Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Nad dielom Alfa Sommerfelta

Ľubomír Ďurovič

[Discussion]

(pdf)

Творчество Альфа Соммерфельта / Sur l’oeuvre de Alf Sommerfelt

Je tragickou zhodou okolností, že monumentálny výber zo štúdií Alfa Sommerfelta,[1] profesora všeobecnej jazykovedy na univerzite v Oslo (1892—1965), je jeho poslednou veľkou publikáciou.

Sommerfelt je istým spôsobom syntézou európskeho lingvistického vývoja prvej poloviny nášho storočia. Ako mladý nordista z Torpovej školy, po roku terénnej práce na írskych (a neskôr i bretonských) dialektoch, dostal sa Sommerfelt na parížsku univerzitu, kde Antoine Meillet — spolu s Grammontom — rozhodujúcim spôsobom determinoval jeho lingvistické myslenie: odniesol si odtiaľ metodológiu francúzskej indoeuropeistiky, sociologický prístup k jazyku a v súvise s tým i záujem o antropológiu či etnografiu. Druhým lingvisticky podstatným momentom bolo pre Sommerfelta stretnutie s fonológiou a štrukturalizmom pražského typu a konečne po vojne, práve cez antropológiu, čerpal hojné impulzy aj z americkej jazykovedy.

Recenzovaný výber sa delí tématicky na sedem častí: 1. Všeobecné otázky jazyka; 2. Synchronická a diachronická fonológia a fonetika; 3. Problémy indoeurópskej porovnávacej jazykovedy; 4. Problémy slovníka; 5. Dejiny germánskych jazykov; 6. Keltské jazyky, ich minulosť a prítomnosť; 7. Nekrológy. Avšak toto delenie nie je tu veľmi dôležité, pretože celé Sommerfeltovo životné dielo je skúmaním niekoľkých veľkých problémov všeobecnej jazykovedy na materiáli ktoréhokoľvek z prístupných mu jazykov.

Prvým Sommerfeltovým veľkým problémom je problém zmien, najmä fonetických, ich príčin a spôsobu ich šírenia (najmä v štúdiách Sur la propagation des changements phonétiques, Loi phonétique, Sur le caractère psychologique des changements phonétiques a v špeciálnych prácach germanistických a keltologických). Vychádzajúc z učenia Grammontovho a Meilletovho hľadá pri jazykových zmenách vždy dva faktory: na jednej strane systémovú dispozíciu pre nejaký vývoj, na druhej strane konkrétny impulz, ktorý vyvolal jej realizáciu či nerealizáciu. Podľa toho aj terminologicky rozlišuje fonetický zákon (to sú všeľudské dispozície, napr. tendencia k asimilácii, dissimilácii, diferenciácii) a vzorec (spôsob realizácie tejto dispozície v konkrétnom čase a jazyku).

Z tohto ponímania vychádza aj jedna z najdôležitejších Sommerfeltových myšlienok — rozlišovanie panchrónie od idiochrónie: v panchrónii vidí všeobecné, všeľudské možnosti (pandiachrónia — napr. Grammontove zákony asimilácie, dissimilácie či diferenciácie; pansynchrónia — napr. Trubeckého všeobecná teória fonologických systémov), kým idiochrónia — idiodiachrónia i idiosynchrónia — je prístup k jednotlivým konkrétnym faktom. Táto myšlienka je rozvinutá predovšetkým v štúdii Points de vue diachronique, synchronique et panchronique en linguistique générale. V povojnových rokoch Sommerfelt pre túto dôležitú dichotómiu potenciálneho a jeho realizácie užíva [242]termíny amerického antropológa Lintona overt, resp. covert aspect (jazyka, kultúry ap.): odhaľovanie týchto dvoch stránok jazykových procesov tvorí podstatnú súčiastku Sommerfeltovej jazykovednej metódy.

Sommerfeltov sociologický prístup sa v sfére fonetiky a fonológie výrazne prejavuje tam, kde hľadá bezprostredné príčiny zmien. Keďže fonetické zákony sú preňho všeobecné, všeľudské dispozície, musia byť bezprostredným podnetom pre ich realizovanie variabilné faktory, existujúce iba v danej spoločnosti a danom čase. Hľadanie týchto sociálnych impulzov k jazykovým zmenám je ďalšou veľkou témou Alfa Sommerfelta. V rade štúdií (i v iných, do výberu nezaradených prácach) skúma vzťah jazykových faktov či jazykových zmien tak ku kultúre, k mysleniu, k spoločenskej organizácii, ku geografickému rozloženiu, k počtu nositeľov, ako i k faktom biologickým (napr. vyvrátenie domnienky o vzťahu medzi hláskoslovím a antropologickými typmi v slávnej štúdii Sur la propagation des changements phonétiques, 1930, ktorá je medziiným jedným z početných Sommerfeltových protirasistických prejavov). Sommerfelt je príliš kritickým lingvistom na to, aby uznával priamočiare kauzálne vzťahy napr. medzi kultúrou a jazykom (neprijíma názory Jespersena), vždy zdôrazňuje zložitý a komplexný vzťah medzi týmito dvoma radmi, ale pevne stojí na stanovisku, že tu zreteľné vzájomné vzťahy sú, a to nielen vplyv kultúry na systém jazyka, ale i naopak (často napr. zdôrazňuje, že Aristotelova logika je založená na gréckom type vety). Nikdy však neskľzava do zjednodušujúcich polôh a pracuje napr. i s čínštinou a s jej vzťahom k čínskej kultúre „jednej z veľkých svetových kultúr“, aby sa dopátral generalít. — Zvlášť obľúbenou témou v tejto súvislosti je mu bilingvizmus, v ktorom vidí dôležitý impulz pre jazykové zmeny a tiež — v súčasnom kultúrno-politickom aspekte — dôležitý nástroj integrácie európskej kultúry (Linguistic Problems of European Unity). Kvintesenciu Sommerfeltových názorov na problém „jazyk a spoločnosť“ obsahuje veľký článok Language, Society and Culture (1954), ktorý je zhustenou verziou jeho prednášok na Michinganskej univerzite. Detailný rozbor vzťahu celého jedného jazykového systému ku spoločenským faktom obsahuje napr. Sommerfeltova kniha La langue et la société (1938), kde sa analyzuje jazyk australského kmeňa Aranta: — široké, zovšeobecňujúce formulácie zo štúdií, zaradených do recenzovaného výberu, treba vždy vidieť na pozadí tejto i iných minucióznych materiálových prác.

Od haagskeho sjazdu si Sommerfelt osvojil hlavné zásady pražskej štrukturálnej školy: bol jedným z tých, ktorí na Trubeckého výzvu v TCLP I odpovedali — a to fonologickou analýzou vokalizmu norského riksmålu[2] (článok do výberu nebol pojatý). Od tridsiatych rokov sústavne pracuje s pojmami pražskej školy — okrem bežných fonologických termínov možno sa uňho stretnúť napr. aj so systémom systémov. Znova a znova sa v jeho prácach objavuje požiadavka spájania historického a systémového skúmania jazyka.

Pomerne málo teoretických výsledkov vyťažil Sommerfelt zo svojej práce lexikografickej (od začiatku dvadsiatych rokov spolu s T. Knudsenom redigoval veľký výkladový slovník riksmålu[3]): do výberu sú zaradené len dve štúdie — značne sa prekrývajúce — kde uvažuje predovšetkým o uplatnení štrukturálnych princípov pri výklade významu slov (Principles of Unilingual Dictionary Definitions). Zásady svojho normatívneho prístupu v zložitej nórskej jazykovej situácii explicitne nikdy neformuloval — možno sa ich dopátrať skôr z jeho iných prác o nórskych či iných jazykových pomeroch: všade tu vidno postoj rozhľadeného súčasne Nóra i Európana, protipuristu a protinacionalistu.

Nakoniec nemožno, aspoň pár slovami nespomenúť Sommerfeltov výrazný, často až demonštratívny, demokratizmus, protinacizmus a protirasizmus, ktoré výrazne prestupujú celé jeho dielo. Vďaka nim sa nikdy nedopustil — ani pri takých delikátnych té[243]mach ako je vzťah jazyka k spoločnosti vo vývojovom aspekte — výrokov niekoho znižujúcich či znevažujúcich. I tento fakt, samozrejme pri jeho vynikajúcich čisto lingvistických výsledkoch, urobil z neho jednu z najväčších a nejváženejších lingvistických osobností našich rokov. „Selected Articles“ sú iste dobrým zdrojom poznania jeho životného diela.


[1] Diachronic and Synchronic Aspects of Language. Selected Articles, ʼs-Gravenhage, Mouton 1962, 40, 421 s.

[2] Systèmes vocaliques, NTS 5, Oslo 1932, s. 105—120.

[3] Norsk riksmålsordbok. Utarbeidet av T. Knudsen, A. Sommerfelt, H. Noreng, Oslo, 1930—1957, 4348 stĺpcov.

Slovo a slovesnost, volume 27 (1966), number 3, pp. 241-243

Previous Lubomír Doležel: Ještě k jednomu modelu jazykového kódování

Next Emílie Habětínová: K přízvukování předložkových spojení v mluvené češtině