Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Stav a úlohy slovanskej a indoeurópskej historicko-porovnávacej jazykovedy v ČSSR

Šimon Ondruš

[Články]

(pdf)

Состояние и задачи славянского и индоевропейского историко-сопоставительного языкознания в ЧССР / L’état actuel et les tâches de la linguistique historique et comparée slave et indoeuropéenne en Tchécoslovaquie

Zo základných axióm dialektického a historického materializmu vyplýva, že v marxisticko-leninskej teórii a metodológii vedy sa genetickému a vývinovému skúmaniu prírodných a spoločenských javov pripisuje zásadný význam.

Kritické hodnotenie českej a slovenskej jazykovedy za ostatné štvrťstoročie, predovšetkým v šesťdesiatych rokoch s vyvrcholením v krízovom období, ako aj v období konsolidácie a dynamického rozvoja vyžaduje, aby sa vlastný jazykovedný výskum aj jazykovedná politika a organizácia hodnotili aj z hľadiska zástoja genetického a vývinového skúmania češtiny, slovenčiny, ostatných slovanských jazykov a ich spoločného praslovanského a indoeurópskeho základu.

Po odstupe času treba otvorene konštatovať, že pražská štrukturálna škola priniesla na jednej strane zásadný pokrok do teórie jazyka a jazykovedy systémovým a funkčným chápaním jazyka, čo je v súlade s marxistickou koncepciou jazyka ako najzávažnejšieho nástroja spoločenskej komunikácie a poznania. No na druhej strane prílišným nadraďovaním synchrónie nad diachróniu do určitej miery a na určitý čas zahatala (ak nie kvalitatívny, tak určite kvantitatívny) rozvoj historicko-porovnávacieho skúmania slovanského a indoeurópskeho, a to najmä skúmania sémantického, lexikálneho a gramatického. Pravda, pražská škola nikdy nezachádzala v protiklade synchrónia-diachrónia do takých extrémov, ako to robil de Saussure a jeho najextrémnejší nasledovník Hjelmslev. Z tohto aspektu predstavuje pražská škola bezpochyby pokrokovejšiu orientáciu ako škola danská.

Dnes už klasicky známa sovietska diskusia v roku 1950 mala podstatný význam v hodnotení a prehodnotení jazykovedy nielen v Sovietskom zväze, ale aj u nás v Československu.

Táto nová orientácia, vyvolaná nielen vedeckými, ale aj politickými tendenciami, mala pozitívny dosah tak v organizovaní jazykovedných konferencií a diskusií zameraných na marxistické prehodnotenie základných pojmov a kategórií synchrónnej aj diachrónnej, resp. historicko-porovnávacej jazykovedy, ako aj vo vzniku nových, na marxistických základoch budovaných syntetických vedecko-pedagogických diel o genéze a vývine slovanských jazykov, a to tak na strane českej, ako aj na strane slovenskej.

Ukazuje sa však, že obdobie plánovitého budovania marxistickej jazykovedy a v jej rámci aj renesancie historicko-porovnávacej metódy trvalo pomerne krátko, pričom sa prejavovalo viacej na rovine deklaratívnej než na rovine výskumnej a organizačnopolitickej. Okrem iného aj tým si možno vysvetliť skutočnosť, že veľké pražské lingvistické centrum nemá v súčasnosti na akademickej ani univerzitnej pôde výrazne profilované pracovisko ani výraznú lingvistickú osobnosť, ktorá by sa výskumne sústavne a cieľavedome venovala slovanskej a indoeurópskej genetickej jazykovede. Práca na staroslovienskom slovníku ma veľký kultúrnohistorický a tým aj politický význam, ale nemá povahu genetického komparatívneho výskumu slovansko-indoeurópskeho. Rovnako aj práce akademika Havránka o funkciách a formovaní slovanských spisovných jazykov vytvorili novú etapu v slavistike, ale netýkajú sa, pravda, genetického výskumu slovansko-indoeurópskeho. Zdá sa, že z tohto hľadiska je priaznivejšia situácia v lingvistickom centre brnenskom (indoeurópska morfológia a slovanská lexika) a v lingvistickom centre bratislavskom (slovansko-indoeurópska lexika).

[299]Jedným z negatívnych dôsledkov nedostatočného budovania slovanskej historicko-porovnávacej jazykovedy na marxistických základoch je aj skutočnosť, že pri výklade genézy českého a slovenského jazyka zo spoločného praslovanského základu ešte prežívajú — vedome alebo nevedome — tak na českej, ako aj na slovenskej strane rezíduá starého, buržoáznou ideológiou podmieneného nazerania na tento závažný jazykovedný aj historickopolitický problém.

Tieto rezíduá vidíme hlavne v okolnosti, že sa historickospolečenské kategórie národa a národného jazyka, ako sa sformovali v neskoršom období feudálneho a hlavne v období kapitalistického vývinu spoločnosti v priebehu devätnásteho a dvadsiateho storočia, anachronicky prenášajú ďaleko do minulosti, do obdobia siedmeho až desiateho storočia, teda do obdobia ranofeudálneho začleňovania starých slovanských kmeňov do prvých slovanských alebo neslovanských štátnych útvarov.

Iným druhom takýchto rezíduí je nemarxistické preceňovanie úlohy osobnosti v dejinách. Jednotlivým kultúrnym a politickým osobnostiam sa pripisuje väčšia zásluha ako zákonitostiam hospodárskeho, politického a kultúrneho vývinu spoločnosti.

Nepokladáme za náhodné, že sa tieto rezíduá prejavili, a to tak pri výklade dávnejšej minulosti (obdobie vznikania češtiny a slovenčiny), ako aj pri úvahách o súčasnom stave a budúcom vývine našich národných jazykov, veľmi okato práve v šesťdesiatych rokoch, keď sa od marxistickej principiálnosti upúšťalo a buržoáznym teóriám podliehalo nielen vo filozofii, historiografii, literárnej vede, ale aj v jazykovede, hoci v menšej miere ako v iných spoločenských vedách, čo je dané aj ontologickou povahou jazyka.

Celkove však treba konštatovať, že česká i slovenská historicko-porovnávacia jazykoveda v šesťdesiatych rokoch pokračovala v línii domácej i svetovej pokrokovej jazykovedy. Neprejavovalo sa v nej netvorivé epigónske napodobňovanie západných pseudomoderných efemérnych smerov, programovo zameraných nie na hlbšie poznanie jazyka, čo je pravým zmyslom lingvistiky ako vedy, ale na zdanlivo efeknú formálnu deskripciu. Na rozdiel od historickej jazykovedy otvorila naša synchrónna lingvistika v hodnotenom období až príliš dvere takémuto parádnemu formalizmu. Aj u nás sa zničilo mnoho papiera a času napríklad na kreslenie stromov v jazykovede, ktoré skutočne vedeckému poznávaniu češtiny ani slovenčiny nijako nepomohli.

To, čo sa tvrdí o stave našej jazykovedy všeobecne, že totiž zaostáva v marxistickej teórii a metodológii, platí však do určitej miery aj o jazykovede historickej. Istá časť našej historickej jazykovedy, najmä na Slovensku, pracuje zastaranou pozitivistickou metódou, ktorá je prekonaná nielen v marxistickej, ale aj v pokrokovej buržoáznej vede. Nejde pritom iba o eklektické mechanistické kopenie materiálu bez dialektického štruktúrneho a historického usúvzťažnenia. Ide o nerešpektovanie, resp. nepoznanie novších objavov a teórií indoeurópskej historicko-porovnávacej jazykovedy, ktoré umožňujú novým, kvalitatívne vyšším spôsobom objasniť aj mnohé javy z predhistorického a historického vývinu slovanských jazykov. Tvorivá aplikácia týchto postupov a teórií v historickej slavistike má pritom pozitívny dosah nielen lingvistický, ale aj kultúrnohistorický. Je totiž známe, že slovanská historická jazykoveda vedome aj nevedome prevzala od staršej, najmä nemeckej buržoáznej jazykovedy dedičstvo, ktoré sa na kultúrnohistorickom pláne prejavilo v téze, že starí Slovania boli etnikom v podstate pasívnym, ktoré od susedných etník iba preberalo, ale samo susedným etnikám nedávalo nič alebo zanedbateľne málo. Novšie výskumy genetickej jazykovedy nás však presviedčajú, že táto od buržoáznej vedy zdedená téza je nepravdivá, nevedecká. Je pritom pozoruhodné, že genetická jazykoveda sovietska a historická jazykoveda NDR urobili v tomto smere väčší pokrok než historická jazykoveda naša, resp. jej určitá časť.

[300]Na druhej strane treba zdôrazniť, že slovenská i česká jazykoveda v hodnotenom období zaznamenali podstatný pokrok v skúmaní a výklade fonologického vývinu češtiny, slovenčiny a praslovančiny (práce Paulinyho a Krajčoviča, Vachka, Komárka, Lamprechta a Mareša). Na týchto úspechoch má zásluhu teória pražskej lingvistickej školy, ktorá budovala svoju koncepciu hlavne na analýze zvukového plánu jazyka, a to aj z hľadiska diachrónie. Viacej problematická však zostáva aplikácia pražskej štruktúrnej školy na vývin lexikálneho a gramatického plánu jazyka. Ide pritom o jazykové plány, ktoré z hľadiska marxistickej jazykovedy osobitne vystupujú do popredia, pretože sú v úzkej korelácii s vývinom myslenia a kultúry spoločnosti.

Na zlepšenie a upevnenie marxistickej teórie a metodológie historickej jazykovedy v Československu v období konsolidácie a dynamického rozvoja našej spoločnosti a vedy navrhujeme tieto opatrenia:

1. Zintenzívniť vedecko-politické kontakty s jazykovedou ostatných socialistických krajín, najmä s jazykovedou sovietskou. Uvážiť, či by sa nemali preložiť (aspoň výberove) sovietske zborníky Leninizmus a teoretické problémy jazykovedy z roku 1970 a Engels a jazykoveda z roku 1972.

2. Pripraviť vedeckú konferenciu (nie poradu!) s medzinárodnou účasťou na tému Marxistické traktovanie genézy českého a slovenského jazyka.

3. Z novšieho hľadiska prehodnotiť výklad vzťahu slovanskej lexiky k lexike susedných jazykov. Ide o úlohu dlhodobú, ktorá si vyžiada prehodnotenie metodológie etymologického bádania českej, slovenskej a inoslovanskej slovnej zásoby.

4. Pripraviť politicko-organizačné a vedecké podmienky pre prácu na stredných a veľkých slovensko-inoslovanských a česko-inoslovanských slovníkoch a konfrontačných gramatikách. Takéto práce podstatne prispejú k zintenzívneniu internacionálnych kontaktov medzi socialistickými národmi a ich kultúrami.

 

R É S U M É

Stand und Aufgaben der slawischen und indoeuropäischen historisch-vergleichenden Sprachwissenschaft in der ČSSR

Aus den Grundprinzipien des dialektischen und historischen Materialismus geht hervor, daß in der marxistischen Wissenschaftstheorie der genetischen und historischen Erforschung der Natur und Gesellschaft prinzipielle Bedeutung zukommt.

Die funktionell-strukturelle Sprachtheorie der Prager Schule brachte einen wesentlichen Fortschritt in der allgemeinen Sprachwissenschaft. Die in gewissem Maße einseitige Betonung der Synchronie gegenüber der Diachronie führte jedoch zur verhältnismäßigen Vernachlässigung der genetischen und historischen Sprachforschung.

Die bekannte sowjetische linguistisch-politische Diskussion im Jahre 1950 brachte eine Wiederbelebung der historisch-vergleichenden Sprachwissenschaft nicht nur in der Sowjetunion, sondern auch in der Tschechoslowakei. Der planmäßige und zielbewußte Aufbau der marxistischen Sprachwissenschaft dauerte allerdings zu kurz.

Der Umstand, daß die wissenschaftlich und politisch so wichtige Frage der Entstehung der tschechischen und der slowakischen Sprache aus der urslawischen Grundlage vom Standpunkt des historischen Materialismus nicht tief genug erörtert wurde, hat unter anderem auch das zur Folge, daß noch heute — bewußt oder unbewußt — kleinbürgerliche Vorstellungen über diese Frage überleben.

[301]In den sechziger Jahren wurde den pseudomodernen kurzlebigen Strömungen Tür und Tor geöffnet, die programmgemäß nicht auf eine tiefere, tatsächlich wissenschaftliche Erkentniß der Sprache, sondern auf eine „schöne“, formelle, fast künstlerische Deskription orientiert sind. Von dieser formalistischen Tendenz wurde die historische Sprachwissenschaft glücklicherweise kaum betroffen. In diesem Zweig der Linguistik wurde im allgemeinen die fortschrittliche inländische und europäische Tradition fortgesetzt. Auf Grund der methodologischen Prinzipien der Prager Schule entstanden mehrere wertvolle Arbeiten über die phonologische Entwicklung der tschechischen, slowakischen und urslawischen Sprache. Die Anwendung dieser Prinzipien bei der historischen Erforschung des grammatischen Baues und des Wortschatzes bleibt jedoch fraglich.

Zur Vertiefung der marxistischen historischen Sprachforschung halten wir folgende Maßnahmen für wichtig:

(1) Intensivere Zusammenarbeit mit der Sprachwissenschaft der sozialistischen Länder.

(2) Vorbereitung einer wissenschaftlichen Konferenz über die Entstehung des tschechischen und der slowakischen Sprache vom Standpunkt des historischen Materialismus.

(3) Überprüfung der bisherigen etymologischen Erforschung des slawischen Wortschatzes vom Standpunkt der neueren indoeuropäischen Theorie und vom Standpunkt der Beziehungen des slawischen Wortschatzes zum Wortschatz benachbarter Völker.

(4) Vorbereitung der organisatorischen und wissenschaftlichen Bedingungen zur Bearbeitung synchronisch-vergleichender Wörterbücher und Grammatiken der tschechischen und der slowakischen Sprache im Vergleich mit den anderen slawischen und nichtslawischen Sprachen.

Slovo a slovesnost, ročník 34 (1973), číslo 4, s. 298-301

Předchozí Karel Horálek: Dnešní situace a úkoly naší jazykovědy

Následující Pavel Jančák: Hodnocení vlivu příbuzného jazyka na slovní zásobu českého nářečí (Na materiále českých nářečí na Duruvarsku v Jugoslávii)