K otázke sociálnych „nárečí“

Ladislav Dvonč

[Rozhledy]

(pdf)

К вопросу о социальных »диалектах« / Le problème des „dialectes“ sociaux

V jazykovednej literatúre sa bežne hovorí o dvoch druhoch nárečí: o miestnych, lokálnych, teritoriálnych, ľudových; zemepisných, geografických, krajových nárečiach a o sociálnych, spoločenských, vrstvových, zvláštnych, špeciálnych nárečiach. Nárečia sa teda delia zemepisne a spoločensky.

Podľa nášho názoru nie je správne zaraďovať tzv. sociálne nárečia medzi nárečia. Vyplýva to jednak zo samotnej povahy sociálnych nárečí, jednak z používania termínu nárečie a jeho odvodenín, ako aj príbuzných termínov.

Vo vymedzení sociálnych nárečí nie je v jazykovednej literatúre úplná jednota. Jasne sa tu [181]ukazuje rozdiel medzi chápaním tohto pojmu v sovietskej a v československej jazykovednej literatúre.

V sovietskej jazykovednej literatúre sa chápu sociálne nárečia v širšom slova zmysle ako všetky špeciálne jazykové prostriedky, ktoré sú príznačné pre zvláštne povolania. A. S. Čikobava[1] hovorí: „Mluvíme-li o sociálních dialektech, míváme na mysli zvláštnosti řeči té nebo oné společenské třídy, té nebo oné společenské skupiny, lidí určitého povolání, určitého pracovního oboru. Mohou tedy být příkladem sociálních dialektů zvláštnosti mluvy dělníků toho nebo onoho oboru (tkalců, obuvníků, tesařů, zedníků, kovodělníků, železničářů, námořníků a j.); zvláštnosti řeči duševních pracovníků různých oborů (lékařů, agronomů, matematiků, hudebních vědců, filologů atd.); „třídní“ dialekty (přesněji žargony) šlechtické aristokracie a buržoasie (zvláště jejich horních vrstev).“ K tomuto určeniu sociálnych nárečí pridávajú prekladatelia poznámku o chápání pojmu sociálnych dialektov v českých jazykovedných prácach, kde „se pod sociálními dialekty rozumějí především t. zv. slangy, t. j. nespisovné jazykové prostředky užívané v řeči lidí určitého povolaní, určité sociální skupiny a pod. (na př. slang hornický, myslivecký, studentský). Speciální jazykové prostředky spisovné (odborné a pracovní názvy) však za sociální dialekty nepovažujeme.“ V našej literatúre (v slovenskej podľa českej) sa uplatňuje užšie a podľa nášho názoru správnejšie vymedzenie pojmu sociálnych nárečí, pretože sa takto nemiešajú do jednej skupiny spisovné a nespisovné jazykové prostriedky.

Všimnime si teraz pomer medzi zemepisnými nárečiami a sociálnymi nárečiami v našom vymedzení.

Medzi oboma skupinami nárečí existuje podstatný rozdiel. Zemepisné nárečia majú svoj základný slovný fond a svoju gramatickú stavbu.[2] So zreteľom na tieto vlastnosti nárečia predstavujú jazyk, čo sa potvrzuje aj známou historickou skúsenosťou, že za priaznivých historických podmienok sa nárečia (pravda, určité nárečia) môžu vyvinuť v samostatné národné a spisovné jazyky. Na rozdiel od spisovného jazyka, ktorý slúži celej spoločnosti, nárečie slúži ako jazyk len časti príslušného spoločenského celku, kolektívu. Naproti tomu sociálne nárečia nemajú vlastný základný slovný fond a vlastnú gramatickú stavbu. Opierajú sa, pokiaľ ide o slovný fond a gramatickú stavbu, o celonárodný jazyk alebo o miestne nárečia. Tento rozdiel medzi zemepisnými nárečiami a sociálnymi nárečiami je markantný už na prvý pohľad. Eugen Pauliny hovorí, že sociálne nárečia netvoria štruktúru ako nárečia zemepisné, ale tvoria iba štýl. Mohli by sme podľa toho označiť zemepisné nárečia za útvar štuktúrny, jazykový, kým sociálne nárečia za útvar štýlový. Fr. Trávníček postihuje rozdiel medzi zemepisnými nárečiami a sociálnymi nárečiami pomocou termínov štruktúrny a neštruktúrny. Zemepisné nárečia hodnotí ako útvary štruktúrne, kdežto sociálne nárečia ako útvary neštruktúrne.[3]

Pretože sociálne nárečia nemajú vlastný základný slovný fond a vlastnú gramatickú stavbu, opierajú sa o určité zemepisné nárečie alebo o spisovný jazyk. Adolf Kellner[4] uvádza o sociálnych (vrstvových) nárečiach, že „pozadí, z něhož nejčastěji vyrůstají, je buď místní dialekt, [182]nebo běžně mluvená podoba celonárodního jazyka“. Sociálne nárečia nemožno dávať do jednej skupiny s nárečiami aj preto, že vlastne mnohokrát vyrastajú zo spisovného jazyka. Spätosť so spisovným jazykom sa postupom času bude viac a viac prejavovať v dôsledku všeobecného rozširovania sa spisovného jazyka na úkor geografických nárečí.

 

Základná jazykovedná terminológia (Bratislava 1952), ktorá obsahuje súpis hlavných jazykovedných termínov používaných najmä v školskej praxi, používa termíny krajové (miestne) nárečie a spoločenské (sociálne) nárečia. Je však veľmi zaujímavé, že oba tieto termíny sa tu nepodriaďujú termínu nárečie, na čo ukazuje zaradenie:

 

028 nárečie, dialekt

029 krajové (miestne) nárečie

030 dialektológia

031 jazykový zemepis

032 spoločenské (sociálne) nárečie

033 slang

034 odborný slang

035 argot

036 žargón

 

Skutočnosť, že tzv. sociálne nárečia nepatria medzi nárečia, potvrdzuje sa aj používaním samotného termínu nárečie a jeho odvodenín, ako aj ďalších termínov z dialektológie ako náuky o nárečiach. Pozrime sa bližšie na tieto termíny.

 

Samotný termín nárečie sa bežne používa len vo význame zemepisné nárečie. Použitý sám o sebe tento termín nikdy neznamená sociálne nárečie. Spomínaná Paulinyho práca Dve kapitoly o spisovnom jazyku a nárečí nehovorí, ako by sa z nadpisu zdalo, o zemepisných aj o sociálnych nárečiach (ak obe predstavujú nárečie), ale len o zemepisných nárečiach. O sociálnych nárečiach podáva autor len všeobecný výklad popri výklade o zemepisných nárečiach. Ďalšie kapitoly však hovoria len o zemepisných nárečiach.[5] Na rovnaký stav v používaní termínu nárečie ukazujú aj iné práce. Stačí tu upozorniť napr. na 4. číslo Slovenskej reči z roku 1955, ktoré prináša materiály z konferencie o norme spisovného jazyka, alebo na článok Jozefa Štolca Dialektizmy ako tvárny prostriedok v umeleckom štýle (Slovenské pohľady 72, 1956, s. 223 n.) a pod. Ešte výraznejšie sa význam slova nárečie ako „zemepisné nárečie“ prejavuje v takých spojeniach slov, ako napr. výskum nárečia, vplyv nárečia, drobenie nárečia, rozpad nárečia, popis nárečia, pomer spisovného jazyka a nárečia. Jedine v zemepisnom význame sa používajú termíny nadnárečie a interdialekt.

 

Naznačený stav sa ešte výraznejšie prejavuje pri používaní tých slov, ktoré sú odvodené od podstatného mena nárečie. Patrí sem ponajprv termín nárečový, ktorý má vždy význam „geograficky nárečový“. Vezmime niekoľko príkladov. Nárečovým prvkom je vždy nesporne prvok zo zemepisných nárečí, nikdy však nie prvok zo sociálnych nárečí, teda prvok slangový alebo argotický. Sotva by sme našli v jazykovednej literature označenie slov ako napr. operačka, zasadačka, cvičák, bombarďák a pod. ako nárečových prvkov. Nárečová výslovnosť zas predstavuje výslovnosť z nejakého zemepisného nárečia, nikdy však nie výslovnosť slangovú. Nárečovou prácou je jedine práca o zemepisných nárečiach, takže napr. prácu Henryka Ułaszyna Język złodziejski neoznačujeme ako nárečovú prácu. To isté platí aj o používaní slova nárečový v prípadoch ako napr. nárečová monografia, nárečová štúdia, nárečový slovník, nárečové slovo, nárečová diferenciácia, nárečové rozdiely, nárečové prostriedky, nárečové prostredie, nárečová rozdrobenosť, nárečová exkurzia a pod. Úplne výrazne sa takýto význam slova nárečový prejavuje v termínoch ako nárečová oblasť a nárečové hranice.

 

V zemepisnom zmysle sa ďalej používa termín nárečovosť, ktorý je zas odvodený od slova nárečový. Pozri jeho používanie napr. v štúdii Aloisa Jedličku Spisovný jazyk a nářečí, Slovenská reč 20, 1955, s. 232.

[183]Rovnako ako slová nárečie a nárečový sa používajú aj cudzie termíny dialekt a dialektický.[6] Termínom dialektizmus rozumie sa iba nárečový prvok v zmysle geografickom. Dialektológia sa bežne zaoberá jedine štúdiom zemepisných nárečí. To sa ukazuje aj zo zaradenia tohto termínu v spomínanej už Základnej jazykovednej terminologii; je podriadený k termínu krajové (miestne) nárečie. Adolf Kellner v Úvode do dialektológie hovorí síce aj o sociálnych nárečiach, jednako však samotná dialektológia zaoberá sa práve len štúdiom geografických nárečí. Bezpečne na tento stav ukazujú plány pracovísk, ktorých pracovným poľom je dialektológia. Termín dialektologický sa tiež používa len vtedy, keď ide o zemepisné nárečia, napr. dialektologický atlas, dialektologické oddelenie Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied, dialektologická práca, monografia, štúdia atď. Dialektológ je bádateľ zaoberajúci sa štúdiom zemepisných nárečí.

Skutočnosť, že sa samotný termín nárečia a príslušné jeho odvodeniny používajú len na označenie zemepisných nárečí, iste nie je náhodná. Svedčí o tom, že sa tzv. sociálne nárečia nehodnotia ako jazykový útvar, ktorý by bolo možné dávať do jednej skupiny so zemepisnými nárečiami. Náš rozbor ukázal, že medzi zemepisnými nárečiami a sociálnymi nárečiami je podstatný rozdiel, ktorý nedovoľuje zaraďovať ich do jednej kategórie ako nárečia.

Namiesto termínov územné, geografické, zemepisné, miestne, lokálne, ľudové, krajové a pod. nárečie bude stačiť používať jedine samotný termín nárečie, ako je to už koniec-koncov bežné aj v doterajšej literatúre. Pravda, v doterajšej jazykovednej literatúre sa termín nárečie vo význame „zemepisné nárečie“ používa mlčky, nie vedome. Ak sú nárečím aj tzv. sociálne nárečia, potom je vlastne používanie samotného termínu nárečie vo význame „zemepisné nárečie“ chybné, nepresné. Termínom nárečie bude sa označovať taký dorozumievací prostriedok so základným slovným fondom a vlastnou gramatickou stavbou, ktorý slúži na dorozumievanie časti príslušného spoločenského celku. Na súhrnné označovanie slangu a argotu nie je však možné používať termín sociálne nárečie. Podľa nášho názoru sa na súhrnné označenie slangu a argotu najlepšie hodí termín žargón. Ako synonymum k termínu sociálne nárečia používa ho napr. Eugen Jóna vo svojej vysokoškolskej príručke všeobecnej jazykovedy.[7] Podobne možno používať termíny žargónový, žargónovosť, žargonizmus a pod.

Navrhovaným riešením na používanie termínov nárečie a žargón namiesto termínov zemepisné (geografické, miestne atď.) nárečie a sociálne (spoločenské, vrstvové atď.) nárečie sa dosiahne správne označenie skutočného stavu. Spresní sa tým jazykovedná terminológia, v ktorej sa dosiaľ vyskytuje mnoho nesprávnych, nevýstižných alebo aj zbytočných termínov.[*]

Slovo a slovesnost, ročník 18 (1957), číslo 3, s. 180-183

Předchozí Arnošt Lamprecht: Nová historická mluvnice polská

Následující Zdeněk Tyl: Česká jazykověda v roce 1956 (mimo bohemistiku)