Problémy spisovnej slovenčiny a slovenský nacionalizmus

Anton Štefánek

[Discussion]

(pdf)

Problèmes de la langue littéraire slovaque et le nationalisme slovaque

Spisovný jazyk sa stal symbolom národného života, jeho sily, nádeje do budúcnosti, ideálom nadčasovým a nadpriestorovým. Moderný nacionalizmus kladie do národného života všetky sústredivé sily sociálneho uvedomovania a považuje ho za jediný prostriedok, ktorý spojuje veľké masy ľudu v jeden kultúrny a štátotvorný celok. Takouto sústredivou silou kultúrnou bolo kedysi náboženstvo, cirkev, v politickom smere monarchia. Stredoveký štát bol súčasne i jednotkou cirkevnou a politickou, a tak reprezentoval sociálnu osobnosť, ktorá nebola závislá na spisovnom jazyku v tej miere, ako moderná spoločnosť nábožensky nejednotvárna a hodne odcirkvnená.

Účelom tohoto krátkeho článku je poukázať na sociologické a čiastočne i sociopsychologické príčiny tak zvaného československého rozkolu a sociálnu funkciu spisovnej slovenčiny a češtiny v našom novom československom štáte. Pritom chcem hneď upozorniť, že sa nemienim držať historickej metody, ktorou pracujú temer všetci naši starší a menovite mladí učenci. Samozrejme sa necítim povolaným púšťať sa do rozboru prejemných dištinkcií a hypotéz našich filologov, ktorí určujú presne a dľa ich názorov nepreklenuteľné hranice medzi spisovnou češtinou a slovenčinou. Chcem iba poukázať na niektoré sociologicky zaujímavé homoetnologické[1] zjavy v tejto otázke.

[173]S hľadiska tohoto možno vysvetliť a odôvodniť vznik slovenského nacionalizmu a spisovného národného jazyka slovenského per analogiam vzniku iných nacionalizmov a spisovných jazykov. To, čo sa u nás stalo v posledných sto rokoch, nie je nič mimoriadneho a jedinečného. Rozdiel je snáď len v tom, že veľké a šťastnejšie národy prekonaly svoje porodné bolesti už pred mnoho sto rokmi, kým u nás národotvorný proces začal vlastne iba v druhej polovici 19. storočia a nachodí sa teraz vo svojom najakútnejšom stave.

Národ vzniká sústreďovaním jednotlivcov na základe plemenných a civilizačných vlastností. V istom čase a na istom území si uvedomia široké masy ľudu, že patria do určitej spoločenskej jednotky, ktorú možno pojmenovať pospolitosťou.[2] Národ je ľudská pospolitosť, ktorá vzniká skutočne alebo fiktivne z jednej rasy a odôvodňuje túto skutočnosť zo spoločnej krvi, dejinnej a zemepisnej, kultúrnej a jazykovej súnaležitosti. Najhlbším základom pojmu národa je teda sociálne sústreďovanie a postupné uvedomovanie si pospolitosti. Nemusí byť vždy a výlučne symbolizovaná len spoločným literárnym jazykom ani spoločnou rasou, na pr. národ švajciarsky alebo norský.[3]

Cit pospolitosti je rozhodujúci. V ňom je implicite vyslovená vôľa byť členom národa. Kde tohoto citu neni, tam môžeme mať spoločnosť zákonami štátnymi, cirkevnými, záujmami hospodárskymi atď. dobre organizovanú, ale nie národne ucelenú. Z týchto stručne vyslovených náznakov nasleduje, že pojem národa v terajšom nacionalistickom slova smysle neni jednoznačný a pripúšťa užší i širší výklad podľa toho, či vkladáme do neho viac statický alebo dynamický obsah.

Nedávno ešte, v dobe silného vzplanutia nacionalizmu a preceňovania podmaňujúcej a presvedčivej sily rozumovej v živote národov, zanedbávalo sa štúdium а výskum pudovosti а inštinktov. Nacionalizmus treba posudzovať i na základe psychologie kolektívnej, ktorá nám medzi iným prezradzuje, že sexuálny pud sa prejavuje najsilnejšie v cite rodinnom a že sa dá prenášať i na fiktívnu rodinu, národ. Život a ideály národa sa prejavujú ďalej v účeľove zahrotených inštinktoch všemožnej masovej aktivity, t. j. uplatňovania sa pospolitej vôle.

Zo spoločnosti rôznorodých prvkov, navzájom si cudzích alebo sociálne rôzne organizovaných, zrodí sa behom času uvedomelá pospolitosť na základe novo objavenej kmenovej jednoty. Zrodí sa quasi veľká rodina s novým, celý národ spojujúcim literárnym jazykom, ktorý dostane vábive meno materinského jazyka a v ktorom sa manifestujú všetky city poezie, rodolásky, patriotizmu, nostalgie…

Národ sa tvorí soskupením viac menej príbuzných alebo podmanených kmenov pod vládou štátu, ktorý mocenskou silou sdruží jednotlivcov a celé národy a kmeny jednotnými zákonami a pomocou náboženstva a vyššej kultúry svojho hlavného mesta alebo viac miest, na základe štátneho jazyka, resp. jazyka dynastie a vládnúceho kmeňa. Stvorí sa tak pospolitosť, prerodená asimiláciou, akkulturáciou a akomodáciou na obraz panujúcej triedy, skupiny alebo národa. Takto vznikol francúzsky, italský, nemecký, anglický národ. Románske národy vznikly na rozvalinách svetovej ríše rímskej a z kultúrnych prvkov rímskej civilizácie. Historický proces vzniku nových pospolitostí je tu dokonaný. Fikcia čistej rasy, podkladu to národného, vládne neobmedzene vo Francii, Italii atď. a v novšej dobe menovite v Nemecku. V týchto veľkých štátoch sa zdarila asimilácia v časoch, keď rímsky univerzalizmus cirkevný nebol narušovaný rozkladným principom protestantským a neprial protištátnym a protidynastickým akumuláciam kmeňovým v takej miere ako dnes.

Slovanské národy vznikaly v dávnej minulosti z rôznych kmeňov v Sámovej, Veľkomoravskej, Byzantskej ríši a soskupovaly sa opäť na inom kmeňovom základe rozpadom týchto štátov. Mnohé zo starých kmeňov slovanských zanikly, ale v dobe romantizmu vidíme rásť už moderný nacionalizmus slovanský a na rozvalinách rakúsko-uhorskej monarchie vznikajú zase nové formácie slovanského patriotizmu a nacionalizmu. Historický proces nacionálnej integrácie, desintegrácie a reintegrácie je veľmi spletitý a nebolo by vedecky dobre myslené, vkladať do týchto dejov nejakú logicky odôvodnenú súvislosť a príčinnosť. [174]Nacionalizmus, ktorý nás zaujíma a ktorý je mladého pôvodu, nemožno stotožňovať so starou kmenovitosťou pred 500 lebo 1.000 rokmi, hoci je dokázané, že menovite v historických zemiach, ale povedať možno, že u Čechoslovákov vôbec, už v 15. storočí národné uvedomenie bolo značne rozvinuté.

Do svetovej vojny malé národy slovanské na severu i juhu bývalej monarchie, cítiac nebezpečie zániku, inštinktívne hľadaly záchranu v spojení s príbuznými, nie na federálnom, ale integrálnom základe. Myšlienka juhoslovanskej a československej jednoty je stará, založená na slovanskej spolupatričnosti. Rozumové dôvody na odôvodnenie tejto integrácie slovanskej maly a majú svoj základ v čistej citovosti a nie v hospodárskych alebo politických záujmoch. Tie vznikajú ex post.

Ak je pravda, že cit kmeňový, teda národnej spolupatričnosti, medzi Čechoslovákmi, resp. Juhoslovanmi poklesnul, alebo priamo zaniknul v novoutvorených národných štátoch, tak by sme museli očakávať to, čo sa stalo s rakúsko-uhorským štátom. Nemeckí a maďarskí politikovia a učenci už jásajú a predpovedajú nám osud, ktorý stihnul bývalú monarchiu. Tak treba posudzovať izolačné snahy Slovenska, Chorvátska, Slovinska, Makedonských Srbov atď.

Národy malé, ohrožené alebo zdánlive ohrožené vo svojej existencii, kladú dôraz na izoláciu a sebeochranu vo svojej zemepisne ohraničenej oblasti. Svoj jazyk, ako najcennejší symbol jednoty a najsilnejší prostriedok propagativný, pestujú tak, aby proces individualizačný a osamostatňovací, nakoľko je jazyk ohrožený skutočne alebo zdánlive od súsedných príbuzných alebo cudzích národov, nemohol byť zničený, resp. poškodený. Príklady by som mohol uviesť z nordických zemí (dánštinu, norštinu, islandčinu), zo Španielska (kastilčinu, katalančinu) atď. Klasický príklad vidíme na Slovensku.

Veľké a silné národy pestujú síce svoje jazyky tiež, ale tam nevyviera brusičstvo a purifikácia zo strachu pred nepriateľom, ale má svoj základ v estetike a prirodzenom vývoji domácej slovesnosti. Veľké národy pestujú imperialistický nacionalizmus a každý temer z nich sa cíti byť od Boha povolaný vládnuť ako vyvolený národ nad celým svetom. „Am deutschen Wesen wird die Welt genesen.“ Malé národy by najradšej zamenily pojem nacionalizmu menom vlastenectva, patriotizmu[4]. Kde tu sa síce prejavuje aj u malých národov akýsi mikroimperializmus psychologicky podobného pôvodu ako u veľkých národov, ale pocit malosti a slabosti bráni rozvoju skutočného imperialistického pudu. Ako príklad nacionálneho imperializmu uviedol by som predválečné Maďarsko. Zvláštnou shodou okolností získali Maďari takú nadvládu v bývalej monarchii, že si trúfali krátkou cestou nielen pomaďarčiť všetky nemaďarské národnosti v Uhrách, ale prostredníctvom dynastie a celého Rakúsko-Uhorska, kde mali v zahraničnej politike prvé slovo, podmaniť Balkán. Národ sa dostal tak do nacionalizmu, aký môžu pestovať len veľmoci.

Niečo z tohoto sociopsychologického rezidua zachovalo sa i na dnešnom Slovensku. Je zaujímavé pozorovať, jak istí politikovia, učenci a literáti, včera ešte veľmi skromní, preceňujú svoje schopnosti, stojac pod silným dojmom nebývalého a priamo zázračného rozmachu slovenského školstva, literatúry, umenia, politického, hospodárskeho, nacionálneho pokroku, že si trúfajú narušovať základné piliere štátnosti, t. j. československú národnú jednotu. V t. zv. autonomizmu neslobodno videť len izolačné a individualistické snahy vyvierajúce zo strachu pred národným počeštením. Je v ňom i skrytý pud po uplatnení sa a rychlejšom ešte vzraste, ba i nadvláde podobného druhu, ako to bolo v starom Uhorsku. Tento zjav vidíme u všetkých mladých národov a jeho konštatovaním potvrďuje sa len stará pravda, už Comtom, Gumploviczom, Ratzenhoferom vyslovená. Privrženci slovenského autonomistického nacionalizmu sa cítia byť dnes po 17 rokoch samostatnosti dosť silnými stvoriť i udržať československý dualizmus. Z hľadiska sociologického to znamená toľko, že značná časť slovenského ľudu a hlavne inteligencia verí v neodolateľnú silu pospolitosti slovenskej, ktorá by vedela odolať náporu nepriateľa i na iných základoch, než je československá národná a štátna myšlienka.

V slovenskom nacionalizme, ako v každom živom a menovite mladom nacionalizme, treba rozoznávať silnú individualistickú snahu oddeliť sa od starej kultúrnej pospolitosti československej. V nedávnej minulosti sme lamentovali nad nesvornosťou slovanských národov a kmeňov. Neni to nič špeciálne slovanské, nanajvýš je snáď tento individualistický inštinkt silnejší u Slovákov. Táto pudovosť neni závislá na väčšej či menšej odlišnosti Čechov a Slovákov, a nemá s rozumovými úvahami Ľudovíta Štúra a jeho druhov mnoho do činenia. Pri rozluke československej nerozhodovaly rozumové dôvody nutnosti slovenčiny atď. [175]Štúrovci si snáď neboli vedomí toho, že rozlukou spisovného jazyka musí prísť k rozluke národnej. Slovenčinou a osobitou literaturou musel nastať proces uvedomovania si rozdielnosti medzi Čechmi a Slovákmi, a tým musel nastať proces pospolitostnej koncentrácie uhorských Slovákov na základe literárneho jazyka. Že spisovný jazyk sa stal symbolom novej národnej pospolitosti, toho najlepším dôkazom sú moravskí Slováci, plemenne, nárečove, národopisne snáď najčistejšia súčiastka slovenského národa, s ktorou ale slovenský nacionalizmus nepočíta preto, že neužívajú literárnej slovenčiny. Slovenský nacionalizmus je dieťaťom bývalého uhorského štátu a má ráz čiste jazykového nacionalizmu. Z tohoto hľadiska možno posudzovať pojem slovenského národa v užšom znení ako uhorsko-slovenský národ, symbolizovaný spisovným jazykom slovenským a v širšom znení ako súčet všetkých slovenských nárečí, ev. rasových a etnografických jednotiek slovenských. Tým som naznačil, že slovenský nacionalizmus a slovenský národ nemôžu byť totožné pojmy, nakoľko by sme postavili do rovnice národnú pospolitosť ekvale nacionalistické snahy.

 

Národotvorná hodnota spisovného jazyka nespočíva v jeho forme, tvárnosti, výraznosti alebo domnelej ľubozvučnosti, ani nie v bohatosti jeho slov, frazeologie, alebo starobylosti, ale v bohatosti a umeleckej hodnote literárnych plodov. Avšak neslobodné a podmanené národy, alebo také, ktoré sa cítia zvlášť ohroženými, držia sa meravo svojho národného jazyka, čo by akokoľvek bol nedokonalý a na literárne plody chudobný. Malé a mladé národy vidia a cítia v každom slove, v každej národnej piesni, v každej trocha podarenej básničke nedostižnú krásu, poklad a originálny skutok duchovného života. Zkrátka pravý nacionalista neberie na známosť, že i Rumuni majú prekrásnú báseň o svojom jazyku Limbărumînescă, Česi chválospev na staročeštinu už v Dalimilovi, Rusi, Nemci, Francúzi, ba dokonce i Angličania veľké množstvo prôzy i veršov o kráse svojho materinského jazyka.

V láske k materčine, v prenesenom význame k národnému jazyku spisovnému, prejavuje sa najvypuklejšie individualita zosobneného kolektíva. Celý komplex citovosti človeka prenáša sa na národ, ktorý sa stáva quasi nadčlovekom a má svoju vlastnú dušu, ctnosti i nectnosti, vitálnu silu i nesmrteľnosť. „Duša národa, keď ráz sa ona prejavila, nezaniká, žije večne.“[5] Pravda, národy vznikajú а zanikajú tak, ako jednotlivý človek sa narodí, stárne a zomre. Ale duša človeka je nesmrteľná a duša národa, to jest nacionalistická emanácia, je večná a prejavuje sa pod rôznymi menami stále v historii a bude sa prejavovať i v budúcnosti. Nacionalizmus sa stáva mysteriom, náboženským hnutím. V hitlerizmu vyrastá nám priamo stredoveké, netolerantné, vražedné hnutie, preplnené germánskou mystikou. Hitlerizmus kladie síce dôraz na rasovosť, germánskú krv, ale s hľadiska národného jazyka je významné, že nacionalistická mystika sa prejavuje hlavne v reči a plodoch jazykom stvorených. To si treba zvlášť uvedomiť, lebo literatúrou sa tvorí najdokonalejšie, najmocnejšie spojivo v novodobej národnej pospolitosti. Fikcia materčiny v spisovnom jazyku vyjadrená, pôsobí v prvom rade pospolitostne, potom nasleduje národotvorný vliv literatúry, ktorý sa stáva vedeckou tvorbou zvlášť vydatný. Čím dokonalejším a bohatším sa stáva jazyk, tým vypuklejšie vynikajú rozdiely medzi jednotlivými národy, tým zretelnejší sa stáva individualita národa a jeho kultúry.

Preto sa usilujú nacionalistickí horlivci poukazovať na všetko, čo považujú za typické a jedinečné, od iných národov rozdielne a starobylé na svojom národe. Pracujú na každom poli ľudského života inštinktívne individualizačne. Najlepšie to videť v jazykospyte, v dejepise, národopise, v umení atď.

 

Po svetovej vojne, vlastne už niečo driev, vznikly nové problémy nacionalistické, z ktorých je československý a juhoslovanský pre nás zvlášť aktuálny. Z rôznych historických príčin sa stalo, že vznikaly v dobe nacionalistického prebudenia viacej menej samostatné slovanské národy, u ktorých síce cit jazykovej a kultúrnej spolupatričnosti úplne nevymiznul, ale kultúrna a politická sila žiadneho z nich nebola tak veľká, žeby bol mohol v prospech svoj zavčasu vykonať asimiláciu slabšieho brata. Ani Srbi nemohli ovládnuť Chorvátov, Slovincov, Makedoncov, ani Česi Slovákov, Lužických Srbov. Ale starý ideál reintegrácie, hlásaný už jezuitom J. Križanićom, pozdejšie Vukom Št. Karadžićom a Ľudovitom Gajom, u nás Jánom Kollárom, neupadol dodnes do zapomenutia.

Literárny jazyk Srbov a Chorvátov sa sjednotil až na azbuku úplne a rozluka československá začala teprv v štyriciatych rokoch a kontinuita oboch jazykov nebola plne prerušená. Vzhľadom na to, že nacionalizmus všade na svete núti svojich vyznavačov ku národnej štátotvornosti, a preto, že štátotvorná sila [176]u Chorvátov, Slovincov, Slovákov bola viac než problematická, vzniknul u nás i na juhu zvláštny binacionalizmus, ev. trinacionalizmus na základe starých tradicií slovanských, resp. československých a juhoslovanských. Spisovatelia, básnici, inteligenti vôbec, nakoľko mali politického vzdelania a schopnosti mysleť trocha reálne, uvedomili si, že možno spojením geograficky blízkych národov a kmeňov slovanských založiť samostatné štáty a tak zachovať si nielen svoje zamilované národné ideály, ale spoločnými silami vytvoriť také slovanské národné pospolitosti, ktoré by vo vyšších složkách národných umožňovaly všetkým týmto denomináciam rozvoj jazykový, literárny, vôbec duchovný, ale i hospodársky a politický.

Avšak žiaden z týchto slovanských národov nebol a priori ochotný obetovať svoju kmenovitosť a kultúru v prospech Srbov alebo Čechov. A tak sa stalo, že v dobe oslobodenia Čechov, Slovákov, Srbov, Chorvátov a Slovincov jedine Černohorci, ktorí mali svoj samostatný štát, obetovali quasi svoju samobytnosť, ale tí ostatní len na oko, interpretujúc ústavné zákony dľa svojho rozumu. Víťazné veľmoci potvrdily v mierových smluvách, aby československý a juhoslovanský jednotný národ utvorily samostatné štáty. A v skutočnosti vtedy roku 1918/19 verili naši i juhoslovanskí politikovia, že rozdiele, ktoré boly medzi Čechmi a Slovákmi, resp. Juhoslovanmi, sa dajú rozriešiť a preklenúť novým nacionálnym pojmom a ideálom československým, resp. juhoslovanským.

Dnes po 17 rokoch vidíme, že nacionalistické inštinkty, tradícia a sociopsychologická sotrvačnosť u všetkých hore menovaných složiek týchto dvoch štátov sú silnejšie než zdravá konštruktívna úvaha skúsených politikov a československých, resp. juhoslovanských neonacionalistov. Slováci i naši spolubratia juhoslovanskí, ktorí upeli pod cudzovládou celé storočia, nielen že využívajú v plnej miere slobôd demokratických štátov, ale sú i netrpezliví s pomalým pokrokom v prospech svojich užších vlastí. O nejakej svornosti a rýchlej a priamej reintegrácii v prospech československej, poťažne juhoslovanskej štátnej a národnej myšlienky nemožno hovoriť. Pravdu má bohužial René Johannet, tvrdiac: „Depuis que l’histoire les met en scène, les Slaves restent vagues et anarchiques“ (Le principe des Nationalités, str. 367).

Jednako neslobodno zúfať. Аkokoľvek sa zdá, že československé rozpory sú na nebezpečnom postupe, videť i pomalú síce, ale nezadržiteľnú konzolidáciu a sbližovanie Čechov a Slovákov na pôde československej.

S hľadiska sociologického treba uvážiť následovné skutočnosti: Každý štát je národotvorným, nakoľko je dosť pevným a dlho trvanlivým a obyvateľstvom rešpektovaným. Československý štát je demokratický a nevzbudzuje proti sebe, aspoň nie u Slovákov, zásadný odpor. Z toho nasleduje, že politické rozbroje nemajú ráz irredenty, i keď sa tak niekedy zdá.

Občianstvo československého štátu a na prvom mieste štátotvorný národ tvorí sociálnu jednotku, ktorú nemožno prakticky rozdelovať na národnosti, triedy a skupiny v pomere ku štátu a jeho funkciam. Nielen politická súčinnosť a z nej vyvierajúca osudovosť, ale hospodársky, sociálny a kultúrny život spojuje občianstvo, zvlášť Čechoslovákov, v taký celok, že jeden na druhom je závislý, že nevdojak sa vžíva do určitého poriadku, spoločnými zákonami, mravmi a zvyklosťami určeného. Akokoľvek jednotlivé skupiny, triedy a národy spoločenskej jednoty štátu sa usilujú žiť svojim samostatným, eventuálne na štátnom unifikačnom vlivu nezávislým spôsobom, nemôžu sa ubrániť školskej, štátu vernej církevnej, štátnej ľudovýchovnej pôsobnosti, ďalej zákonom, ktoré regulujú spolkový život, právo shromažďovacie, obecné, okresné, zemské, parlamentné, hospodárske atď.

K tomu treba ešte dodať, že v modernom živote sa nivelizuje spoločnosť rýchlym tempom. Sú to železnice a všetky komunikačné prostriedky, ďalej složitý hospodársky život, ktorý najviac ruší všetky snahy po sociálnej a národnej izolácii. Najväčším nepriateľom nacionalistického separatizmu sú hospodárske záujmy jednotlivých stavov a tried, ktoré navzájom súťažia a ktoré nemožno politickým a národohospodárskym zásahom štátu a záujmových organizácií účinne uplatňovať regionálnym, alebo priam provinciálnym sústredením na základe jazykového, resp. národnostného složenia občianstva. Nacionalistickým, alebo autonomistickým ideálom by sa darilo len vtedy, keby bolo možno rozdeliť záujmové sféry zemedelstva, priemyslu, obchodu dľa národnostného a teritoriálneho rozhraničenia. To by bolo možné len colnou priehradu moravsko-slovenských hraníc. Takáto priehrada není v modernom štáte možná ani len na poli školskom, jazykovom a kultúrnom, nehovoriac ani o hospodárskom živote. Účinkujú a účinkovať budú preto proti snahám individualizačným sily unifikačné, ktoré som nazval silami akkulturačnými a asimilačnými.

Na poli kultúrnom, t. j. v školstve, literatúre, umení, vo vedeckom badaní, vidíme dvojí smer: českoslo[177]venský a slovenský. Tu súťažia dve navzájom zdánlive sa vylučujúce smery. Československé školy vychovávajú mládež v duchu celoštátnom, ale i jednostranne slovenskom. Čeština sa nevyučuje na slovenských školách ako riadny predmet, ale výučná látka je hodne česká (literárne dejiny, československé dejiny, zemepis atď.) a naopak v českých školách sa nevyučuje slovenčina, ale vice versa žiaci sa učia mnoho o Slovensku a čítajú slovenské knihy. Čeština a slovenčina sú si tak podobné, že to nerobí žiakom veľkých ťažkostí. Táto prostá skutočnosť stačí na dôkaz, že školy pôsobia na dorastajúcu mládež v československom duchu akkulturačne. Na tom nezáleží, že značná časť slovenskej mládeže je dnes smýšľania protičeského. Na mládež nepôsobí len škola, ale i ulica, verejný život, politická opozícia a stará tradícia štúrovskej školy.

Z nacionalistického stanoviska je významné, že vzdelaný človek, dnes už dokonca i prostý vonkovan, sa neobíde bez českého časopisu, českých kníh, českého umenia, českej vedy. A naopak i slovenské slovo a slovenské hodnotné umenie sa uplatňuje v historických zemiach. Vliv slovenčiny a slovenského ducha je v Čechách prirodzene menší, ale akkulturačné účinky vidíme obapolne a marné je všetko úsilie puristov z oboch strán. Do slovenčiny vnikajú čechizmy a do češtiny slovakizmy. Menovite vedecká terminologia sa sjednocuje a niet možností zabrániť sbližovaniu oboch jazykov. Verím, že to neide priamo a dľa nejakého plánu vopred určeného jazykospytcami. Ale čím intenzívnejšie styky nastanú medzi Čechmi а Slovákmi a menovite po prekonaní istých politických a hospodárskych ťažkostí, tým viac sa bude uplatňovať akkulturácia jazyková. Hovoriť zvlášť o literárnom a vedeckom ovlivňovaní Slovákov a Čechov je temer zbytočné. Pri literárnom diele neni rozhodujúcim, ktorým jazykom je písané, ale jakého obsahu je a či slovenská literatúra môže tvoriť obsahove a štrukturálne, čo by bolo typicky len slovenské a nie tiež československé. Zaisté bude slovenská literatúra i v budúcnosti viac čerpať z tematiky roľnického ľudu slovenského, ale vlivy českej literatúry budú vždy silné a dobrí spisovatelia slovenskí budú hľadať čitateľov a kritikov i v Čechách. Napriek všetkým rozporom politickým budú spisovatelia českí a slovenskí hľadať styčné body vo svojom tvorení, budú sa spoločensky stýkať, navzájom svoje diela čítať a tým sa budú i ovlivňovať. Podobný proces akéhosi spolutvorenia a vzájomnej súťaživosti vidíme i na poli výtvarného umenia a zvlášť v hudbe a spevu. Národný život Čechov a Slovákov ide paralelne popri sebe, niekedy dokonca proti sebe. Ale vedľa tohoto paralelizmu a nad ním vyrastá výrazná kultúra československá, ktorá patrí obom vetvam národa československého a ktorú formujú Slováci i Česi.

Tak ako tvoria všetci katolíci cirkevnú a náboženskú jednotku bez ohľadu na to, či sú rím.-kat., grecko-kat. alebo arm.-kat., tak môžeme byť Slovákmi (slovenským národom), Chorvátmi, Slovincami (chorv. a slovinský národ), Čechmi (český národ), Srbmi (srbský národ) a súčasne môžeme byť členmi vyššej pospolitosti československého a juhoslovanského národa. Národná jednota neznamená národnú uniformitu, ale čím väčšia je rozmanitosť národopisná a jazyková, tým hlbší a uvedomelejší musí byť cit spolupatričnosti. Tento cit sociálnej, v našom prípade nacionálnej súnaležitosti, rozhoduje. In varietate unitas. V úžasnom kaleidoskopu novodobého života bude rozporov a konkurenčných bojov o hospodárske, kultúrne, cirkevné, politické, osobné záujmy vždy dosť. Ale tieto rozpory nesmejú narušovať cit a vedomie spolupatričnosti sociálne-národnej jednoty československej, jednoty predovšetkým duchovnej.

Odmietnuť musím definíciu národa dľa maďarského polit. znenia. Národ československý není a nemôže byť súčet všetkých občanov nášho štátu, ale len súčet všetkých Čechov a Slovákov. Inak bysme vložili do pojmu národa nášmu cíteniu niečo cudzieho a v dôsledku toho bysme museli my Slováci a Česi klesnúť na minoritu. Tým by Československo prestalo byť národným štátom.

Ale akonáhle sa intelektuáli zbavia podvedomých inštinktov starej doby a vyššou vzdelanosťou a kontrolovanou citovosťou presvedčia, že v československej a juhoslovanskej národnej reintegrácii a akkulturácii nemožno videť odnárodňovanie v bežnom slova smyslu, ale len obapolné sbližovanie, vyvierajúce z prirodzených a neodolateľných vlivov rasove a jazykove totožných alebo veľmi blízkych slovanských kmeňov, národov, skupín, tried, rodín, vtedy budeme na pravej ceste. Pojem národa, ako som už hore naznačil a v čom sa shodujú všetci sociologovia, neni jednoznačný. Preto môže byť Slovák, Čech, Srb, Chorvát, Slovinec i Čechoslovákom alebo Juhoslovanom a nemusí videť v tom pohanu, alebo nelogičnosť.

Národotvorný proces neni ukončený a súdny pozorovateľ vidí, že nacionalizmus je na postupe napriek tomu, že sa mu stavajú oproti staronové sily univerzalismu, komunizmu a kozmopolitizmu. Národy a štáty sa izolujú, ale navzájom i sbližujú. Pudovosť nacionalistická ustupuje zdravému rozumu. Ani Nemci nie sú [178]výnimkou. Nacionalizmus sa stáva u veľkých národov pláštikom politického výboja, a tým varovnou výstrahou malým národom. Zdravý realizmus nastupuje na miesto citového, t. j. pudového vlastenčenia. Politickí vodcovia malých slovanských národov, ktorí vo svetovej vojne vedeli vykonať úctyhodné štátotvorné skutky, sa musia síce stále oháňať proti bzučiacim komárom nedočkavých básnikov, politizujúcich kňazov, neskúsených mladých novinárov, advokátov atď. Ale preca víťazia nad politikmi, ktorí sa z dejín a svetovej politiky ničomu nenaučili a chcú viesť národ metodami a ideami rokov štyriciatych a šesdesiatych minulého storočia. Nijako nepodceňujem individualizmus slovenského, srbského, chorvátského, slovinského, makedonského nacionalizmu, ale všade tu vidíme už silnú protiváhu rastúceho nacionalizmu, založeného na širších základoch sústredivosti.

S tohoto hľadiska bolo by možné prikročiť ku sústavnému plánovaniu na kultúrnom poli. Ak sú skutočnosti mnou uvedené správné, nemožno ich nevziať na vedomie i tam, kde z príčin ideologických alebo sobeckých prevláda neodolateľná averzia proti novotám a istá sotrvačnosť v uskutočňovaní starých národných ideálov. Neide tu vlastne o zachovanie alebo zánik slovenčiny a slovenského národovectva, ale o jeho syntetické včlenenie do rámca novej doby, nového štátu a stále aktuálneho ideálu Kollárovho slovanstva. Akokoľvek si toto včlenenie Slovenska do Československa, resp. Chorvátska, Slovinska, Čiernej Hory atď. do Juhoslovanska, predstavíme, vždy sa budú uplatňovať sociologické zákony akkulturácie, akomodácie a bojovať proti týmto prírodným silám znamenalo by fúkať proti vetru.

V čom by toto plánovanie na kultúrnom poli malo spočívať a kto by bol oprávnený určovať, obsahove i formálne organisovať túto funkciu, o tom bude treba uvažovať inokedy a na širšom základe. Poukázal by som len na krátko na niektoré problémy veľmi naliehavé. Je možné a rozumné vylučovať češtinu zo slovenských škôl, resp. naopak slovenčinu z českých? Je vedecky možné a prospešné pestovať slovenský nacionalizmus resp. literatúru, vedu a umenie so zjavnou tendenciou protičeskou? Bolo by prospešné a vecne odôvodnené plýtvať hmotnými prostriedkami na prepisovanie českých kníh a zvlášť vedeckých do slovenčiny alebo naopak zo slovenčiny do češtiny? Je možné stvoriť novú vedeckú terminologiu, alebo očistiť (sic!) slovenčinu od všetkých čechizmov alebo naopak? Je vôbec prakticky možné zabrániť vzájomnému vplývaniu jedného jazyka na druhý? Je nutné a možné zabrániť ovlivňovanie a vzájomnosť československú na poli literárnom, vedeckom a umeleckom? Je možné zastaviť vzájomnú konkurenciu českej knihy, časopisov atď. so slovenskými a naopak? Nebolo by rozumné podporovať koncentračné snahy i na poli tlačiarského priemyslu, keďže drobný priemyseľ i tak ťažko sa ubráni racionalizačným účinkom novej doby? Takých a podobných otázok by som mohol ešte mnoho uviesť. Myslím, že stačia ako náznak na plánovitú reorganizáciu kultúrnej práce československej.

Ak je možné a nutné ku zachovaniu demokratickej slobody sústavné a cieľuvedomé plánovanie na hospodárskom poli, tak musíme uplatniť tento funkčný racionalizmus i na poli mravnom a kultúrnom.[6] Nový svet si žiada novej orientácie a čo možno rychlého preklenutia disproporciality vývoja technického a mravného. Nežijeme už v dobe starého feudalizmu, ale v dobe mechanizmu a industrie. Ak nechceme nevedome napomáhať rozkladu starých kultúrnych ideálov národa, nesmieme nečinne prizerať, jak ničivý a nedisciplinovaný individualizmus, založený na starých pudových a tradičných základoch, zaostáva za vývojom celosvetovým a hatí výstavbu nových veľkých a väčších národov a štátov. Dnes musí už i básnik i filolog byť tak trochu národohospodárom a nadovšetko zahraničným politikom. Nesmie sa stále odvolávať na srdce, ktoré nezná často sveta a rozumu. Plánovitosť v morálnom a kultúrnom smysle znamená návrat ku spoločenskej homogenite, solidarite a disciplinovanosti. Dobre hovorí K. Mannheim: „Mit einem Wort, die höchste Stufe der gesellschaftlichen Ratio und der Moralität erwacht, wenn auch nur keimhaft: die der Planung. Der Mensch erkennt, er muss seine ganze Gesellschaft planen, immer längere Wege vorausdenken und bei diesen Planen ein Gewissen für das Ganze aufbringen.“[7]

Juhoslovanský martyr král Alexander povedal pamätné slová: „Štátna celistvosť a jednota národa je svrchovaným zákonom pre mňa a pre každého“, a Cavourovi sa privlastňuje tento charakteristický výrok: „L’ Italia é fatta, faciam gl’ Italiani.“

Slovo a slovesnost, volume 1 (1935), number 3, pp. 172-178

Previous Laco Novomeský: K problémom vývoja spisovnej slovenčiny

Next Vilém Mathesius: Péče o výslovnost v anglickém rozhlase