Slabičné [r], [l] v slovenčine

Eugen Pauliny

[Articles]

(pdf)

Силлабическое [r, l] в словацком языке / Le [r, l] syllabiques en slovaque

Je známe, že fonémy /r l/ majú v slovenčine v istých pozíciách platnosť nositeľov slabičnosti. Nositeľmi slabičnosti sú vtedy, keď sú v tom istom slove medzi spoluhláskami (presnejšie pozri ďalej). Pritom nie je dôležité, či spoluhláska, ktorá nasleduje za slabičnými [r], [l],[*] patrí k tej istej slabike ako slabičné [r], [l], alebo patrí k nasledujúcej slabike. Napr.: [vlk], [vl-ka], [krm], [kr-mu].

Fonologické hodnotenie slabičného [r], [l] v slovenčine nie je rovnaké. R. Jakobson v prvom fonologickom rozbore spisovnej slovenčiny[1] pokladá slabičné [r], [l] za fonémy, ale jeho formulácie nie sú práve najjasnejšie: „V spisovné slovenštině fonemata obojetná co do slabikotvornosti a neslabikotvornosti mají ve své slabikotvorné variantě dlouhé protějšky (r — ŕ, l — ĺ).“ Ľ. Novák[2] pokladá zasa slabičné [r], [l] len za pozičné varianty. Z toho istého stanoviska vychádzam i ja.[3]

V mojich prácach však vzniká v ďalšom výklade komplikácia v tom, že spoluhlásky /r l/ tak isto ako fonémy /m n ň j ľ/ radím medzi sonórne spoluhlásky, pri ktorých rovnako predpokladám prítomnosť vlastnosti konsonantnosti (C) a aj vlastnosť vokálnosti (V). Pritom nepredpokladám nijakú vlastnosť, z ktorej by pri konsonantoch /r l/ vyplývala ich schopnosť byť v postavení medzi spoluhláskami nositeľmi slabičnosti. Preto sa právom v knihe Spektrografická analýza slovenských hlások (1968, s. 187) kladie otázka, ako zistiť podľa môjho určenia, ktorá sonóra je nositeľom slabičnosti, ak sa vedľa seba v slove vyskytne viacej sonórnych spoluhlások a všetky sú medzi konsonantmi. Napr. slovo srnka:

	s	r	n	k	a
V	—	+	+	—	+
C	+	+	+	+	—

Tu je v postavení medzi konsonantmi aj sonórny konsonant /r/ aj sonórny konsonant /n/, teda podľa vtedajšej mojej formulácie môže byť slabičné aj jedno aj druhé. A podobne je to aj v slovách ako trnka, hrnce, žblnknúť, slnko. Preto sa v uvedenej knihe navrhuje uznávať pre fonémy /r l/ v spisovnej slovenčine nejakú vlastnosť, ktorá by vystihovala ich schopnosť vystupovať vo funkcii nositeľa slabičnosti.

Azda tieto myšlienky inšpirovali J. Horeckého,[4] aby pre likvidy /r l/ a pre vokály rezervoval vlastnosť VOC a rovnako tak aj vlastnosť LNG (dĺžka). Z jeho výkladu však jednoznačne nevyplýva, či slabičné sonóry v slovenčine hodnotí ako osobitné fonémy alebo nie. Zo súvislosti by však vyplývalo, že ich hodnotí ako samostatné fonémy.

Je jasné, že s kritikou mojej formulácie, ako sa uviedla vyššie, treba súhlasiť. Pravda, od tých čias som sa zaoberal znovu fonologickými vlastnosťami slovenských [308]konsonantov, a to najprv sonórnymi spoluhláskami[5] a potom súhrnne celým konsonantickým systémom.[6] V tejto ostatnej štúdii som čiastočne upravil aj svoje názory o sonórnych spoluhláskach z predchádzajúcej štúdie (o.c. v pozn. 5). Pre plynulosť ďalšieho výkladu uvediem matricu vlastností sonórnych spoluhlások, ako ich uvádzam v spomenutej ostatnej štúdii:

	m	v	n	r	l	ň	ľ	j
N	+	—	+			+
Lt				—	+		+	—
Or	—	—	—	+	+	—	+	+
Vc	○	○	○	○	○	○	○	○
Gr	+	+	—	—	—	—	—	—
Cp	—	—	—	—	—	+	+	+
Cn	○	○	○	○	○	○	○	○
V	+	+	+	+	+	+	+	+
C	+	+	+	+	+	+	+	+

C = konsonantnosť, V = vokálnosť, Cn = úžinovosť, Cp = kompaktnosť, Gr = tuposť, Vc = znelosť, Or = orálnosť, Lt = laterálnosť, N = nazálnosť.

Značkou (+) sa označuje prítomnosť príslušnej fonologickej vlastnosti. Značkou (—) sa označuje neprítomnosť príslušnej fonologickej vlastnosti alebo prítomnosť polárne kontrastnej fonologickej vlastnosti (napr. kompaktnosť — difúznosť, tuposť — ostrosť). Značkou (○) sa označuje záväzne prítomná sprievodná fonologická vlastnosť. Napr. značka (○) pri vlastnosti (Cn) označuje, že pri sonórnych spoluhláskach je v spisovnej slovenčine pri artikulácii priehrada, ale fonologicky je irelevantné, či ide o záver alebo o úžinu. Značka (○) pri vlastnosti (Vc) označuje, že vlastnosť znelosti je pri sonórnych spoluhláskach záväzne prítomná ako sprievodná fonologická vlastnosť. Prázdne miesto v kolonke značí neprítomnosť príslušného fonologického protikladu.

Špecifické pre sonórne spoluhlásky v slovenčine sú protiklady (Or — Or^○), (Lt — Lt^○), (N — N^○). Základným pre ne je protiklad (Or — Or^○), ktorý je platný pre všetky sonórne konsonanty. Artikulačne je daný prítomnosťou rezonátora a akusticky jestvovaním tónu. Prítomnosť rezonátora a jestvovanie tónu je fonetickým korelátom vlastnosti (V), ktorá je pri všetkých sonórnych spoluhláskach. Vlastnosťou orálnosti sú charakterizované spoluhlásky /r l ľ j/, nedostatkom tejto vlastnosti sú charakterizované nosové spoluhlásky /m n ň/ a v niektorých pozíciách aj konsonant /v/. Podrobnejšie o vlastnostiach týchto spoluhlások pozri v mojej štúdii (o.c. v pozn. 6, s. 74—78). Na tomto mieste treba iba zdôrazniť, že kým pri orálnych spoluhláskach miesto rezonátora a miesto prekážky je v ústnej dutine, pri neorálnych sonórnych spoluhláskach sa miesto rezonátora a miesto prekážky nezhodujú. Pri nosových spoluhláskach je rezonátor v nosovej dutine a prekážka je alebo na perách [m] alebo na niektorom mieste ústnej dutiny [n], [ň]. Pri konsonante [v] je rezonátor v ústnej dutine a prekážka je na perách. Pravda, spoluhláska /v/ vystupuje len v niektorých pozíciách ako sonórna spoluhláska (pozri o.c. v pozn. 6, s. 75—76).

Okolnosť, že fonetické koreláty orálnych sonórnych spoluhlások majú rezonátor (i prekážku) v ústnej dutine, teda prítomnosť vlastnosti (V) je pri nich podmienená rezonančnou dutinou na tom istom mieste, ako majú vokály, činí tieto spoluhlásky blízke vokálom. Preto v istých podmienkach (podrobnejšie ďalej) sa stávajú orálne sonórne konsonanty nositeľmi slabičnosti tak ako vokály. V spisovnej slovenčine sú to fonémy /r l/.

Pri fonémach /r l/ sa ich vlastnosť byť nositeľmi slabičnosti prejavuje aj tým, že sa zúčastňujú — rovnako tak ako vokály — na kvantitatívnej korelácii, teda [r — r:], [309][l — l:]. Ale pri spoluhláske /l/ sa jej vlastnosť nositeľa slabičnosti prejavuje aj tým, že sa pri nej v tejto funkcii potláčajú niektoré konsonantické dištinktívne vlastnosti. V spisovnom jazyku môže byť slabičný len konsonant /l/, konsonant /ľ/ nemôže byť slabičný. Z toho vyplýva, že protiklad (Cp — Cp^○) je pri konsonante /l/ v slabičnej funkcii eliminovaný, teda je oslabené uvedomovanie typicky konsonantických vlastností. Z dvojice konsonantov /l — ľ/ môže mať v príslušnej fonologickej štruktúre (spisovnej alebo nárečovej) slabičnú platnosť len jeden člen.

Ostatná orálna spoluhláska, ktorá by podľa našej tézy mohla mať slabičnú platnosť, je spoluhláska /j/. Tá má svoje špecifikum vo vzťahu k vokálu /i/. Podrobnej som sa týmto vzťahom zaoberal vo svojom príspevku.[7] Stručne možno moje vývody zhrnúť takto: Fonetické koreláty foném /i/ a /j/ sa v slovenčine v podstate ani artikulačne ani akusticky od seba nelíšia. Avšak vzhľadom na hláskové okolie sa tie isté artikulačné a akustické vlastnosti raz hodnotia ako fonetický korelát fonémy /i/ (v konsonantickom okolí) alebo ako fonetický korelát fonémy /j/ (vo vokalickom okolí). Vzhľadom na existenciu i-ových diftongov (a u-ového diftongu) v slovenčine a vzhľadom na to, že v slovenčine jestvujú spojenia -ij-, -ji-, -iji-, -ijí- v tom istom slove (napr. zmija, moji, na šiji, prijímať), je situácia komplikovanejšia, než sme ju vyššie zhrnuli, ale podrobnejšie vysvetlenie týchto problémov podávam vo vyššie uvedenej štúdii. Tu nám stačí konštatovať, že fonéma /j/ v slovenčine je v podstate iba svojou distribúciou vyradená zo slabikotvornej funkcie.

Z uvedeného teda vyplýva, že potenciálnu možnosť byť slabičnými majú v slovenčine sonórne konsonanty s vlastnosťou orálnosti. Z nich sú v spisovnej slovenčine slabičné fonémy /r l/. V prípade ich slabičnosti nejde o to, že by mali nejakú špecifickú fonologickú vlastnosť, ktorá to spôsobuje. Ich slabičnosť vyplýva z faktu, že orálne sonórne konsonanty majú fonologickú vlastnosť (Or), teda ich fonetický korelát má rezonátor takého istého typu ako samohlásky. Sú to teda pozičné varianty foném /r l/. Ostatné sonórne konsonanty, ktoré tiež majú vlastnosť (Or), teda konsonanty /ľ j/, nemajú slabikotvornú funkciu, a to z príčin, ktoré sme uviedli.

Správnosť nášho tvrdenia, že len tá sonórna spoluhláska, ktorá má vlastnosť (Or) — s vylúčením foném /ľ j/ — môže byť v slovenčine slabikotvorná, ukazuje aj slovo hmla. Sonórna spoluhláska /m/ je v tomto slove na takom mieste, na ktorom sa spoluhlásky /r l/ stávajú slabičnými, ale nie je jednako slabičná, lebo nemá vlastnosť (Or). Pravda, jestvuje v slovenčine aj slovo hmkať, kde v obdobnej pozícii ako by sme mali slabičné [m]. Lenže pri slove hmkať ide o sloveso utvorené z neartikulovaného nosového úžinového zvuku, ktorý sa v písme približne a konvenčne označuje ako hm. S týmto slovom teda netreba rátať.

Slabičnú funkciu majú fonémy /r l/ v týchto podmienkach:

1. Musí ich predchádzať šumový konsonant alebo konsonant /m/, /v/. Môže ich predchádzať aj skupina spoluhlások, obvyklých na začiatku slabiky.

2. Spoluhláska, ktorá nasleduje za slabičným [r] alebo [l] je šumová spoluhláska alebo niektorá zo spoluhlások /m v n ň/. Táto spoluhláska môže uzatvárať slabiku, alebo sa ňou môže začínať nasledujúca slabika, v ktorej je nositeľom slabičnosti vokál (krátky, dlhý alebo diftong). Zasa tu môže byť (v obdobných prípadoch ako sub 1.) aj skupina spoluhlások.

3. Po slabičnom [r] môže nasledovať ako konsonant aj sonóra /l/ alebo /ľ/, ale iba ako konsonant, ktorým sa začína nasledujúca slabika, v ktorej je nositeľom slabičnosti vokál (krátky, dlhý alebo diftong).

Aj výber spoluhlások, v okolí ktorých sa vyskytujú slabičné [r], [l] na niečo ukazuje. Slabičné [r] a [l] môže stáť medzi všetkými šunovými spoluhláskami. Zo sonórnych spoluhlások môžu byť len spoluhlásky /m v/ vo všetkých tých pozíciách, v kto[310]rých sú šumové spoluhlásky. Spoluhlásky /n ň/ môžu stáť len v pozícii za slabičným [r] alebo [l] a môžu uzatvárať slabiku. Spoluhlásky /l ľ/ môžu stáť tiež len za slabičným [r], ale musí sa nimi začínať nová slabika. Spoluhláska /r/ nemôže tvoriť konsonantické okolie slabičnej sonóry. Je zo sonórnych spoluhlások svojou distribúciou „najsonórnejšia“.

 

R É S U M É

Das silbenbildende [r] und [l] im Slowakischen

Im Slowakischen haben /r, l/ zwischen zwei Konsonanten in demselben Wort die Gültigkeit eines Silbenträgers. Einige Forscher glauben, daß dies durch eine spezifische phonologische Eigenschaft dieser Laute ermöglicht wird. Verfasser weist nach, daß für die Silbengültigkeit von /r, l/ der Umstand ausschlaggebend ist, daß sie das Merkmal der Oralität besitzen, d.h. ihre phonetischen Korrelate einen Resonator in der Mundhöhle haben wie die Vokale. Die gleiche Eigenschaft haben auch /ľ, j/, aus spezifischen Gründen jedoch weisen sie keine silbischen Varianten auf.

Bei den übrigen sonoren Konsonanten /m, n, ň/ ist die Eigenschaft Oralität nicht vorhanden. Deshalb können sie auch im Slowakischen die Gültigkeit eines Silbenträgers nicht annehmen.

Slovo a slovesnost, volume 38 (1977), number 4, pp. 307-310

Previous Milan Romportl: Velární a laryngální frikativy ve fonologických systémech

Next Miloš Dokulil: Status tzv. vlastních názvů