Poznámky k metóde analýzy textu

Ján Horecký

[Články]

(pdf)

Заметки к методу анализа текста / Quelques remarques à la méthode de l’analyse du texte

1. Na potrebu vyjsť za hranice vety a skúmať nadvetné útvary poukazuje sa v našej i svetovej jazykovede už dávnejšie. Postupne sa kladú základy teórie textu a v súčasnosti sa stáva teória textu neobyčajne atraktívnou témou. Je už pomaly nad sily jednotlivca obsiahnuť všetku publikovanú literatúru v tejto oblasti, preto možno len náznakovite načrtnúť niekoľko základných prístupov.

Je prirodzené, že najviac pozornosti sa venuje syntaktickým otázkam textu. Popri gramatike, resp. syntaxi vety sa postupne buduje gramatika, resp. syntax textu. Príznačná je tu napr. terminológia H. Isenberga,[1] ktorý vhodne rozoznáva satzbezogene Grammatik a textbezogene Grammatik. Dlhšiu tradíciu má už aj skúmanie medzivetných vzťahov v povrchovej štruktúre, kde býva predmetom výskumu vzájomné odkazovanie (cross-reference) a tzv. hypersyntax.[2] Závažný prínos pre teóriu textu a zároveň dôležitý poukaz na sémantickú stránku textu predstavuje teória aktuálneho členenia výpovede vo všetkých jej modifikáciách (funkčná perspektíva vety, členenie téma — réma, topic — comment a pod.).

Z hľadiska sémantického a štylistického hodnotenia textu je pozoruhodná, hoci ešte konkrétnymi rozbormi nie dosť overená teória F. Miku[3] o výrazových kategóriách a jeho návrh generovať text, resp. znázorniť jeho štruktúru pomocou výrazového ukazovateľa.

Pozornosť zasluhuje aj pokus K. Hausenblasa[4] budovať všeobecnú teóriu komunikátu ako pojmu nadradeného aj textu. Nesporne treba súhlasiť s tézou, že pri výstavbe komunikátu sú dôležité jeho lingválne i paralingválne zložky (prirodzene, v rozličnej miere podľa druhu komunikátu), ale prekvapuje, že textové zložky komunikátu nepokladá K. Hausenblas za lingválne zložky, resp. nezaraďuje ich do kompetencie jazykovedy. Prekvapuje to najmä preto, že celá teória textu skúma v prvom rade lingválne zložky.

Vo všeobecnosti však treba povedať, že práve teória komunikácie prináša nové požiadavky i nové pohľady aj na teóriu textu, resp. komunikátu. Kladie väčší dôraz na štúdium vzniku správy (oznámenia, komunikátu), na postup od faktov mimojazykovej skutočnosti, o ktorých sa má komunikovať, k ich jazykovému vyjadreniu. V tomto smere značí dobrý prínos teória I. A. Meľčuka a A. K. Žolkovského[5] o modeli „zmysel-text“, ako aj výskumy J. S. Petöfiho,[6] ktorý síce vyšiel z potrieb dokumentácie a indexovania, no veľmi rýchlo dospel k porovnávaniu vzájomného vzťahu kompozície a dekompozície textu.

Z hľadiska teórie komunikátu majú základný význam aj štúdie o vzťahu myslenia a reči.[7]

[35]Ako je známe, vcelku sa skúmajú tzv. naratívne texty (a to aj z hľadiska teórie poetiky), menej pozornosti sa venuje napr. odborným alebo publicistickým textom. V tejto oblasti predbežne chýbajú spoľahlivé výsledky, a to je práve podnet k našim poznámkam.

Opierajúc sa o základnú tézu z teórie komunikácie, že treba skúmať spôsoby jazykového komunikovania o javoch objektívnej reality, načim rozlišovať jednak vzťahy medzi objektívnymi faktami, ich logickú štruktúru (vzťahy vyjadrené logickými nástrojmi), jednak významovú, zmyslovú stránku (v chápaní I. Meľčuka) a jej jazykové vyjadrenie, teda vlastne jazykovú hĺbkovú a povrchovú štruktúru a prirodzene, aj prostriedky využívané na prechod od hĺbkovej štruktúry k povrchovej.

Ako sa ukázalo aj na XI. kongrese lingvistov v Bologni (1972), jestvuje veľa nejasností a množstvo názorov na hĺbkovú štruktúru. V každom prípade je však jasné, že hĺbková štruktúra ako vlastnosť jazyka má mať jazykový charakter, preto treba hľadať formálne jazykové prostriedky na jej zachytenie. Dobrým východiskom pre konštituovanie takýchto prostriedkov sa zdá teória pádov C. J. Fillmora,[8] resp. aj teória aktantov L. Tesnièra,[9] prípadne aj naša teória intencie slovesného deja (J. Ružička[10]).

2. Ako sa zdá, za východisko pri skúmaní hĺbkovej štruktúry možno vziať predikačné štruktúry, ktoré vyjadrujú vzťahy medzi slovesami a ich argumentmi, resp. aktantmi (Petöfi, o. c. v pozn. 6). Ide teda o štruktúru VERB — A, kde VERB je akési abstraktné sloveso (napr. verbum dicendi), A je množina argumentov. Do tejto množiny nesporne patria také prvky ako agens a patiens. Nie celkom jasné sú prvky experiencer, cieľ, prameň, objekt u Fillmora. Nedá sa napr. presne vymedziť ani hranica medzi objektom a patiensom, ak sa objekt vymedzuje ako taký aktant, ktorý je nejako zasiahnutý dejom. Pozoruhodné je i riešenie predložené V. G. Gakom[11] na XI. kongerse lingvistov (subjekt S, objekt O, adresát D, substancia L, substancia P, miesto L, čas T).

Pri analýze textu by sa azda mohlo vystačiť s aktantmi, ako je agens, objekt, adresát a inštrument, takže uvedená základná predikačná štruktúra by mala takúto podobu:

 

Za osobitný podtyp verbálneho predikátu treba pokladať tzv. ekvivalenčný predikát, ktorým sa vyjadruje zasiahnutie a tým vlastne rovnosť dvoch objektov (napr. racionalizácia je kľúčový problém):

 

Ani v klasickej syntaxi, ale ani v teórii pádov C. J. Fillmora nie je jasné postavenie okolností deja, príslovkových určení. J. Petöfi uvádza ako osobitné argumenty určenie času a miesta, podobne aj V. G. Gak uvádza v rade aktantov L (miesto) a T (čas). Pravdepodobne bude k nim treba ešte pridať ďalšie argumenty, napr. príčinu, spôsob. Už teraz je však jasné, že argumenty tohto typu (označme ich symbolom C) nesúvisia tak tesne so slovesom ako argumenty typu A (AGS, OBJ, ADR, [36]INS). Možno temer povedať, že sa vzťahujú vlastne nie na sloveso, ale na celý predikát:

(VERB — A) — C

Pritom do množiny C patria aktanty ako LOC, TEMP, CAUS, takže podrobnejšia schéma má takúto podobu:

 

V mimojazykovej realite sa rozličným faktom prisudzujú rozličné vlastnosti. Keby sa všetky tieto jednotlivé predikácie v zázname hĺbkovej štruktúry uvádzali ako osobitné predikácie, vznikol by dosť komplikovaný záznam (porov. záznamy jednoduchých viet u Petöfiho). Jednoduchšie, prehľadnejšie a zároveň výraznejšie bude priradiť takéto predikácie (spravidla ide o determinačné vzťahy) priamo k jednotlivým argumentom z množiny A i C.

Schematicky:

Do množiny DET budú patriť jednak vlastné determinujúce prvky (ktoré sa nepripájajú predikáciou — tento dom), jednak prisudzovanie vlastnosti (dom je vysoký — vysoký dom) a posesívnosti (otec má dom — otcov dom). Aby takto vymedzené predikáty, vyjadrujúce vzťahy medzi faktami objektívnej reality, mohli fungovať v správe formovanej jazykovými prostriedkami, musia mať vyznačené ešte isté gramatické a modálne prvky. Medzi gramatické prvky patria napr. gramatické kategórie osoby, času, vidu. Vymedzenie modálnych kategórií nie je také jednoznačné, ale zrejme sem možno zaradiť zápor, otázku, spôsob slovesného deja i modálne slovesá a azda aj častice. V štruktúre predikátu môžu mať spomenuté kategórie napr. takéto umiestnenie:

	MOD
GRAM	|
	VERB

V hĺbkovej štruktúre, ako naznačujú doterajšie výskumy (I. A. Meľčuk, J. S. Petöfi), netreba predpokladať všetky slovesá daného jazyka, ale iba ich abstraktné ekvivalenty. Ak sa napr. za reprezentanta verba dicendi vezme sloveso hovoriť, treba pre prechod k povrchovej štruktúre zaznačiť všetky možné realizácie tohto abstraktného slovesa, teda napr. hovoriť, rozprávať, vravieť, povedať, tárať. Pri každom z takýchto variantov treba zaznačiť aj platné sémantické a štylistické obmedzenia. Ukazuje sa, že tu bude možno využiť mnohé z Mikových výrazových kategórií, ktoré možno aplikovať na jednotlivé slová (napr. ikonickosť, abstraktnosť, pojmovosť, figuratívnosť, expresívnosť).

Pri argumentoch a determinantoch tiež treba zaznačiť ich abstraktné podoby a príslušné gramatické kategórie (modálny blok tu pravdepodobne nebude potrebný), ako aj varianty a ich sémantické a štylistické obmedzenia.

3. Ak sa mimojazyková realita (napr. Česnokov) vyjadruje logickou frázou, treba pre jazykovú hĺbkovú štruktúru hľadať jazykové prostriedky na vyjadrenie logických fráz a ich vzájomnej závislosti. Táto závislosť sa dá názorne vyjadriť práve pomocou už uvedených predikačných štruktúr. Ako príklad možno uviesť hĺbkovú štruktúru vety Hlasovanie v Spolkovom sneme má dokázať, že dôsledkom sfalšovania vôle voličov z r. 1969 sa vytvorilo v Bundestagu také rozloženie sil, ktoré paralyzuje činnosť parlamentu (poz. schému na s. 37).

4. Na prechod od hĺbkovej štruktúry naznačeného typu k povrchovej štruktúre, teda k vlastnej podobe citovanej vety sú potrebné ešte ďalšie prostriedky. Je to predo-

 

[37]

 

 

[38]všetkým súhrn spojovacích výrazov (konektorov), ktoré vytvárajú syntaktický rámec, vlastnú syntaktickú podobu textu (v našom príklade že, ktorý, dôsledkom).

Ďalej sa pri prechode k povrchovej štruktúre budú uplatňovať rozličné možnosti substitúcií, výber variantov jednak za abstraktné verbálne prvky, jednak na vyjadrenie jednotlivých argumentov. V uvedenom príklade je napr. niekoľko možností vyjadriť LOC (Spolkový snem, parlament, Bundestag), DET (západonemecká, v NSR).

Nemalú úlohu bude hrať aj tematizácia, resp. rematizácia textu.

V týchto oblastiach ostáva ešte vykonať veľa drobnej práce, veľa analýz konkrétnych textov, než sa bude môcť prikročiť k zovšeobecneniu takého stupňa, aký sa dosiahol pri opise syntaktickej štruktúry vety.

 

R É S U M É

Bemerkungen zur Methode der Textanalyse

Die Kommunikationstheorie stellt auch für die Theorie der Texte einige neue Postulate auf. Besonders betrifft es die „Entstehunggeschichte“ der Texte sowie auch das Verhältniß der Texte zur außersprachlichen Realität. Für das Studium dieser Fragen werden drei Strukturen postuliert: eine logisch-semantische Struktur, eine sprachliche Tiefenstruktur und eine Oberflächenstruktur. Für die Beschreibung der Tiefenstruktur werden sogennannte Prädikationsstrukturen entworfen, die mittels abstrakter Verben und ihrer Argumente beschrieben werden können. Die Argumente werden als eigentliche Argumente (A), zirkumstantielle Argumente (C) und determinierende Argumente (D) bezeichnet.

Slovo a slovesnost, ročník 34 (1973), číslo 1, s. 34-38

Předchozí Vladimír Barnet: Komunikativní akt a výpověď

Následující Petr Sgall: K programu lingvistiky textu