Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Dielo profesora Jozefa Ružičku uzavreté (20. III. 1989)

Slavo Ondrejovič

[Chronicles]

(pdf)

Научный труд профессора Йисефа Ружычки закрытым / In memoriam of Professor Jozef Ružička

Narodil sa 12. januára 1916 v Nových Zámkoch, v r. 1934—38 študoval slovakistiku a germanistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pôsobiť začal najprv ako profesor na stredných odborných školách v Bratislave. Už tu sa venoval vedeckovýskumnej práci, berúc teoretické a metodologické podnety z aktívnej účasti na prednáškach a diskusiách v Pražskom lingvistickom krúžku, v bratislavskej Vedeckej syntéze a v Bratislavskom lingvistickom krúžku. Od r. 1950 nastupuje do vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka SAVU, kde sa skoro stáva vedúcim oddelenia gramatiky a štylistiky a kde v r. 1965 preberá na 16 rokov funkciu riaditeľa. V tom období bol aj predsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti a členom rôznych vedeckých spoločností a komisií. Dostal viacero vyznamenaní a ocenení: štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, Cenu mesta Bratislavy, Cenu SAV za vedecko-popularizačnú činnosť, zlatú Medailu SAV, zlatú Čestnú plaketu Ľ. Štúra, striebornú Čestnú plaketu J. Dobrovského za zásluhy v spoločenských vedách a i.

Prof. J. Ružička bol nesporne výrazná osobnosť slovenskej vedy so širokým poľom pôsobnosti. Pracoval v oblasti výskumu slovenského jazyka, venoval sa najmä štúdiu gramatickej stavby, zo všetkého najviac syntaxi, ale i lexikológii, štylistike, jazykovej kultúre a výchove, dejinám slovenského jazyka a jazykovedy a značné sú aj jeho zásluhy o rozvoj všeobecnej jazykovedy a germanistiky na Slovensku.

Svoju prvú knihu Z problematiky slabiky a prozodických vlastností vydal v r. 1947 v období, keď ešte pôsobil v stredoškolských službách. V r. 1953 vyšla populárna Slovenská gramatika (5. vyd. 1968), ktorú napísal spolu s E. Paulinym a J. Štolcom. Bola určená širokej verejnosti, ale vyrástli na nej aj generácie slovakistov špecialistov.

Ako červená niť vo vedeckom diele J. Ružičku sa vinie záujem o sporné otázky v jazykovednom výskume. V jeho štúdiach (príznačne aj pomenúvaných Sporné otázky …) badať úsilie nielen hľadať problémy, ale nastoľovať aj originálne riešenia a stimulovať uvažovanie o nich aj u iných autorov.

J. Ružička bol jedným z tvorcov a rozvíjateľov teórie intencie slovesného deja, pri začiatku ktorej stál E. Pauliny. O tejto originálnej teórii možno bez zveličenia povedať, že slovenská jazykoveda ňou anticipovala sústredený záujem svetovej jazykovedy o otázky sémantiky vety a slovesa v rámci syntaktickej sémantiky. Pozoruhodné pri tom je, že J. Ružička zo svojej vedeckej aktivity nezľavil ani napriek neprehľadnému množstvu redakčnej, organizačnej a výchovnej práce, a to ani v čase, keď bol na čele ústavu, ktorý viedol v neľahkom období rokov 1965—80. V r. 1966 vyšla rozsiahla akademická Morfológia slovenského jazyka, kardinálne dielo slovenskej jazykovedy, na ktorej usmerňoval práce s veľkým zanietením a vysokou erudíciou. Pravdepodobne sa už nikdy nedozvieme, prečo sa nepokračovalo rovnako sústredene a cieľavedome na Syntaxi slovenského jazyka, ako sa oprávnene očakávalo. Veď práve syntax bola pre J. Ružičku vecou srdca a práve v tejto oblasti sa mu najviac darilo originálne a až prekvapujúco elegantne riešiť otázky, ktoré sa u iných autorov ťažko poddávali lingvistickej analýze.

J. Ružička má veľkú zásluhu aj o poznávanie spisovného jazyka, jeho fungovania v nových spoločenských podmienkach, o preskúmanie štýlovej rozvrstvenosti slovenského jazyka. Jeho podnetné myšlienky sú uložené v početných článkoch a knižkách o spisovnej slovenčine v Československu. Nikdy nezanedbával ani popularizačnú činnosť a nikdy nepohrdol ani písaním drobných príspevkov do rubrík, v ktorých reagoval na nové javy v jazykovom úze. Čím ďalej tým viac sa jeho pero obracalo k témam z dejín jazykovedy, domácej i svetovej, v ktorých odhaľoval súvislosti medzi našimi a zahraničnými vedcami, ale aj korene domáceho lingvistického myslenia. Ako [341]prvý poukázal na paralely medzi teóriou intencie slovesného deja a sémantickými výkladmi u Ľ. Štúra. Napokon aj premenovanie bývalého Ústavu slovenského jazyka na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra bola jeho iniciatíva.

J. Ružička vystupoval vždy aj na svetových podujatiach ako reprezentant slovenskej a československej vedy. Zostane pre nás všetkých, aj pre mladšie generácie, ktoré ho budú poznať už len ako autora, vzorom v pracovitosti, schopnosti systematicky, kriticky a originálne myslieť. Je už na nás ďalej pokračovať v práci J. Ružičku a rozvíjať jeho myšlienky a podnety. Je na čo nadväzovať v diele J. Ružičku.

Slovo a slovesnost, volume 50 (1989), number 4, pp. 340-341

Previous Jana Hoffmannová: Práce českého teatrologa o (dramatickém) textu a (divadelní) komunikaci

Next Jan Balhar: Za Jaroslavem Voráčem