary, napr. leskeripen je osobitosť, svojráznosť (dosl. ‚čo je jeho’). Na druhej strane však je oblasť použitia tejto onomaziologickej bázy veľmi neurčitá, takmer neohraničená, takže význam takýchto pomenovaní vyplýva až z kontextu. V lexikografickom spracovaní síce možno jednotlivé lexie uviesť v postupnosti od najvšeobecnejšieho významu k špeciálnejším (napr. čičipen – pravda, pravdivosť, právo), ale z onomaziologického hľadiska treba každú lexiu chápať ako osobitne, samostatne utvorenú špecifickým onomaziologickým reťazcom.

Prirodzene, pomocou onomaziologických reťazcov možno interpretovať aj onomaziologickú štruktúru prídavných mien a slovies. V oblasti slovies však nie je dosť jasné, či tvorenie kauzatív typu žužo (pekný) – žužarel (krášliť) patrí do oblasti pomenovania alebo do oblasti gramatických kategórií. Ale v každom prípade tu fungujú osobitné morfémy, ktoré by bolo možné spájať so slovesnými formantami a tak ich interpretovať ako špecifické derivačné onomaziologické bázy.

Schematicky možno načrtnutý systém pojmov a vzťahov medzi nimi znázorniť azda takto:

 

onomaziologické príznaky	onomaziologické vzťahy		onomaziologická báza:			gramatická
						derivačná
						lexikálna
substancie	modifikačný
atribúty	SUB – SUB
akcie	transpozičný
cirkumstancie	ACT – SUB
	pojmové kategórie		slovotvorné triedy		slovotvorné
					typy	podtypy
	substancie		osoba		-teľ
	atribúty		vec		-áreň	lekáreň
						desubst.
						plaváreň
						deverb.
	akcie		miesto		-osť
	cirkumst.		dej		-let
			vlastnosť

 

[11]Ako vidieť zo schémy, onomaziologická báza je dosť zložitý prvok onomaziologického reťazca: Pojmové kategórie sa realizujú v triedach pomenovaní (slovotvorných triedach). K týmto triedam sa dospieva empiricky v konkrétnom skúmanom jazyku, ale vždy sa hľadajú derivačné prostriedky na ich vyjadrenie. Alebo sa k nim dochádza opačnou cestou, zovšeobecnením významu derivačných morfém. Slovotvorné triedy sú teda výsledkom slovotvornej analýzy, ale zároveň aj nástrojom tvorenia. Vcelku však možno slovotvorné triedy a sčasti aj slovotvorné typy definovať súbormi, radmi sémantických príznakov. Napr. slovo hovorňa, odvodené od slovesa, možno vymedziť sémantickými príznakmi +ERG -HUM -ACT +LOC, slovo strojáreň sémantickými príznakmi -HUM +RES -POZ -CONT (alebo +CONT). Porov. Horecký, 1994.

Konkrétnym prostriedkom tvorenia sú však slovotvorné typy, reprezentované či viazané na konkrétne derivačné afixy. Práve v slovotvornom type, pri výbere konkrétneho sufixu sa rozhoduje o tom, ktorý motivačný prvok, motivant sa vyberie zo súboru onomaziologických príznakov. Tie sa však môžu viazať na jednotlivé pojmové kategórie. Napr. v pomenovaniach zo slovotvorného typu charakterizovaného príponou -áreň možno vyberať motivanta substančného (liek – lekáreň, víno – vináreň) alebo akčného (sušiť – sušiareň, plávať – plaváreň).

Onomaziologická báza ako celok je viazaná so súborom onomaziologických príznakov vzťahmi medzi pojmovými kategóriami. Práve len v súvislosti s týmito vzťahmi možno hovoriť o vzťahu relačnom a transpozičnom. Relačný vzťah však nemožno postulovať ako špecifický vzťah, lebo vo všetkých prípadoch ide o relácie. To platí najmä o modifikačnom vzťahu (ktorý vlastne v poslednej verzii neuznáva ani M. Dokulil). A naopak, treba doplniť vzťah prenášania významu (podľa teórie Skupiny μ by ho bylo možno nazvať vzťahom metabolickým), pri ktorom sa vyberá motivant na základe vzťahu priľahlosti alebo podobnosti (metonymicky, metaforicky). Aj o tomto výbere sa rozhoduje v slovotvornom type, prevažne v gramatickej a lexikálnej onomaziologickej báze, menej v derivačnej onomaziologickej báze.

 

LITERATÚRA

 

BUZÁSSYOVÁ, K.: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1958.

ČECHOVÁ, M. a kol.: Čeština. Řeč a jazyk. Institut sociálních vztahů, Praha 1996.

DOKULIL, M.: K základním otázkám tvoření slov. In: O vědeckém poznání soudobých jazyků. Nakladatelství ČSAV, Praha 1958, s. 154–159.

DOKULIL, M.: Tvoření slov v češtině, 1. Teorie odvozování slov. Nakladatelství ČSAV, Praha 1962.

HORECKÝ, J.: Slovotvorná sústava slovenčiny. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1959.

HORECKÝ, J.: Semantics of Derived Words. FF Univerzity P. J. Šafárika, Prešov 1989.

HORECKÝ, J.: Anthropos zoon dialogikon. In: Issues of Valency and Meaning. Karolinum, Praha 1998, s. 259–263.

HORECKÝ, J. – BOSÁK, J. – BUZÁSSYOVÁ, K.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Veda, Bratislava 1989, s. 19–27.

HÜBSCHMANNOVÁ, M.: Nominalization in Slovak Romani. In: Rasseggna della Facoltà di Lettere e Filosofia dell’ Universita di Catania, 14, 1984, s. 27–70.

Tvoření slov v češtině, 2. Odvozování podstatných jmen. Academia, Praha 1967.

 

[12]R É S U M É

On the onomasiological interpretation of word-formation rules

The process of word-formation is often conceived of as an addition of some derivative morphemes to the root words, called basic words. In the onomasiological theory of word-formation as proposed and elaborated by M. Dokulil, it is presupposed that some onomasiological features from the system of onomasiological features are introduced into the onomasiological basis. Three types of onomasiological bases can be distinguished: a grammatical one characterized by the system of grammatical categories (represented by the paradigm), a derivational one represented by the derivative affix together with the paradigm, and finally a lexical one, in which the lexeme as a whole is characterized by some motivational words. The onomasiological basis includes notional categories such as substance, attribute, action, circumstance, word-formation classes and also word-formation types. The notional categories belong into the system of onomasiological features, too. It is presupposed that so called onomasiological relations, namely the relational, transpositional and metabolic ones, function as connecting members.

The application of this onomasiological conception is illustrated by describing the word-formation in the Slovak Carpathian Romani.

Marianská 15, Stupava, SR

Slovo a slovesnost, ročník 60 (1999), číslo 1, s. 6-12

Předchozí Ladislav Nebeský: Neviditelné v komunikaci

Následující Jiří V. Neustupný: Následné (follow-up) interview