Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Medzinárodné lingvistické sympózium v Opoli

Michal Varchola

[Chronicles]

(pdf)

Международный лингвистический симпозиум в Ополе / An international linguistic symposium held in Opole

V dňoch 29.—30. septembra 1986 sa uskutočnilo na Vysokej škole pedagogickej v Opoli medzinárodné lingvistické sympózium „II Opolskie spotkania językoznawcze“, organizátorom ktorého boli oddelenia polskej a ruskej filologie. Spomínané sympózium je pokračovaním medzinárodnej onomastickej konferencie, ktorá sa konala taktiež v Opoli v r. 1984.

Na tomto podujatí s reprezentatívnym obsadením sa zúčastnilo takmer 100 účastníkov. Okrem významných predstaviteľov poľskej jazykovedy odzneli referáty aj zo zahraničia — ZSSR, ČSSR, BĽR, MĽR, NDR, Juhoslavie a NSR. Tematika sympózia bola zameraná na výskum lexikálneho plánu jazyka so širokým záberom. Samotné rokovanie prebiehalo v troch sekciách: I. sekcia — výskum lexiky v konfrontačnom aspekte; II. sekcia — výskum lexiky so zameraním na odbornú terminológiu; III. sekcia — bola venovaná výskumu frazeológie.

Úvodné vystúpenie S. Sochackej (PĽR) bolo venované J. S. Bandtkiemu, autorovi výkladového slovníka polštiny, ktorého v poľskej jazykovede považujú nielen za významného jazykovedca a slavistu, ale aj polyhistora. Ďalšie príspevky, ktoré odzneli na plenárnom zasadnutí, boli zamerané na komparatívny výskum lexiky a frazeológie slovanských jazykov. — D. N. Šmelev (ZSSR) v príspevku „O sopostavitel’nom izučeniji lexiky slavjanskich jazykov“ naznačil, že pri výskume lexikálnej sémantiky v konfrontačnej a typologickej rovine, vzhľadom na široké spektrum a zložitosť štruktúry tohto plánu, je potrebné sústrediť pozornosť na pojmové a terminologické vymedzenie, t.z. určiť, ktoré jednotky majú univerzálnu platnosť (upodobija) a ktoré sú príznačné pre konkrétny jazyk. — W. Mańczak (PĽR) nastolil otázku, do akej miery umožňuje porovnanie slovnej zásoby dať adekvátny opis príbuzných jazykov a akú úlohu pri tomto opise plní gramatika. — Referát V. Blanára bol venovaný princípom porovnávacej semaziológie. Zamýšla sa nad kardinálnou otázkou, či je v jazyku viac zhôd alebo odlíšností, pričom primárnou v tomto výskume sa javí dynamika lexikálneho významu, pretože každé slovo zahŕňa široké spektrum významov, čo vyusťuje v lexiko-sémantických variantoch. V rámci porovnávacieho výskumu za dôležité považuje stanoviť ekvivalentné významové štruktúry a ich funkčnú blízkosť. — E. Grodziński (PĽR) skúma otázky polysémie, pri ktorých upozornil na dôležitosť etymologického výskumu, na primárne a sekundárne významy slova, ktoré ilustroval na príkladoch z filozofie a filológie.

Referáty, ktoré odzneli v pléne, naznačili, aké sú vzťahy medzi lexikou a gramatikou pri konfrontačnom štúdiu v jednotlivých jazykoch a zároveň sa potvrdila téza, že pri etymologických výskumoch vo vzťahu k základnému slovnému fondu je potrebné brať do úvahy aj litovčinu najmä v diachrónii.

Príspevky I. sekcie z aspektu teoretického a metodologického by bolo možné rozdeliť do troch okruhov: a) systémové vzťahy medzi lexikálnymi jednotkami a ich analýza v porovnávacom pláne; b) konfrontačný výskum v slovotvorbe; c) lexikálno-sémantická charakteristika základných kategórií (synonymá, homonymá, antonymá) so zameraním na pol[254]štinu v porovnaní s východoslovanskými, západoslovanskými jazykmi, ale aj nemčinou. Celkove možno konštatovať, že šlo o kompaktný výskum lexikálnej roviny v synchrónnom a diachrónnom priereze. Niektoré príspevky presahovali rámec lexikálnej roviny.

S. Dimitrovová (BĽR) v referáte „Sistemnyje semantičeskije otnošenija v lexike i ich izučenije v sopostavitel’nom plane“ na materiáli ruštiny a bulharčiny sa zaoberala charakteristikou kategórie určenosti — neurčenosti v bulharčine a spôsobami, resp. prostriedkami vyjadrenia tejto kategórie v ruštine. Ukazuje sa, že analytické prvky v bulharčine majú svoje opodstatnenie. — A. Bartoszewicz (PĽR) sa zameral na jazykové tendencie vo vývoji spoločenskej lexiky a spôsob ich opisu. Z hľadiska metodologického bol to hodnotný príspevok, a z hľadiska evolúcie jazyka je nevýhnutné počítať s inováciou a dynamikou v štruktúre jazyka. — A. de Vincenz (NSR) skúma jazykové kontakty polštiny a nemčiny, v rámci ktorých opäť zdôrazňuje dôležitosť etymológie.

Veľkú pozornosť upútali referáty o slovotvorbe, najmä jej vzťahu k morfológii a najmä funkčná charakteristika jednotlivých formantov. V tejto súvislosti sa prejavili určité odlišnosti pri chápaní i terminologickom vymedzení základných konštánt (typ, model a pod.). J. Wierzchowski (PĽR) v referáte „Porovnavanie lexiky a problémy slovotvorby“ sa pokúsil o analýzu a fungovanie jednotiek typu (marxizmus - marxist) a na druhej strane nastolil otázku, prečo sa nepoužíva tvar lenin-ist. — Značná časť referátov bola venovaná štruktúre a charakteristike slovotvorných formantov u slovies: D. Buttlerová, M. Blicharski, M. Cyran (všetci z PĽR) v porovnávacom pláne ruštiny a polštiny. Referenti sa zamerali na prefixálne a sufixálne morfémy a ich funkciu v spomínaných jazykoch.

Záujem vzbudili príspevky o homonymii, synonymii a antonymii. E. A. Babalykinová (ZSSR) v referáte „Osnovnyje prijomy izučenija russko-pol’skoj leksičeskoj i slovoobrazovatel’noj omonimiji“ poukázala na široký repertoár homonymných tvarov u substantív (pokoj - pokój) a ich slovotvorné postupy. — M. Varchola sa zaoberal sémantickou charakteristikou antoným zo synchrónneho hľadiska a naznačil základné teoretické i metodologické východiská (hlavné konštituenty) tejto kategórie, ktoré je potrebné používať i v konfrontačnej rovine. — Veľmi podnetné a aktuálne boli vystúpenia zamerané na kompozitá, a abreviatúry v ruštině a ich porovnanie s nemčinou a ďalšimi slovanskými jazykmi. R. Aleithe (NDR) v referáte „Izučenije neologizmov russkogo jazyka 70—80 godov v sopostavleniji s nemeckim“ upozornil na odlišnosti štruktúrne a na tzv. „hotové jednotky“, ktoré pri preklade do nemčiny spôsobujú ťažkosti pri ich začlenení do jednotlivých rovín, pretože niektoré z nich by bolo možné začleniť i do frazeológie (samoljot-špion, krylataja raketa). S podobnou tematikou vystúpil aj R. Lewicki (PĽR) a upozornil na neosemantizmy a ich ekvivalentnosť pri preklade.

II. sekcia — väčšina referátov bola zameraná na diachrónny výskum lexiky (odborná terminológia) staršieho obdobia od 11. po 18. st. a podkladovým materiálom v tomto prípade bola stará ruština, polština a ukrajinčina. Z hľadiska metodologického prístupu a dokladového materiálu veľmi podnetné boli vystúpenia F. P. Sergejeva (ZSSR), S. Kochmana a H. Orzechowske (PĽR). Spomínaní referenti sa zaoberali vývojom terminológie jednak v odbornom štýle a jednak slavistickou jazykovednou terminológiou. Výskum v tejto oblasti potvrdil, že aj v odbornej lexike je možné stanoviť určitú systémovosť a to na základe charakteru literárnych pamiatok a fungovania troch štýlov v tomto období (kancelársky, cirkevno-knížny a hovorový). Na tomto pozadí sa vyčleňujú aj polonyzmy pôvodu ruského, resp. staroruského. Spomínaný proces je príznačný aj pre odbornú terminológiu v námorníctve, ktorej bola venovaná značná časť referátov.

III. sekciu tvoril súbor referátov so širokým spektrom zameraným na výskum frazeológie a jej vzťah k syntaxi a lexikografii. Z pohľadu teoretického i metodologického osobitnú pozornosť si zasluhujú vystúpenia o syntaktickej analýze frazeologizmov, najmä otázky spájateľnosti — L. Komincz (PĽR); problémy lexikografického spracovania frazeologizmov — A. Lewicki (PĽR); slovesné ustálené lexikálne spojenia — W. Witt (NDR) a napokon etymologická charakteristika lexiky a frazeologických jednotiek vo Veľkom poľsko-ruskom a rusko-poľskom slovníku.

Okrem uvedených okruhov na tomto sym[255]póziu odzneli príspevky týkajúce sa onomastických výskumov (podnetné boli najmä paralely poľsko-české a poľsko-slovenské), pomenovania reálií, pritom nosnou bola špeciálna lexika a metódy jej spracovania v dvojjazyčnom slovníku. V tejto glose vzhľadom na limitovaný rozsah nebolo možné vymenovať všetky referáty a problémy, o ktorých účastníci sympózia rokovali. Vybrali sme podľa nášho pohľadu iba niektoré z nich, tým však hodnotnosť ostatných príspevkov sa neznižuje.

Záverom je treba konštatovať, že sympózium v Opoli bolo významným slavistickým podujatím, na ktorom došlo k výmene názorov i skúseností o výskume zložitej roviny jazyka, tj. roviny lexikálnej. Zároveň sa potvrdila skutočnosť, že poľská jazykoveda má v tejto oblasti bohatú tradíciu a napokon tieto stretnutia nadobúdajú pravidelný charakter, dôkazom čoho je skutočnosť, že ďalšie sympózium sa uskutoční v r. 1989.

Slovo a slovesnost, volume 48 (1987), number 3, pp. 253-255

Previous Jan Petr: Sympozium o zahraniční bohemistice (1986)

Next Iva Nebeská: Psycholingvistický příspěvek k osvojení jazyka dítětem