dalaman airport transfers
Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Semiotické výskumy v československej jazykovede

Ján Horecký

[Discussion]

(pdf)

Семиотические исследования в чехословацком языкознании / Semiotic research in Czechoslovak linguistics

1. Na II. svetovom kongrese semiotiky, ktorý bol v dňoch 2.—6. júla 1979 vo Viedni, sa veľmi plasticky ukázal súčasný stav svetovej semiotiky. Referáty zaradené na program tohto kongresu boli značne tematicky roztrieštené, zahrnovali veľmi širokú škálu problémov. Tematicky zjednotenejšie boli pracovné skupiny, zorganizované na také témy ako formálna semiotika a kognitívne procesy, multimediálna komunikácia, zmena kódu a jeho reprezentácia, znakové systémy a ideológie. Najplastickejší obraz o stave semiotiky však podali diskusie okolo okrúhleho stola, kde sa účastníci stále vracali k základnej otázke o podstate, cieľoch a metódach semiotiky. Znamenalo to návrat k teórii znaku i návrat k výkladu klasikov semiotiky.

V teórii znaku, ako ukazuje pohľad na súčasnú produkciu, sú zreteľné dva prúdy. Na jednej strane sa skúma využívanie znaku v komunikácii a zdôrazňuje sa pritom, že ako znak možno použiť akýkoľvek objekt, ak je zrejmý úmysel, intencia hovoriaceho (resp. používateľa znaku, lebo nejde vždy len o hovorenie). Na druhej strane sa venuje pozornosť znaku ako špecifickému objektu, ktorý má znakový charakter aj sám osebe, mimo použitia v konkrétnej komunikácii. Tento znakový charakter má zastupiteľskú povahu, môže stáť za niečo iné.

Prvý prúd semiotických výskumov, ktorý možno označiť ako morrisovský, ožíva aj v európskej semiotike. Je pozoruhodné, že v českej vede raz upozornil na tento prúd filozof L. Rieger (1941). Jeho pokus však ostal bez ohlasu. Na komunikačnom chápaní znaku sú nevyhnutne založené výskumy semiotickej problematiky v rozličných vedných odboroch (najmä v literárnej vede, umenovede, muzikológii, etnografii), pravda, realizované za minimálnej účasti jazykovedcov.

Vo svetovej jazykovede nadväzuje na Morrisovo chápanie znaku najviac Eric Buyssens (1943) a Luis J. Prieto (1972) svojou behavioristickou, resp. denotačnou interpretáciou znaku.

Za zakladateľa komunikačnej teórie znaku treba pokladať Ch. Morrisa preto, lebo obrátil pozornosť na otázku, aké znaky a hodnoty musí človek ovládať, aby mohol konať, lepšie povedané úspešne konať (Posner, 1979). Ch. Morris totiž chápal znak ako prípravný podnet, ktorý vyvoláva v neprítomnosti predmetu uspokojujúceho impulz taký reťazec reakcií, ktorý by bol vyvolaný aj samým predmetom uspokojujúcim impulz.

Do tejto definície možno za prípravný podnet dosadiť aj slovo, resp. rad zvukov viazaný na istý komunikovaný a komunikovateľný obsah. Preto práve z uvedenej definície vyplýva aj téza, ktorá sa stala základom unilaterálnej teórie jazykového znaku, že ako jazykový znak funguje práve len tento rad zvukov. Alebo inými slovami: z komunikačného postoja k jazykovému znaku vyplýva aj predpoklad konkrétneho, zmyslami vnímateľného znakového vehikula.

K morrisovskému, teda v podstate behavioristickému chápaniu znaku sa prikláňa aj O. S. Achmanova (1979) a jej žiaci, keď charakter znaku priznáva predovšetkým takým jazykovým prostriedkom, pri ktorých má expedient možnosť zámerného výberu znakov. Ide napr. o výber člena v angličtine, o výber deiktických výrazov. Ako záväzné vlastnosti znaku pritom postuluje odhmotnenosť (disembodiement), singulárnosť a arbitrárnosť. Odhmotnenosť sa týka skôr foném, kým arbitrárnosť sa týka komunikačného aspektu a singulárnosť sa chápe skôr ako diskrétnosť.

G. Klaus (1963) sa pokúsil k trom Morrisovým dimenziám znaku (sémantická, syntaktická, pragmatická), ktoré sú tiež výrazom komunikačného chápania, pridať ešte štvrtú dimenziu (sigmatickú), ktorá vyjadruje vzťah nie k označovaným objek[135]tom, ale k ich zovšeobecneným predstavám, pojmom. Je zrejmé, že tým narušil komunikačný charakter morrisovského znaku, lebo vzťah k pojmovej oblasti sa výraznejšie prejavuje v systéme než v komunikácii.

Na čele teórií, ktoré skúmajú jazykový znak ako systémový prvok, stojí téza F. de Saussura (porov. najnovšie Krampen, 1979), že jazykový znak (teda špecifický jazykový znak, nie znak vôbec) je dvojstranná jednotka.

Treba však povedať, že jazykový znak nie je lineárny, ako sa predpokladá u F. de Saussura: lineárny by bol práve jazykový znak v unilaterálnej koncepcii, teda ako rad zvukov. V bilaterálnej koncepcii, ak sa jazykový znak chápe ako prvok systému, má svoju vertikálnu štruktúru. V zložke označovaného (signifiant) tvoria túto štruktúru sémantické príznaky rozličného stupňa zovšeobecnenia, kým v zložke označujúceho patria do tejto štruktúry aspoň tri roviny: onomaziologická, onomatologická a morfematicko-fonematická (Horecký, 1982).

 

2. V českej a slovenskej jazykovede sa v poslednom období venuje pozornosť vcelku trom okruhom semiotických problémov. Možno zaznamenať niekoľko štúdií, resp. učebnicových výkladov o povahe znaku, o rozsahu znaku, o vzťahu medzi semiotikou a sémantikou.

Unilaterálnu koncepciu jazykového znaku obhajuje P. Novák (1978). Za znak, presnejšie za jazykový znak pokladá len zvukovú, materiálnu stránku jazykového prejavu, resp. jazykového útvaru, jazykovej jednotky. Upozorňuje však, že táto materiálna stránka nie je taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je tu napr. otázka — zatiaľ nedoriešená — či ide skutočne len o konkrétnu zvukovú matériu, alebo aj (podľa našej mienky predovšetkým) o charakteristiky tejto matérie u percipienta. Inými slovami, nastoľuje sa tu otázka, či ako znaky fungujú hlásky alebo fonémy (rady zvukov, rady foném).

Na tieto problémy upozorňuje aj A. Lamprecht (1981), ktorý však základné otázky unilaterálnej koncepcie nevidí vo zvukovej oblasti, lež proti bilaterálnemu chápaniu argumentuje predovšetkým pojmami z teórie odrazu. Na príkladoch z češtiny, ruštiny a angličtiny ukazuje, ako sa jazykovými prostriedkami vlastnými danému jazyku (a preto niekedy od jazyka k jazyku aj odlišnými) rozčleňuje a znázorňuje realita. Konštruuje reťazec realita — odraz — znak a v tomto reťazci pripisuje znakový charakter práve len zvukovej (fonematickej a morfematickej) podobe jazykových výrazov. Je to prirodzené, lebo odraz, takisto ako realitu nikto nemôže pokladať za zložku znaku. Podľa našej mienky však v navrhovanom reťazci chýba jeden článok, totiž jazykové spracovanie odrazených faktov. Ani pri jazykovej komunikácii nejde v každom jednotlivom prípade o odrazenie a spájanie odrazeného so zvukovým radom. Hovoriaci netvorí nové znaky v každom osobitnom prípade, ale odrazené fakty spracúva na základe istej spoločenskej skúsenosti a s pomocou jazykového (zvukového, ale aj významového) materiálu, ktorý si osvojil. A práve toto spracovanie tvorí signifié v bilaterálnom chápaní jazykového znaku. Istú dvojstrannosť pripúšťa napokon aj Lamprecht (podobne ako iní stúpenci unilaterálnej koncepcie, napr. Solncev, 1977), keď zavádza pojem označený odraz, v ktorom sa práve spája význam a znak. Je tu zrejmá analógia so Solncevovým pojmom znakový komplex.

Za unilaterálne chápanie jazykového znaku sa vyslovil Š. Peciar v diskusii o koncepcii J. Horeckého (Peciar, 1980). Jeho konštatovanie, že „každá koncepcia jazykového znaku, ktorá z obsahu znaku vylučuje reálne znenie jazykových jednotiek, ich materiálnu stránku, dostáva sa do rozporu s princípmi marxizmu“, nemôže sa však týkať bilaterálnej koncepcie (teda aj koncepcie J. Horeckého), lebo práve z podstaty bilaterálnosti vyplýva, že ide o dve stránky: zvukovú aj obsahovú. Š. Peciar sa prikláňa k Solncevovej koncepcii, podľa ktorej povahu znaku má iba zvuková stránka bilaterálnych jazykových jednotiek. Treba dodať, že takéto chápanie vyplýva [136]z priamočiareho uplatňovania tézy, že jazyk je druhotný materiálny systém, v ktorom sa elementom systému pripisujú isté hodnoty.

K unilaterálnemu chápaniu jazykového znaku sa prikláňa i J. Petr (1977), keď zdôrazňuje, že znakom v jazyku je každý materiálny nositeľ sociálnej informácie (s. 89). Ako jazykový znak vymedzuje taký zvukový komplex (článkované zvuky reči), ktorý je v spoločenskej jazykovej komunikácii schopný ukazovať (odkazovať) na určitý jav alebo ho označovať. Podobne ako iní teoretici však i J. Petr napokon rozlišuje významovú zložku jazykového znaku (a jazyka vôbec), ktorá má príčinný vzťah k pomenúvanej objektívnej realite, a zvukovú zložku, ktorá je arbitrárna.

Opierajúc sa o komunikačnú teóriu znaku Ch. Morrisa, pokladá jazykový znak za unilaterálny útvar aj Á. Kráľ (1981).

J. Kořenský (1980) sa v zásade tiež prikláňa k unilaterálnej koncepcii, lebo pokladá znak za vzťah medzi formálnou (zvukovou, grafickou) zložkou a príslušným javom. Tento vzťah je sprostredkovaný komplexom jazykových významov. Na mieste je aj jeho pripomienka, že treba rozlišovať medzi vymedzením znaku z hľadiska základnej filozofickej otázky a z hľadiska ontologicko-gnozeologického.

V novej učebnici pre vysoké školy (Ondruš - Sabol, 1981) Š. Ondruš jednoducho konštatuje, že filozofi a niektorí lingvisti za znak pokladajú iba hmotného vyjadrovateľa čiže designátor (unilaterálna teória), iní za imanentnú súčasť znaku pokladajú aj hmotného vyjadrovateľa (designátor) aj ideálny obsah znaku (zmysel, význam, designát — bilaterálna teória). Správne poukazuje na závislosť G. Klausa od názorov Ch. Morrisa.

Vo svojom semiotickom modeli berie Š. Ondruš do úvahy všetky faktory a vzťahy, ktoré určujú semiózu znaku. Dobre rozlišuje také faktory ako denotát, designát, syntagmatiku (spolu s paradigmatikou) a pragmatikou, ako aj vzťah k situácii, ale z faktu, že všetky tieto vzťahy, resp. objekty kladie proti designátoru, bolo by možno vyvodzovať, že dáva prednosť unilaterálnej koncepcii. Na inom mieste však jasne rozlišuje medzi materiálnou stránkou znaku (signifikantom, designátorom) a ideálnym obsahom znaku (signifikátom, designátom).

V úvahách o povahe jazykového znaku dochádza V. Krupa (1980) k záverom, že vlastnosť označovať niečo je od znaku neoddeliteľná, preto nemá zmysel odtrhať význam od znaku, ako to robia stúpenci unilaterálnej teórie. Na inom mieste upozorňuje, že znak je unilaterálny z extrakomunikačného hľadiska, ale bilaterálny v tom zmysle, že má formu a obsah. Prekvapuje však Krupovo konštatovanie, že problém unilaterálnosti či bilaterálnosti znaku je v istom zmysle pseudoproblém.

V osobitnej kapitole, vlastne v prílohe k svojej práci o slovesných kmeňotvorných príponách (Skoumalová, 1975) podáva Z. Skoumalová stručný prehľad teórií o znakovosti jazykových jednotiek (najmä z hľadiska morfémy). Upozorňuje, že k unilaterálnemu chápaniu sa bádateľ dostáva, keď oddeľuje „materiálny“ znak od „ideálneho“ označovaného a tak sa znak dostáva do výlučne externého postavenia voči svojmu objektu. Za bežnejšie pokladá bilaterálne teórie, ale upozorňuje na rozličné koncepcie, odlišujúce sa odlišným chápaním vzťahu medzi obidvoma zložkami, vymedzením ich náplne a rozličným stupňom abstrahovania od zvukovej substancie. Dobre upozorňuje na historický vývin názorov na jazykový znak.

K stúpencom bilaterálnej teórie jazykového znaku patrí J. Horecký (1981; 1982). Ukazuje, že jazykový znak je ideálny objekt, v ktorom označujúca i označovaná zložka majú odrazový charakter a spojenie týchto dvoch zložiek je výsledkom jazykotvornej práce (činnosti) používateľov jazyka. O jazykovom znaku vo vlastnom zmysle možno hovoriť, až keď sa realizuje toto spojenie označujúceho a označovaného (a to aj v zmysle vzniku a vývinu jazyka). Každý prirodzený jazyk je systém jazykových znakov ako ideálnych objektov. Aby sa prostredníctvom tohto systému mohlo komunikovať, musia jazykové znaky — ideálne objekty byť vyjadrené konkrétnymi [137]objektmi, zmyslovo vnímateľnými. Tak vznikajú komunikačné znaky, ktorých označujúcu zložku tvoria fonematické, resp. morfematické rady, označovanú zložku tvoria systémové znaky. Svedčí o tom fakt, že pri jazykovej komunikácii hovoriaci síce artikuluje (resp. píše) jednotlivé fonémy, ale ich radenie nezávisí od neho, berie ich ako hotové útvary na komunikovanie systémových jazykových znakov, ktoré tiež netvorí, ale reprodukuje na základe svojich znalostí daného jazyka.

Na istú dvojakosť jazykových znakov poukazuje aj S. Romportl (1979). Rozlišuje symetrické koncepcie (napr. F. de Saussure) a asymetrické koncepcie znaku, v ktorých sa zdôrazňuje vždy len jedna z dimenzií znaku. Prvé zaraďuje ku komunikačnej funkcii, druhé k mentálnej funkcii jazyka.

E. Pauliny (1981) je dôsledným stúpencom bilaterálnej koncepcie, keď zdôrazňuje, že jazykový znak je dialektickou jednotou formy a obsahu. Okrem toho preniká chápanie jazykového znaku ako ideálneho objektu aj v jeho koncepcii jazykovej komunikácie. Tu hovorí, že jazykový znak alebo spojenie znakov je jazykovými prostriedkami a postupmi daného jazyka vyformovaná jednotka psychického obsahu.

 

3. Pokiaľ ide o rozsah jazykového znaku, jestvuje celá škála poňatí: za znak sa pokladajú obyčajne bilaterálne jednotky, totiž morfémy, slová, slovné spojenia, vety i súvetia (Lamprecht, 1981). Niekedy sa za znak pokladá aj celý text (Mistrík, 1981). Takéto chápanie je odôvodnené z hľadiska komunikácie, v ktorej sa skutočne aj celý text môže chápať ako útvar zastupujúci istú situáciu. Pravda, potom sa nevyhnutne naráža na pojem zloženosti textu (ako súhrnného znaku) z jednotlivých znakov. Potom treba text definovať nie ako znak, ale ako komplex rôznorodých znakov.

Na chápaní morfémy ako najmenšieho jazykového znaku je založená koncepcia Z. Skoumalovej (1977). Zdá sa však, že morféma nejestvuje ako ideálny objekt, ktorý by mohol stáť za objekt v objektívnej realite. Na druhej strane morfémy sú výraznou zložkou v štruktúre označujúcej zložky bilaterálne chápaného jazykového znaku.

E. Pauliny (1981) stotožňuje jazykový znak a slovo, keď hovorí, že súbor jazykových znakov je slovná zásoba. Pravda, potom je nútený dodať, že znak je najčastejšie jednoslovný a musí rozlišovať základné znaky (typu strom) a odrody základných znakov (typu zelený strom), kde sa k jazykovému znaku strom pripája jazykový znak zelený.

Á. Kráľ (1981) pracuje síce so slovom, nie s morfémou alebo vetou, ale správne upozorňuje, že slovo a jazykový znak sú paralelné jednotky. Obidve sú bilaterálne, rozdiely sú najmä v tom, že znak je najmenšia bilaterálna jednotka, kým slovo nie je najmenšia bilaterálna jednotka (skladá sa z morfém). Slovo má bohatú významovú stavbu, kým znak nie. Správne poukazuje aj na fakt, že „slovo“ je metajazykový výraz, kým „znak“ je striktne semiotický výraz.

S týmto chápaním sa zhoduje J. Horecký (1981), ktorý navrhuje rozlišovať sémantické a semiotické hľadisko. Z hľadiska sémantického, resp. lexikologického má zmysel hovoriť o slove a jeho významoch, kým z hľadiska semiotického možno hovoriť o jazykových znakoch. Svedčia o tom rozličné terminologické, resp. pojmové sústavy. Termín sa v nich vymedzuje ako pomenovanie pojmu, teda môže stáť za pojem a vlastne ho zastupuje. Termínom však môže byť jednak slovo, jednak spojenie slov, ale aj význam istého slova. To znamená, že v jazykovom systéme sú jazykové znaky (ideálne objekty) pre všetky pomenovacie potreby. Tieto znaky sa pri konštruovaní výpovede reprodukujú. Syntagmy, vety a texty sa produkujú, preto ich nemožno pokladať za jazykové znaky. Morfémy sa síce reprodukujú, ale vždy v rámci istého jazykového znaku, nemôžu stáť samostatne za objekt v realite, preto tiež sa nemôžu pokladať za jazykový znak. Morfémy, syntagmy, vety a texty však majú znakovú povahu, možno ich pokladať za znaky (presnejšie komunikačné znaky) v najširšom [138]zmysle. Niektorí bádatelia pripisujú znakový charakter aj fonémam (Skoumalová, 1977), a to vzhľadom na ich súvislosť s fyzikálnou substanciou, ktorú vlastne zastupujú, resp. aj vzhľadom na vnútornú štruktúrovanosť morfém.

Rozlíšenie sémantického, resp. jazykového a semiotického hľadiska nie je napokon nič nového. Už F. de Saussure vymedzil semiotiku (v jeho terminológii semiológiu) ako vedu skúmajúcu život znakov v spoločnosti, kým jazykovedu pokladal za disciplínu, ktorá skúma sústavu jazykových znakov. Podobné rozlíšenie je u O. S. Achmanovej (1979): jazykoveda skúma prirodzený jazyk, interlingvistika skúma semiotickú stavbu jazyka. E. Benveniste (1969) zdôrazňuje potrebu odlišovať semiotický a sémantický modus znaku (la sémiotique doit être reconnu, la sémantique doit être compris — porov. k tomu Horecký, 1981).

 

4. Záverom možno povedať, že súčasná semiotika sa sústavne vracia k základným otázkam, osvetľuje a prehodnocuje klasikov semiotiky. Ústrednou semiotickou témou v jazykovede je povaha jazykového znaku, v iných vedách sa uvažuje skôr o znakovom charaktere, o znakovosti skúmaných útvarov. Je však škoda, že málo pozornosti sa v jazykovede venuje semiotickej analýze širších jednotiek ako slovo a že sa neskúmajú hraničné útvary, ako napr. slovo a obraz.

 

LITERATÚRA

 

ACHMANOVA, O. S. - IZDELIS, R. F.: Linguistics and semiotics. Moskva 1979.

BENVENISTE, E.: Sémiologie de la langue. Semiotica, 1, 1969, s. 127—135.

BUYSSENS, E.: Les langues et le discours. Bruselle 1943.

HORECKÝ, J.: Semiotické aspekty sémantiky. Jazykovedné štúdie, 16, 1981, s. 13—15.

HORECKÝ, J.: Dva typy jazykového znaku. Litteraria, 22, 1982 (v tlači).

KLAUS, G.: Semiotik und Erkenntnistheorie. Berlin 1963.

KOŘENSKÝ, J.: K dialektice vztahů obsahu a formy jazykového znaku. In: K marxistické metodologii v jazykovědě. Kabinet cizích jazyků ČSAV. Praha 1980, s. 135—145.

KRÁL, Á.: Slovo a znak. Jazykovedné štúdie, 16, 1981, s. 23—28.

KRAMPEN, M.: De Saussure und die Entwicklung der Semiologie. Zeitschrift für Semiotik, 1, 1979, s. 23—56.

KRUPA, V.: Jednota a variabilita jazyka. Bratislava 1980.

LAMPRECHT, A.: Realita, odraz, znak. SaS, 42, 1981, s. 91—108.

MISTRÍK, J.: Semiotika a sémantika textu. Jazykovedné štúdie, 16, 1981, s. 57—62.

NOVÁK, P.: Některé přednosti tzv. unilaterálního pojetí (jazykového) znaku. SaS, 39, 1978, s. 215—217.

ONDRUŠ, Š. - SABOL, J.: Úvod do štúdia jazykov. Bratislava 1981.

PAULINY, E.: Slovenská gramatika. Bratislava 1981.

PECIAR, Š.: K otázce vzniku jazyka a jazykového znaku. In: K marxistické metodologii v jazykovědě. Kabinet cizích jazyků ČSAV. Praha 1980, s. 95—99.

PETR, J.: Klasikové marxismu-leninismu o jazyce, Praha 1977.

POSNER, R.: Charles Morris und die verhaltenstheoretische Grundlegung der Semiotik. Zeitschrift für Semiotik, 1, 1979, s. 49—79.

PRIETO, L. J.: Nachrichten und Signale. Berlin 1972.

RIEGER, L.: K sémantickému rozboru filozofických textů. SaS, 7, 1941, s. 180—191.

ROMPORTL, S.: O mentální funkci jazyka a asymetrické povaze znaku. In: Sborník prací FF UJEP. Brno 1979, s. 45—54.

SKOUMALOVÁ, Z.: Status tzv. kmenotvorných přípon slovesných v slovanských jazycích, zvláště v ruštině. Kabinet cizích jazyků ČSAV. Praha 1977.

SOLNCEV, V. M.: Jazykovoj znak i jego svojstva. VJaz, 1977, č. 4, s. 13—25.

Slovo a slovesnost, volume 43 (1982), number 2, pp. 134-138

Previous Helena Confortiová: Slovesa v oblasti hospodářské češtiny z hlediska kvantitativního

Next Karel Horálek: Fonologie a znaková povaha jazyka