dalaman airport transfers
Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Vzťahy medzi morfológiou a syntaxou

Jozef Ružička

[Articles]

(pdf)

Взаимоотношения между морфологией и синтаксисом / Les relations entre la morphologie et la syntaxe

0. Pre úvahy o základných otázkach syntaxe má veľký význam aj problematika morfológie. Táto problematika je však veľmi široká, takže ju nemožno v rámci krátkeho referátu naznačiť ani v najhrubších črtách.

Je tu niekoľko aspektov, ktoré sú dôležité pre hlavný cieľ našej porady. Ja by som chcel aspoň niekoľkými slovami zdôrazniť vzťahy medzi morfológiou a syntaxou, hoci by bolo vari vhodnejšie, keby na čele tejto časti nášho rokovania bol celkový výklad o morfológii ako osobitnej jazykovednej disciplíne.

Niektoré myšlienky, ktoré jednoznačne patria do nášho výkladu, sa už uplatnili najmä v diskusii k predchádzajúcim referátom, takže by bolo zbytočné vracať sa k nim a rozvádzať ich. Ale predsa ak chceme hovoriť o vzťahoch medzi dvoma tradične oddelene chápanými, ale jednoznačne susednými jazykovednými odbormi, musíme si povedať aspoň to hlavné aj o ich podstate.

Pri rozbore, opise i výklade jazykových skutočností prichádza novšia jazykoveda k poznatkom, že stavba jazyka je síce zložitá (dokonca veľmi zložitá), ale jednako len usporiadaná. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď vyslovíme, že celá progresívna jazykoveda dvadsiateho storočia sa buduje na téze o systémovosti jazyka, pričom táto téza vyrástla na základe výsledkov konkrétnych rozborov. Myslím, že aj najnovšie názory niektorých priebojných obrancov deduktívnych postupov pri výskume jazyka jednoznačne sa približujú k systémovému chápaniu jazyka. Povedzme rokovanie na jazykovednom sympóziu v Magdeburgu (september 1964, porov. tu s. 191—200) ukázalo okrem iného aj to, že nemeckí lingvisti zapodievajúci sa štruktúrnym rozborom nemčiny — napríklad M. Bierwisch v svojom základnom referáte Aufgaben und Form der Grammatik — sa už vyrovnávajú s takým chápaním systémovosti jazyka, ako to zvyčajne formuluje európska jazykoveda od čias Ferdinanda de Saussura.

Táto úvodná poznámka má za cieľ poukázať na kľúčové postavenie pojmu systém v celej modernej teórii o jazyku. A ďalej má za cieľ zdôrazniť potrebu kontinuity vo vývine nášho vedného odboru.

 

1. Niektorí bádatelia boli, ba sú aj dnes tej mienky, že jazyková stavba je jednoliata až natoľko, že je vybudovaná na približne rovnakých základoch, na takmer tej istej sieti vzťahov. Preto hlásali tézu o ďalekosiahlom izomorfizme v stavbe jazyka.

Podrobnejší výskum jednotlivých oblastí jazyka však túto tézu vcelku nepotvrdzuje. Potvrdzuje sa skôr téza, že jazyková stavba je systém, ktorý sa skladá z niekoľkých čiastkových, ale autonómnych systémov — teda téza, že v jazyku treba vidieť systém systémov majúcich osobitný inventár prvkov a a osobitnú sieť vzťahov. Tu nejde o dajaký terminologický spor. Aj u nás v Československu sa viac ráz poukázalo na to, že popri izomorfizme treba počítať aj s alomorfizmom ako s jedným zo základných javov jazykového systému.[1] V tejto poznámke som chcel podčiarknuť známy poznatok, že jazykový systém je zložitý a že je to vlastne systém systémov.

 

2. Myslím, že je dobre odôvodnené hovoriť v takomto zmysle o systéme fono[120]logickom, morfologickom, syntaktickom a lexikálnom. Medzi nimi sú rozličné vzťahy.

Oddávna sa zisťuje a zdôrazňuje úzka spojitosť medzi morfológiou a syntaxou (teda medzi morfologickým a syntaktickým čiastkovým systémom jazykovej stavby) — a vyjadruje sa to zavše aj postulovaním jednotného gramatického systému zahrnujúceho morfológiu a syntax. Tu by som chcel podotknúť, že toto je len jedno z možných riešení našej otázky, lebo je napríklad celkom dobre možný aj náhľad, že morfológia a syntax sú v rámci jazykovej stavby autonómne, samostatné — i keď vzájomne veľmi blízke — čiastkové systémy. Myslím, že toto chápanie je dokonca bližšie jazykovej skutočnosti, je adekvátnejšie realite.

V tomto bode poukazujem na dialektickú spätosť morfológie a syntaxe: vymedzenie jednej je podmienené ohraničením druhej oblasti.

 

3. Donedávna sa pri opisovaní gramatickej stavby jazyka kládla väčšia váha na morfológiu — teda na morfologickú zložku gramatiky. Preto sa napríklad aj niektoré zreteľne syntaktické javy analyzovali len z hľadiska morfologického. V tomto prípade sa dá plným právom hovoriť o morfologickej syntaxi čiže o morfologizácii syntaxe. Keď napríklad A. Meillet ešte v kompletnom opise jazyka nevyčleňoval osobitné miesto pre syntax, isteže preceňoval morfológiu v celej stavbe jazyka a pozeral sa na isté javy jednostranne. V syntaxi videl len náuku o využívaní slov a slovných tvarov.[2]

Veľa zostalo z tohto teoreticky prekonaného chápania vecí v dnešných gramatických opisoch slovanských jazykov, najmä to, že sa syntax ako náuka zapodieva nielen vetou, ale aj významom slovných druhov, slov a slovných tvarov. Konkrétne príklady uvádzať ani netreba, sú všeobecne známe.[3]

Hovorili sme o morfologizácii syntaxe v minulosti. Dnes je však v popredí opačná tendencia — teda tendencia, ktorú by som najradšej nazval syntaktizáciou morfológie. Chcel by som tým vystihnúť podstatu pokusov o začlenenie istých, zreteľne morfologických javov do osnovy syntaktického výkladu vety. V čistej podobe sa ukazuje toto úsilie vtedy, keď sa pri opise jazyka odhliada od morfológie vôbec. Uplatňuje sa potom nové tripartitum pri úplnom opise jazyka: syntax + sémantika + fonológia. Stačí aj tu iba poukaz na Chomského chápanie gramatiky, aplikované povedzme aj na nemčinu v prácach M. Bierwischa a jeho spolupracovníkov. Je pravdepodobné, že toto odhliadanie od problematiky gramatického tvaru nevyplýva len z analytického (izolačného) typu východiskového materiálu, konkrétne angličtiny, ale že súvisí aj s prirodzeným vývinom našej vednej disciplíny, totiž že sa prirodzeným vývinom prešlo od morfologizácie syntaxe k syntaktizácii morfológie. Vo vývine vedy sú tiež skoky od jedného extrému k druhému. V našom prípade na miesto pohlcovania syntaxe morfológiou nastúpilo pohlcovanie morfológie syntaxou. Zdôrazňujem, že tu vidím vývin v teórii motivovaný len čiastočne črtami východiskového jazykového materiálu: jeho korene sú jednak odborne hlbšie, jednak společensky širšie.

Nebude na škodu veci, keď už nebudem uvádzať ďalšie náhľady. Stačí vari iba poukaz na to, že dávnejšie prebojúvaný náhľad o tom, že každý gramatický jav má dve stránky, a to tvarovú čiže morfologickú a funkčnú čiže syntaktickú, [121]ako to vykladal častejšie O. Jespersen, má aj dnes svojich zástancov. Sem by som zaradil výklady L. Tesnièra o tom, že skúmanie vonkajšej formy vety je predmetom morfológie, kým skúmanie vnútornej formy vety (teda jej štruktúrnej a sémantickej schémy) je predmetom syntaxe.[4] Staršie teórie žijú ďalej, resp. ožívajú v novej forme.

Morfologizácia syntaxe, aj syntaktizácia morfológie sú extrémnymi teóriami o stavbe jazyka. Proti nim obidvom stojí dobre fundovaná teória, že morfológia a syntax spracúvajú jazykové javy rozličnej povahy, javy z rozličných rovín jazykového systému, lebo morfológia je v podstate náuka o gramatických tvaroch slov (a o slovách s podobnou funkciou), kým syntax je náuka o konštrukciách. Toto rozlíšenie morfologických a syntaktických javov je v súlade s chápaním jazyka ako systému systémov. No rozlíšenie podstaty javov rozličnej povahy nevylučuje skúmanie vzťahov medzi nimi. Po zistení diferencií prirodzene nastupuje ďalšia fáza vo výskume — zisťovanie vzájomných vzťahov.

 

4. V našom kruhu odborníkov stačí len poukázať na ďalšiu dôležitú tézu — že všetky jednotky gramatickej stavby jazyka sú bilaterálne, t. j. majú dve zložky — obsah a formu. To sa týka teda morfologických aj syntaktických jednotiek.

Napríklad. Gramatický tvar autosémantického slova má jednak lexikálny a gramatický (lepšie: morfologický) význam, jednak formu (= sled morfém). Pri tomto treba vari spomenúť ešte len to, že v morfológii hovorievame — plným právom — jednak o morféme (resp. o morfémach, o súboroch morfém) a jednak o gramatickom tvare (resp. o gramatických tvaroch, o súboroch tvarov), ale že vzhľadom na fungovanie morfologických jednotiek v syntaktických útvaroch zdôrazňujeme (a to aj na morfologickej rovine) gramatický tvar ako celok, a nie morfému, resp. súbor morfém. Pravda, iná vec je morfematická analýza gramatických tvarov. Tu prichádzame k morféme ako ku konečnej jednotke reprezentujúcej spojenie významu (sémy alebo zväzku sém) s minimálnym úsekom formy.

To, že pri morfematickom rozbore tvarov zisťujeme jednotky rozličného ustrojenia, povedzme aj jednotky ako nulové morfémy a prázdne morfémy, nemá pre podstatu gramatického tvaru nijaký zásadný význam.[5] Iba konfigurácia morfém (v tvaroch istého typu, v tvaroch, ktoré tvoria viac-menej uzavretý čiastkový systém) má dosah pre morfologickú jednotku ako prostriedok syntaktickej formy.

Podobne aj na syntaktickej rovine zisťujeme elementy rozličného ustrojenia, napr. aj nulový vetný člen.[6] To však nijako nenarúša jednotnosť syntaktického [122]systému skladajúceho sa z protikladov konštrukcií. V iných jazykoch, napr. germánskych, bežným javom je aj tzv. prázdny vetný člen.[7] Pravda, obidva prípady — nulový vetný člen aj prázdny vetný člen — predstavujú okrajové typy popri základnom type syntaktických elementov majúcich obsah aj formu.  

5. Keď sa v jazykovom systéme bráni opodstatnenie osobitnej morfologickej roviny (popri syntaktickej rovine), nesmie sa obísť skutočnosť, že štruktúra tejto roviny je komplexná: je vybudovaná na slovných druhoch, na morfologických kategóriách a tiež na istých tvarotvorných postupoch.

Slovné druhy (partes orationis) sa najčastejšie pokladajú za jazykové kategórie, ktoré treba zisťovať komplexne z troch hľadísk — lexikálno-sémantického, morfologického a syntaktického hľadiska. To je však do istej miery sporné, lebo s takto vyčlenenými triedami jednotiek nemožno dobre narábať ani v lexike, ani v morfológii, ani v syntaxi. Pre syntax by boli výhodnejšie triedy pomenovaní charakterizované morfologicky, t. j. súborom istých gramatických kategórií. Pravda, týka sa to len autosémantických slov, takže patria k nim aj zámená.

Pri gramatických tvaroch treba hovoriť o tzv. morfologických kategóriách. Sú to sémantické črty majúce ustálené formálne vyjadrenie. Realizujú sa spravidla v protikladoch. Gramatický tvar ako súčasť paradigmy má už istý význam, resp. aj významy. Je to, pravda, morfologický význam, ktorý sa striktne odlišuje od syntaktickej funkcie tvaru, i keď sa morfologické významy uplatňujú pri manifestácii syntaktickej funkcie.

Ešte raz: Pre podstatu i stavbu gramatického tvaru je rozhodujúci jej vlastný morfologický význam. Napríklad tvary substantíva vyjadrujú v prvom rade morfologické vzťahové prvky lexikálneho významu substantíva (ako kategóriu rodu, čísla a pádu) a až v druhom rade manifestujú vetnočlenskú funkciu daného výrazu vo vete, vo vetnej konštrukcii (ako napr. funkciu gramatického subjektu, gramatického objektu, atribútu atď.).

Napokon treba pri gramatických tvaroch hovoriť o ich formálnom ustrojení — teda o tvarotvorných postupoch. Tie sú podobné jednak slovotvorným postupom, jednak ustrojeniu syntaktických útvarov. Preto nie div, že nachádzame aj prechodné a sporné prípady medzi pomenovaním a gramatickým tvarom (medzi lexikálnou jednotkou a gramatickým tvarom) na jednej strane a medzi gramatickým tvarom a syntagmou (medzi morfologickou jednotkou a konštrukciou) na druhej strane. Prechodné javy však v zásade neprotirečia téze o autonómnosti plánov (rovín) jazykovej stavby. V jazyku ako jave historickej povahy sú takéto zložky zákonité.

 

6. Na základe vzťahov medzi jednotlivými rovinami možno usúdiť, že morfologická rovina je v jazykovej stavbe medzi lexikálnou rovinou a syntaktickou rovinou. Gramatické tvary sú totiž pomenovaniami vo vzťahoch a sú prostriedkom na vyjadrenie syntaktických funkcií. Toto umiestnenie morfologickej roviny dá sa doložiť radom faktov synchronickej i diachronickej povahy.

[123]Obsah a funkcia morfologických jednotiek sú teda rozličné veci. Preto nie je najvhodnejšie, keď sa hodnotia ako polysémia gramatického tvaru. Morfologická kategória vzniká najčastejšie transpozíciou sémantického prvku z lexikálnej oblasti,[8] a to priradením istej formálnej zložky k danému významu. Táto formálna zložka nemusí byť jednotná pre celý rozsah gramatickej kategórie, ale musí byť ustálená.[9] Tu možno hovoriť o morfologizácii lexikálneho prvku. Ale funkcia gramatického tvaru v syntaktickej konštrukcii (povedzme vo vete) vyplýva zo stavby danej konštrukcie, a neprenáša sa do oblasti morfológie, čiže nemorfologizuje sa.

Ak je správne, že morfologická rovina je v stavbe jazyka medzi lexikálnou rovinou a syntaktickou rovinou, možno ďalej konštatovať, že z uvedených troch rovín jazykového systému je lexikálna rovina a syntaktická rovina prvotná (prius), kým morfologická rovina vzhľadom na obidve je druhotná (posterius). Toto platí tak pri diachronickom, ako aj pri synchronickom pohľade na jazykový systém. Tým sa, pravda, nijako neznižuje význam morfologického systému pre jazykovú stavbu, lebo práve morfologický systém — najmä v jazykoch flektívneho a aglutinačného typu — je pre klasifikáciu jazykov nejdôležitejší.

 

7. V tomto svojom príspevku do diskusie o základných problémech opisu jazykového systému chcel som v prvom rade vysloviť iba svoj súhlas s tým, že morfologická rovina (morfologický plán) je autonómny čiastkový systém, ktorý má nielen svoje vlastné jednotky, ale aj vlastnú sieť vzťahov. Z toho vyplýva aj osobitná problematika pri opise jazyka, problematika, ktorá sa nedá nijako obísť.

Pravda, môj skromný príspevok ani zďaleka nevyčerpal nadhodenú problematiku. Na to by boli potrebné širšie zábery a podrobnejšie štúdie. V ďalších príspevkoch uvedú sa dúfam aj závažnejšie argumenty z problematiky vzťahov medzi morfológiou a syntaxou. Uplatní sa v nich ešte výraznejšie jedna z hlavných téz Pražskej školy, že jazyk je systém systémov. Táto téza vyhovuje dnešným poznatkom o flektívnych jazykoch. Som presvedčený o tom, že sa ona musí rešpektovať pri akomkoľvek opise každého jazyka.

Končím poznámkou, že z tohto záveru — ak ho berieme vážne — vyplýva celý rad nových problémov, ktoré sa v doterajšej teórii nespomínajú a neriešia.

 

R é s u m é

ВЗАИМООТНОШЕНИЯ МЕЖДУ МОРФОЛОГИЕЙ И СИНТАКСИСОМ

Предметом морфологии и синтаксиса, как языковедческих дисциплин, являются два разных уровня языковой системы: морфология есть наука о парадигматических формах слов (и изофункциональных классах слов), синтаксис — наука о конструкциях.

Все грамматические единицы билатеральны. Грамматические формы обладают лексическим и морфологическим значениями, содержанием конструкций являются синтаксические отношения. — Морфологический и синтаксический уровни имеют свойственную структуру, они, следовательно не прямо параллельны. — Назначением грамматических [124]форм является функционирование в синтаксических конструкциях. Однако, даже вступая в конструкцию, они не утрагивают своего морфологического категориального значения.

Морфологический уровень находится между лексическим и синтаксическим уровнями. Объем его меняется. Возникновение и утрату морфологических средств языка следует трактовать в связи с лексикой и синтаксисом.


[1] Porov. moju recenziu Kuryłowiczovej knihy Esquisses linguistiques v Jazykovednom časopise, 1961, 94n., alebo štúdiu V. Hořejšieho Les plans linguistiques et la structure de l’énoncé, Philologica IV, 193n., najmä 202—3.

[2] Pozri Linguistique historique et linguistique générale I, 83n.

[3] Pozri Trávníčkov výklad syntaxe v jeho Mluvnici spisovné češtiny II, ako aj zdôvodnenie tohto postupu tým, že tvaroslovie samo o sebe neexistuje, lebo je len prílepkom skladby. Porov. v sb. Otázky slovanské syntaxe, Praha 1962, 37.

[4] Pozri Éléments de syntaxe structurale, 1959, 34: L’étude de la forme extérieure de la phrase est l’object de la morphologie. L’étude de la forme intérieure est l’object de la syntaxe.

[5] Pozri napr. aj moju štúdiu Prázdna morféma, Jazykovedný časopis, 1963, 3n. — Nové skeptické stanovisko G. F. Meiera k existencii nulovej morfémy — vyložené v knihe Das Zéro-Problem in der Linguistik — nie je opodstatnené, ako na to poukázal u nás aj V. Hrabě v recenzii uvedenej knižky, pozri Slovo a slovesnost 1963, 132n.

[6] Nulový vetný člen korešponduje v istých jazykoch, napr. aj v slovenčine, s nulovou morfémou. Je to sémantický prvok bez samostatného vyjadrenia osobitným formálnym prostriedkom. Vetná schéma S P realizovaná ako PRO1i(p)VFi(p) i(g) má aj variant ∅ — VFi(p) m, ak ide o tzv. všeobecný subjekt. Tento všeobecný subjekt se v slovenčine nedá explicitne vyjadriť nijakým zámenom, lebo v slovenčine niet všeobecného zámena typu nemec. man, franc. on. Preto teda vo vetách, ako V dedine zvonia na obed. — Dieťa plakalo, ako keby ho na nože bral. — Mäso varíme na miernom ohni a pod., hovoríme o nulovom gramatickom podmete.

[7] Prázdny vetný člen korešponduje s prázdnou morfémou. Je to formálny prvok bez osobitnej sémantickej náplne. V nemčine hovoríme o prázdnom gramatickom podmete es vo vetách typu Es regnet. — Es wird getanzt. Slovom es nevyjadrujeme na logickom pláne nijakého agensa deja regnen, tanzen. Táto analýza však neplatí pre korešpondujúce jednočlenné vety v slovanských jazykoch, lebo v type prší niet nielen agensa deja, ale ani osobitného zámenného prvku, ktorým by sa naznačoval gramatický podmet vety. V tomto je teda zásadný rozdiel medzi dvojčlennými vetami typu es regnet a jednočlennými vetami typu prší.

[8] О tom písal viac ráz V. Skalička.

[9] Najmä pri neskorších (mladších) kategóriách býva formálne vyjadrenie rôznorodé. Napríklad futúrum sa v slovenčine vyjadruje až štvorako: 1. dokonavé slovesá prézentnými tvarmi — skočím; 2. nedokonavé slovesá opisnými tvarmi — budem skákať; 3. isté slovesá pohybu predponovými tvarmi — pôjdem, pocestujem; 4. isté jednotlivé slovesá supletívne — budem (od byť-som), poviem (od povedať-povedám). Tieto rôznorodé tvarotvorné postupy sú, pravda, pevne ustálené, takže ako celok tvoria formálne vyjadrenie futúra (gramatického významu).

Slovo a slovesnost, volume 26 (1965), number 2, pp. 119-124

Previous František Daneš: K systematickému syntaktickému popisu slovanských jazyků

Next Oldřich Leška: K vztahu mezi morfologií a syntaxí