Časopis Slovo a slovesnost
en cz

André Martinet: Mémoires d’un linguiste

Oľga Schulzová

[Recenze]

(pdf)

André Martinet: Mémoires d’un linguiste

André Martinet: Mémoires d’un linguiste. Vivre les langues. Entretiens avec Georges Kassai et avec la collaboration de Jeanne Martinet. Quai Voltaire, Édima, Paris 1993. 384 s.

 

Memoárová knižka známeho a váženého lingvistu André Martineta, zostavená ako rozhovor (autor, A. Martinet v nej odpovedá na otázky, ktoré mu kladie G. Kassai, lingvista a člen SILF), má vročenie 1993, ale na knižný trh sa dostala až začiatkom roku 1994.

Hovorí sa v nej o autorových názoroch na jazyk, na situáciu v jazykovede, o jeho pohľade na jazykovedcov a ich názory. Všetko je vyjadrené veľmi osobne: o kom sa Martinet nazdáva, že ho treba chváliť, chváli, ale vôbec sa nevyhýba ani kritike. Posudzuje charakter, vzhľad, i odborné znalosti mnohých jazykovedcov, s ktorými sa v priebehu svojho dlhého života dostal do kontaktu. Hodne miesta v knihe zaberajú autorove zážitky osobné a rodinné.

Knižka, ktorú A. Martinet venoval pamiatke svojej matky, učiteľky Françoise Bouvierovej, sa začína Prológom. Po ňom nasleduje 20 kapitol a tri dodatky: Biografia A. Martineta, Curriculum vitae A. Martineta a Bibliografia A. Martineta. Knižku završuje „Glosár“ špeciálnych, A. Martinetom novo definovaných termínov a menný register.

V prológu A. Martinet vysvetľuje, ako došlo k zrodu publikácie. Stalo sa to z iniciatívy G. Kassaia, ktorý si už roku 1981 zaumienil, že s týmto jazykovedcom urobí rozhovor o jeho živote a diele. Preto sa v rokoch 1982–1983 pravidelne stretávali [71]a rozprávali o téme, ktorej sa chceli v knižke venovať. Občas sa k nim pridala aj Martinetova manželka Jeanne, ktorá „do rozhovorov vnášala osobnejšie impulzy“. Rozhovory boli presne zaznamenávané a v priebehu desiatich rokov ich postupne prerábali a upravovali. Autor, jeho manželka i interwievujúci dlho rozmýšľali a diskutovali aj o názve knihy.

Po prológu nasleduje dvadsať kapitol pomenovaných nasledovne: I. Detstvo a školy (1908–1930), II. Pred vojnou a po vojne (1931–1955), III. Návrat do Francie (1956–1967), IV. Pred a po roku 68, V. Osobné kontakty, VI. Kontakty s jazykmi, VII. Funkcionalisti a SILF, VIII. Medzinárodná scéna, IX. Vedľajšie aktivity, X. Vedenie výskumu a kolektívnych prác, XI. Realizmus, XII. Fonológia na odchode, XIII. Od fonológie k všeobecným príručkám, XIV. Nebezpečenstvá metafory, XV. Medzi Prahou a Saussurom, XVI. Krátko o politike a o lingvistickej politike, XVII. Sociolingvistika, XVIII. Veci závažné a vedľajšie, XIX. Významné jednotlivosti a skúsenosti získané vo svete a XX. Zanechať odkaz.

Prvá kapitola je veľmi osobnou spomienkou, na Martinetových predkov, na kraj, v ktorom žili, na ich pôvod, povolanie a spoločenské zaradenie, na vznik rodového mena Martinet (údajne vzniklo ako zdrobnenina rodného mena Martin). A. Martinet sa zveruje, že jeho záujem o jazyk a jazykovedu bol predznamenaný už v detstve, keďže žil v bilingvnom prostredí. Spomína si na svojich učiteľov a spolužiakov, opisuje ako študoval na lýceu, na Sorbonne v Paríži, na univerzitách v Nemecku, Dánsku i vo Veľkej Británii.

V druhej kapitole sa uvádza mnoho informácií o autorovom súkromnom živote a jeho práci. A. Martinet nastupuje ako učiteľ na lýceu v Bretani, potom pôsobí na ďalších francúzskych stredných školách, pripravuje sa na doktorát, absolvuje študijný pobyt v Berlíne, žení sa s Dánkou Karen Mikkelsen-Sorensenovou (tu uvádza, ako významnú udalosť, že jedným zo svedkov na jeho svadbe bol Otto Jespersen, čo pre Martineta bola zrejme veľká pocta). V júni roku 1935 sa A. Martinetovi narodila prvá dcéra – Katarína. Po absolvovaní vojenskej služby a po pôsobení na ďalšej strednej škole v meste Remeš sa stáva vysokoškolským učiteľom na parížskej vysokej škole L’École des hautes études a prednáša fonológiu. Tesne pred vojnou, v r. 1938 vystupuje na fonetickom kongrese v Gente. V roku 1939 bol mobilizovaný a pôsobil v armáde ako francúzsko-nemecký tlmočník. To asi bolo príčinou, že roku 1944 bol obvinený zo spolupráce s Nemcami. Roku 1945 sa znovu vracia na École. V tom čase sa i rozvádza. Na École sa stretá s Jeanne Allardovou, ktorá sa v roku 1947 počas ich spoločného pobytu v Spojených štátoch stáva jeho druhou manželkou.

V USA pracuje ako výskumný pracovník na IALA. Jeho priaznivcom a priateľom je Roman Jakobson, ktorého životným osudom je venovaná veľká časť tejto kapitoly. Jakobson dosiahol, že Martinet bol prijatý na Kolumbijskú univerzitu, aby prednášal všeobecnú a porovnávaciu lingvistiku. V tom čase bol Martinet aj redaktorom časopisov Word a Language. Počas amerického pobytu sa zoznámil s mnohými jazykovedcami, spomína ich mená a svoj vzťah k nim.

Roku 1954 sa vracia do Francie. Svoj „predčasný“ návrat vysvetľuje takto: „USA som opustil kvôli afére okolo katedry jidiš … Bol som obvinený z judeofílie“. V tejto súvislosti zaznela i otázka o jeho kontaktoch s Chomským, ktorý sa tiež zúčastnil na založení uvedenej katedry. Martinetova odpoveď: „Stretol som ho len raz, na lin[72]gvistickom kongrese v roku 1962 v Cambridgi. Každý z nás (tam) hovoril o niečom inom. Nedostali sme sa do kontaktu“ a dodáva „Neodpustil mi, že bol vyradený jeho článok, ktorý poslal do Wordu.“

Z tretej kapitoly sa najskôr dozvieme o krátkom pôsobení manželov Martinetových na univerzite v kanadskom a frankofónnom Montreale, prečítame si stručnú charakteristiku záujemcov o ich prednášky.

Väčšia časť kapitoly je sústredená na problémy, ktoré Martinetovým vyvstali po návrate do vlasti v apríli roku 1954, lebo po mnohoročnom pôsobení v cudzine stratili akékoľvek väzby s francúzskymi jazykovedcami a s odbornými i pedagogickými inštitúciami. Prvé dva najzávažnejšie problémy boli: získať byt a zamestnanie. Byt našli pomerne rýchlo, zamestnanie A. Martinet získal až roku 1955. Stal sa suplujúcim profesorom za Michela Léjeuna a učil všeobecnú lingvistiku. Na jeho bývalom pôsobisku, na École, bola roku 1956 založená katedra štruktúrnej lingvistiky.

V tomto období sa Martinet kontaktoval s Meilletom, Benvenistom, Léjeunom a Vendryesom, ktorý „vystupoval ako šéf lingvistickej skupiny Malej dohody spájajúcej Rumunsko, Juhosláviu a Československo … a keď Pražský lingvistický krúžok vytvoril fonológiu, Vendryes sa cítil byť povolaný, aby ju vylepšil … Keď vznikla pod Vendryesovým tlakom parížska skupina, ktorá sa venovala fonológii, on sa na jej stretnutiach nikdy nezúčastnil … Už od tridsiatych rokov sa vo Francii vedelo, že existuje fonológia, ale moji kolegovia nenavštevovali prednášky mladého človeka malého vzrastu, akým som vtedy bol“ a ktorý ako jediný vraj túto disciplínu vyučoval. Martinet sa domnieva, že iba Albert Dauzat sa vo svojich prednáškach zmieňoval o existencii jeho výuky. Údajne aj Meillet prehlasoval, že fonológia má veľkú budúcnosť, ale že on je už príliš starý na to, aby svoju vedeckú činnosť venoval tejto disciplíne.

Vo štvrtej kapitole A. Martinet uvádza, že svoju pozornosť venoval aj predmetu, ktorý sa dnes pomenúva etnolingvistika.

Roku 1956 dostal za šírenie a popularizáciu francúzskeho jazyka a kultúry v zahraniční od predsedu vlády G. Molleta vyznamenanie Akademická palma.

Kriticky tu hovorí o personálnej situácii v parížskom Fonetickom ústave. Nepáči sa mu, že po penzionovaní Fouchého sa riaditeľmi ústavu stali cudzinci, Švéd Bertil Malmberg a Maďar Ivan Fónagy. Je toho názoru, že boli Francúzi ako napríklad Jean Perrot, Antoine Culioli a iní, ktorí mali predpoklady stať sa riaditeľmi ústavu, lenže tí o fonetike vedeli oveľa menej ako autor tejto knižky. Martinet naznačuje, že on ako riaditeľ by bol z tejto inštitúcie urobil vedecké a pedagogické pracovisko vysokej úrovne.

V tomto období A. Martinet redigoval aj niekoľko kolektívnych publikácií (napríklad Le langage a Encyclopédie de la Pléiade). Pomerne veľa miesta sa v kapitole venuje aj študentskému hnutiu z obdobia rokov 1968–1969. So študentskými demonštráciami Martinet nesúhlasil a dosiaľ nesúhlasí.

Roku 1977 A. Martinet odchádza do dôchodku. Naďalej učí na École, je vedúcim doktorských prác, aj v ďalších inštitúciách prednáša o jazyku, združuje okolo seba mladých lingvistov z Francie i zo zahraničia, vo svojom byte koná prednášky pre pozvaných študentov i mladých, nádejných vedeckých pracovníkov.

V piatej kapitole A. Martinet s prispením manželky Jeanne uvádza a hodnotí – chváli alebo kritizuje – jazykovedcov, s ktorými sa v priebehu života dostal do kon[73]taktu. Boli to napríklad Roman Jakobson, Michel Lejeune, Uriel Weinreich, Émile Benveniste, Ramón Menéndez Pidal, Llorach Alarcos, Michael Halliday, Henriette Walterová, Christos Clairis, Luc Bouquiaux a mnohí ďalší.

Zo šiestej kapitoly sa dozvieme, koľko A. Martinet ovláda jazykov, ktoré jazyky aktívne používa i aký vzťah mal a má k cudzím jazykom. Veľmi dobre zvládol angličtinu a nemčinu, hovorí aj dánsky. Na strednej škole sa dobre naučil latinčinu a gréčtinu. Vysvetľuje svoje názory na bilingvizmus a na možnosť a schopnosti ľudí učiť sa cudzie jazyky.

V siedmej kapitole Martinet zdôrazňuje, že prijal za vlastný názor pražskej fonológie. Podľa neho „… otázka, na čo slúži jazyk, si vyžaduje odpoveď: na dorozumievanie; alebo presnejšia, terminologická odpoveď: na zdelenie vlastnej skúsenosti niekomu druhému … ale treba ešte pripojiť, že jazyk môže prevziať aj poetickú funkciu, že umožňuje klebetníkom príjemne stráviť čas, vtipkárom tvoriť slovné hračky, nespokojným uvoľniť sa a zlomyseľným zatajiť myšlienky … Keď zisťujeme, ako funguje jazyk, ako sa mení, aby bol v súlade s vývojom spoločnosti, musíme konštatovať, že je to najmä potreba komunikácie, ktorá vstupuje do hry … Treba predovšetkým zisťovať, ktoré prostriedky v jazykoch slúžia na prenos informácií. Až potom bude čas na to, do akej miery môže jazyk uspokojiť iné potreby … A to je veľkou úlohou, programom funkcionalistov“.

„Vo svete je veľa lingvistov-funkcionalistov. Aby sa mohli stretávať a komunikovať o svojej výskumnej práci, bola založená spoločnosť SILF. S každoročnými kolokviami spoločnosti sme začali roku 1974, ale rozhodnutie o založení spoločnosti padlo až roku 1976 v Saint-Flour.“

S ideou založiť spoločnosť prišiel Američan Don Graham Stuart, ktorý našiel svoj druhý domov v holandskom meste Groningen. Tam prednášal na katedre inštrumentálnej fonológie. Tam získal aj fondy a porozumenie pre to, aby sa mohlo v roku 1974 konať prvé kolokvium SILF. V Groningen se účastníci kolokvia rozhodli, že ich stretnutia sa nebudú konať každoročne, iba raz za dva roky. Predposledné, osemnáste kolokvium SILF sa konalo v Prahe.

„Osemnáste kolokvium sme veľmi očakávali,“ hovorí Martinet, „pretože sa konalo v meste, kde fonológovia načrtli prvú funkčnú koncepciu lingvistických činov. Bol to akýsi návrat k prameňom. Ja som sa vo svojom príspevku podrobne zmienil o histórii a pôsobení Pražského lingvistického krúžku. Diskusné príspevky, ktoré potom nasledovali, ukázali rozdiel medzi referátmi členov SILF, najmä jednej mladej portugalskej lingvistky, Márie Joao Marçalo, a medzi súčasnými Pražanmi, ktorí evidentne ignorujú koncepcie a produkciu svojich hostí … Ak si prezrieme Actes (zborník referátov) z pražského stretnutia, môžeme konštatovať, že medzi oboma skupinami sa nevytvoril žiadny plodný kontakt: prví sa inšpirovali tradíciou, ktorá nenechala na mieste žiadnu stopu, druhí sa usilovali o integráciu s novinkami spoza Atlantiku.“

Martinet ďalej vysvetľuje, že pod hlavičkou „funkcionalizmu“ sa grupujú ľudia, ktorých rozdielne uvažovanie nie je také, aby im bránilo navzájom sa porozumieť. Sám Martinet – ako vraví – založil svoju teóriu funkcionalizmu na definícii jazyka. Okolo seba zhromažďuje ľudí, ktorí budú robiť to, na čo on už nemá čas ani silu, to je „ukazovať, ako sa funkcionalistická teória môže integrovať, ak to až dosiaľ [74]neurobila, pomocou rôznych prístupov, ako je napríklad pragmatika alebo výpoveď, bez zmienky o doméne už započatej axiológiou v srdci sémantiky“.

Je niekoľko krajín, kde sa funkcionalizmus dobre etabloval a je i nemálo lingvistov oddaných tejto disciplíne. Veľa funkcionalistov je prirodzene najmä v Paríži.

V ôsmej kapitole A. Martinet hodnotí činnosť 24 zahraničných jazykovedných pracovísk, ktoré navštívil a kde prednášal. Uvádza aj mená lingvistov, ktorí na týchto pracoviskách pôsobia, s ktorými sa stretol a zoznámil. Zmieňuje sa najmä o pracoviskách v USA, v Juhoslávii, v Maďarsku, v Rumunsku, V Poľsku, v Rakúsku a v Nemecku.

Do Československa a Prahy A. Martinet prvýkrát prišiel roku 1967, aby sa zúčastnil pražského fonetického kongresu. Ale už od roku 1933 sa cítil byť členom Pražského lingvistického krúžku, v Čechách aj publikoval, napríklad dve recenzie v časopise Slovo a slovesnost, od roku 1936 pravidelne spolupracoval s Travaux du Cercle linguistique de Praque. Uvádza, že pochopil, ak za protektorátu a po porážke Pražskej jari bolo ťažké dostať sa do Prahy, nevie si však vysvetliť, prečo od roku 1955 nedostal z Čiech žiadne pozvanie na návštevu. Jeho názor si možno vysvetliť ako nepochopenie politickej situácie vo vtedajšej ČSR človekom žijúcim v „inom svete“, situácie, ktorá mala vliv na nesúhlas s jeho návštevou i s návštevou ďalších lingvistov-funkcionalistov.

V ďalšej časti tejto kapitoly si môžeme prečítať úvahu o tom, aký vzťah k nemu mali českí lingvisti. Martinet sa pokúša prísť na to, prečo tieto vzťahy neboli také, ako by si to on bol predstavoval. Svoju skúsenosť vysvetľuje a zdôvodňuje nasledovne: „Spomínam si na veľmi prísny posudok, ktorý som roku 1955 na požiadanie časopisu Bulletin de la Société Linguistique napísal o knihe Bohumila Trnku …“ Uvádza, že v jednom z ďalších svojich príspevkov sa spytoval „Čo robia Česi?“ a vysvetľoval: „Česi musia pracovať …. Ale tí Česi nič nerobia! … Treba brať do úvahy aj Jakobsonov vplyv, ktorý po vyjdení mojej Économie už nemal na mňa nijaké ohľady. Ale v Československu zbožňovali toho istého Jakobsona, ktorý ma v Gande označil ako Trubeckého následníka … Pri príležitosti jedného z Fonologických dní, ktorý sa konal vo Viedni, som mal možnosť hovoriť s Čechmi, a najmä s Marešom, ktorý vo Viedni pôsobil. Keď som vtipkoval na Jakobsonov účet, hneď som pocítil, že moji spolubesedníci sa odtiahli. Jakobson bol posvätný, absolútne nedotknuteľný …“

„Predpokladal som, že spomedzi českých lingvistov tridsiatych rokov je mi najbližší Josef Vachek. Dúfal som, že uvíta moju Économie, ktorá vyšla roku 1955. Ale nič sa neobjavilo. Neskôr, v Prahe i vo Varšave, boli naše kontakty korektné, ale chladné.“ Až pozdejšie, okolo roku 1990, vraj zistil, že Vachek publikoval krátku, negatívnu recenziu o tejto práci.

„Velmi rýchlo po založení SILF, teda v roku 1976, sme chceli uskutočniť kolokvium Spoločnosti v Prahe. Mnoho rokov, dlho a márne sme sa pokúšali presvedčiť české univerzitné autority, aby sa podujali prevziať patronát nad týmto stretnutím. Namietali, že SILF nefiguruje na zozname známych vedeckých spoločností.“ Kolokvium v Prahe sa konalo až roku 1990 a Martinet ho – okrem iného – komentuje takto: „… Fonologická tradícia vo svojej kolíske už neexistuje. Boli sme veľmi dobre prijatí, ale ako viem, žiadne reálne vzťahy medzi českými účastníkmi a ich [75]hosťami-funkcionalistami sa nevyvinuli. Dostal som ponuku zúčastniť sa na oživení Travaux, ale váham sa tohoto oživenia zúčastniť; priepasť je príliš hlboká.“

V deviatej kapitole sa dozvieme o vzťahu, kontaktoch a spolupráci A. Martineta s takými lingvistickými orgánmi a organizáciami, ako boli Le Monde bilinque, Alfonic, Linguaphone, IALA, s ich zakladateľmi i funkcionármi. Prečítame si, aký mal ako lingvista a autor názor na jazykové učebnice a vzťah k nim, akú činnosť vyvíjal ako autor a redaktor odborných časopisov a zborníkov.

V desiatej kapitole A. Martinet hovorí o svojom pôsobení pri výchove mladých vedeckých pracovníkov, ktorí pod jeho patronátom a vedením pripravovali absolventské a doktorské práce. Uvádza tiež, že niektoré jeho práce napísané v cudzích jazykoch boli postupne preložené do francúzštiny (Langue et fonction), spomína, ako za účasti veľkého kolektívu informátorov a ďalších spolupracovníkov vznikal významný výslovnostný slovník (Dictionnaire de la prononciation du français dans son usage réel), ktorý potom s H. Walterovou zredigovali a ktorý vyšiel pod ich menom. Podobným spôsobom sa zúčastňoval i na vzniku ďalších prác.

V jedenástej kapitole ilustruje svoje lingvistické a funkcionalistické názory niektorými jazykovými javmi, ktoré stručne vysvetľuje (gemináciu, vhodnosť a zámenu jazykových jednotiek, štruktúru francúzskeho slovesa a iné).

Na otázku: „Vo fonológii vám snáď najviac poslúžil princíp vhodnosti, správnosti“ dává Martinet – v dvanástej kapitole – takúto odpoveď: „Bez princípu vhodnosti, správnosti fonologická teória neexistuje.“ Svoju odpoveď potom rozvádza: „Spytoval som sa sebe samého, čo bola moja ’fonológia’ … predtým ako som čítal pražské Travaux … Čítanie týchto Travaux v roku 1932 dovolilo, vďaka slovníku, ktorý som našiel, konkretizovať nejasné koncepcie … Pri čítaní Travaux som sa stretol s termínom ’fonéma’ pred termínom ’vhodnosť’.“

Zas sa uvádzajú mená lingvistov, s ktorými sa pri úvahách o fonológii kontaktoval, alebo s ktorých názormi sa pri čítaní ich prác zoznámil (K. Bühler, P. Verrier, F. Mossé, Vendryes, Meillet, A. Graur, W. Wissmann, Hjelmslev a ďalší).

V závere tejto kapitoly sa vracia ku koreňom fonológie: „Raz, keď som sa zoznámil so základnými princípmi Prahy a utvoril som si názor na prvých pät čísel Travaux, nezískal som už nič dôležité z tejto strany. Príliš som sa vzdialil … už som nemal žiadne písomné kontakty s Trubeckým. S. Bühlerom som sa raz v Paríži stretol iba medzi dvermi … Posledným mojím úsilím ako kreátora synchrónnej fonológie bol môj článok o korelácii, ktorý vyšiel v 8. čísle Travaux du Cercle linguistique de Prague. Pred vojnou som svoje práce delil medzi Bulletin de la société de linguistique a novými číslami Travaux.“

V trinástej kapitole tiež venuje pozornosť fonológii, ale i výslovnosti. Okrem iného tu hovorí: „Je zaujímavé, že Pražania i Viedenčania, ktorí urobili známou fonológiu, nikdy prakticky nepodali kompletný opis fonológie. Bol som to ja, kto to urobil a to dvakrát: pre dánčinu a pre Hauteville … Treba povedať, že človek, akým bol Trubecký, bol natoľko angažovaný, že nemal čas ani energiu, aby vyprodukoval opis. Trubecký sa uspokojil mor(fo)fonológiou ruštiny, ktorá vyšla v 2. zošite piateho ročníka Travaux. Už som sa vyjadril, akú metodologickú chybu predstavuje táto štúdia.“

V štrnástej kapitole sa venuje pozornosť metaforickému uplatňovaniu termínov vo vedeckom jazyku.

[76]V pätnástej kapitole Martinet uvádza, že už od tridsiatych rokov jeho „myslenie si nikdy neodpočinulo od problematiky fonológie“. Zdôrazňuje, že sa v mnohom cíti byť saussurovcom.

„Ak nehovoríme o lingvistike všeobecne, ale o funkčnej lingvistike, o takej, akú ja praktikujem a odporúčam, túto nemožno situovať ani doľava ani doprava … Iba ak by sme pravicu identifikovali s konzervativizmom a autoritárstvom“ hovorí sa na začiatku šestnástej kapitoly. Ďalej sa v tejto kapitole rozvádzajú názory na politické zameranie niektorých fakúlt a univerzít i niektorých francúzskych lingvistov.

V sedemnástej kapitole G. Kassai uvádza, že spočiatku A. Martineta pokladal za sociolingvistu. Martinet mu odpovedá: „… jedna a tá istá osoba môže hovoriť viacerými jazykmi, jazyk môže byť hovorený mnohorako …“

V osemnástej kapitole sa rozhovor medzi Kassaiom a Martinetom sústreďuje na to, čo je v jazyku hlavné-dôležité a čo vedľajšie. Tému, kde možno uplatňovať tieto dve extrémne vlastnosti pri hodnotení vecí a vzťahov, Martinet zjednodušuje a ako príklady uvádza niektoré jazykové javy. Hovorí, že aj zmena slovosledu môže zmeniť dôležitosť jazykových jednotiek, alebo že v istých situáciách samostatný slovesný tvar môže byť úplnou výpoveďou, inokedy, ak nie je rozšírený o ďalšie elementy, je výpoveďou neúplnou.

Na problematiku významu jazykových jednotiek sa Martinet sústreďuje v devätnástej kapitole. Je to údajne posledná z oblastí jeho bádateľskej práce, pretože oddávna sa sústreďoval najmä na fonológiu. Pravda, keď sa venoval fonológii a gramatike, musel sa vysporiadať aj s hodnotením homonymie a polysémie, pretože „opísať jazyk, to je predovšetkým predstaviť jeho fonologické a gramatické jadro a stanoviť v ňom to, čo ho odlišuje od iných jazykov“.

Posledná, dvadsiata kapitola knihy chce byť akýmsi odkazom, ktorý Martinet hodlá po sebe zanechať. Uvádza v nej takéto svoje názory: „Nepodlieham ambíciám, túžbe robiť kariéru … Skúmam to, čo ma zaujíma … A mám zaplnené auditóriá, aj moje práce ľudia čítajú … Nepracujem však pre publikum, ale preto, aby som si rozšíril svoje vedomosti … Viac ako moje renomé ma zaujíma nechať odkaz ľuďom, ktorí ma počúvajú alebo čítajú. Preto sa snažím nachádzať také prostriedky, aby mi rozumeli …“

V „Biografii“ A. Martineta sú podrobnejšie údaje o jeho súkromnom a verejnom živote, o jeho narodení a pôvode, o rodinnom živote i redakčnej a redaktorskej práci. Autormi Biografie sú Martinetova žiačka Henrietta Walterová, profesorka na univerzite v Rennes a jej manžel Gérard Walter.

V „Curriculum vitae“ sa opakujú vyššie uvádzané údaje rozšírené o presné vročenia jednotlivých Martinetových aktivít.

Vyčerpávajúca bibliografia prác vydávaných v rozpätí rokov 1937–1989 bola prevzatá z bibliografie H. Walterovej a G. Waltera, ktorú pripravili k Martinetovým 80-tym narodeninám.

Zaujímavý a originálny je štvorstránkový „glosár“ „špeciálnych a novodefinovaných” termínov. Napríklad slovo „chomskizmus“ sa definuje ako „teória, podľa ktorej všetky jazyky majú identickú hĺbkovú štruktúru, ktorú pripomínajú najznámejšie zo západných jazykov“; „fonéma“ je charakterizovaná ako „dištinktívna jednotka minima bez signifikantnej hodnoty“.

[77]Uvedená knižka je pomerne rozsiahlou a veľmi osobne ladenou informáciou o živote A. Martineta, o situácii v jazykovom svete a o jeho aktéroch. Autor predpokladá, že čitatelia poznajú základné reálie. Tie dopĺňa osobným, vo väčšine prípadov negatívnym pohľadom na osoby, o ktorých sa v knihe píše, a na ich činnosť. Martinetove názory v tejto knižke – nelíšia sa od jeho názorov, ktoré sa môžeme dozvedieť aj pri osobných rozhovoroch s ním – často vzbudzujú údiv, ba aj pohoršenie. Dôkazom toho je napríklad názor jazykovedcov Luda Melisa a Pierra Swiggersa z belgického Louvainu publikovaný v štúdii Modèles linguistiques et grammaire français z časopisu Travaux de linguistique č. 28, z roku 1994. Uvedení autori píšu, že „André Martinet sa jedného dňa šokujúco (uvážene?) profiloval v Mémoires d’un linguiste“.

Slovo a slovesnost, ročník 57 (1996), číslo 1, s. 70-77

Předchozí Ivana Bozděchová: František Čermák – Jan Holub – Jiří Hronek – Milan Šára – David Short: Czech. A Multi-level Course for Advanced Learners

Následující DIALOG V SRDCI EVROPY