Obsah a hranice synchronickej jazykovedy

Aleksandr V. Isačenko

[Articles]

(pdf)

Détermination et limites de la linguistique synchronique

[1]Naša veda nie je staršia ako pol druha storočia. Vznikla zo scholastickej náuky o jazyku, tradovanej od klasických čias až do konca XVIII. storočia. Pribratím nových materiálových faktov, objavovaním nových jazykov, nahromadením nových poznatkov rozširoval sa okruh jazykovednej problematiky, menil sa postupne postoj k starým, úctyhodným tvrdeniam klasickej a stredovekej lingvistiky.[2] Spôsob, akým sa lingvisti XIX. storočia vyrovnávali s ustrnulou tradíciou svojich predchodcov, nutne bol závislý od tej alebo onej filozofickej orientácie bádateľov. Kantovo učenie o kategóriách myslenia našlo napr. svoj odraz v učení osvietenských jazykových teoretikov o gramatických časoch.[3] Úspechy psychologie a sociologie nemohly nemať rozhodujúci vplyv na mnohých popredných jazykospytcov. Pretože sa jazyk počas celého XIX. storočia skúmal pod zorným uhlom mimolingvistických a aprioristických teórií, vznikly nedorozumenia o základných a najpodstatnejších otázkach, a tieto nedorozumenia sa tiahnu po naše dni.

Jedným z najkrikľavejších nedorozumení v pravom slova smysle je nejednotnosť lingvistov o tom, kde sa končí morfologia a kde začína syntax. Tak písal Fr. Miklosich: „jener theil der grammatik …, welcher die bedeutung der wortclassen und der wortformen darzulegen hat, heisst syntax“ (Vergl. Gr. IV., 1). Do syntaxe priberá teda náuku o význame formálnych kategórií. Novší gramatisti, menovite Rusi, ako Fortunatov alebo Peškovskij, nazývajú morfologiou tú časť gramatiky, ktorá skúma formy jednotlivých slov, a syntaxou tú časť, v ktorej sa hovorí o spo[202]jeniach slov. Týmto sa spomenutí ruskí lingvisti blížia k Johnovi Riesovi, ktorý myslí, že do syntaxe patria forma a význam slovných spojení, do morfologie (Wortlehre) význam slovných tried a tvarov (Was ist Syntax, Praha, 1927).

Veľmi radikálne stanovisko zastáva de Saussure tvrdiac, že morfologia nemá z lingvistickej perspektívy samostatný objekt skúmania. Tradičná morfologia (paradigmatické obmeny slov) patrí do syntaxe.[4]

V tomto rozpore lingvistov kotví základná problematika synchronickej jazykovedy. Hoci laické konštatovanie, že „jazykoveda skúma jazyk“, svojou evidentnosťou zdanlivo vylučuje akúkoľvek diskusiu, dejiny našej vedy ukazujú, že niet naprostej jednoty medzi lingvistami nielen čo do metódy lingvistického skúmania, ale i čo do jeho obsahu a do jeho hraníc. V tejto nejednotnosti sa obzvlášť jasne odráža filozofické východisko jazykospytcov.

Je celkom prirodzené, že sa dlho nedarilo odlúčiť jazyk od logiky, t. j. skúmať jazykové kategórie nezávisle od logických kategórií. Keďže máme tak v jazyku, ako i v logike pojmy „subjekt — predikát“, keďže hovoríme o jazykových kategóriách a pritom môžme myslieť na kategórie logické, je lingvisticko-logický synkretizmus daný. Z logických pozícií sa vysvetľujú potom také tvrdenia, že „veta je úsudok, vyjadrený v reči“, tvrdenia, ktoré sa nám snáď zdajú byť už dávno prekonané, ale ktoré nachádzame aj u mnohých moderných jazykovedcov, napr. u Američana Eduarda Sapira.

Polemika proti aprioristicky-logickému chápaniu jazyka sa začala dosť dávno. V svojich — dnes ešte stále nedostatočne zhodnotených — teoretických úvahách poukazuje A. A. Potebňa na nesprávnosť logistickej jazykovedy. „Individuálne rozdiely jazykov nemôžu byť pochopené logickou gramatikou preto, že logické kategórie, pripisované jazyku, nemajú národných rozdielov“.[5] Inými slovami, rozdiely v štruktúre jazykov nie sú dané rôznym logickým myslením, lež jedine rozličnou formou. Apriorizmus je tu teda nemiestny.

Nie menej aprioristicky sa dívali na jazyk tí učenci, ktorí vychádzali z psychologie, najmä z Herbarta a jeho psychologie predstáv. Keď von der Gabelentz vyzdvihol rozdiel medzi logickým a gramatickým subjektom na jednej strane a psychologickým subjektom na strane druhej, otvorila sa cesta pre psychologickú interpretáciu jazykových faktov. Za základ sa vzal psychologický postup komunikácie, pri ktorom hovoriaci tvorí voluntárne akt spojenia medzi subjektom a predikátom. Pravda, podľa interpretácie psychologie predstáv, hovoriaci neoperuje jazykovými jednotkami. Jeho materiálom pri rečovom akte sú predstavy. Tento psychologický smer má svojich predstaviteľov u Nemcov (Herman Paul), i u Rusov (Šachmatov). Šachmatov, verný psychologickému princípu, takto definuje napr. substantívum: „Podstatné meno označuje tú časť reči, ktorá vyvoláva predstavu o spojení základnej významonosnej predstavy (znamenateľnogo predstavlenija) s gramatickými kategóriami čísla, rodu, pádu a subjektívneho hodnotenia“.[6] Psychologický a psychologistický postoj in lingvisticis sa prekonával veľmi pomaly. Baudouin de Courtenay, pôvodca náuky o fonémach, ešte úplne kotví v pojme [203]predstava, ba i sám Trubeckoj iba postupne odbúral psychologickú prímes zo svojej teórie foném.

Ani logika, ani psychologia nemohli ukázať jazykovede správnu cestu v základných otázkach. Problém rozhraničenia syntaxe od morfologie zostáva nedoriešený.

 

Maliarske umenie operuje dvoma elementami, formou a farbou, ktoré sú nerozlučiteľné. Tak je aj ľudský jazyk ohraničený dvoma elementami sui generis. Sú to základné jazykové prvky: veta a slovo. Ani jeden jazykový fakt nemožno pozorovať mimo tieto dva elementy. Na začiatku a na konci každej lingvistickej analýzy sa vždy ocitnú tieto dva elementy: slovo a veta.

Toto tvrdenie možno pokladať tiež za aprioristické, lebo sme zvyknutí operovať inými, menšími jednotkami, ako syntagma, morféma, sémantéma a konečne fonéma. A potom: nie je tvrdenie, že každý jazykový fakt sa in ultima analysi redukuje na dva elementy (slovo a veta) príliš úzky v inom smysle? Kde zostala sémantika?

Ukazuje sa, že známe gramatické elementy, ako morféma, sémantéma alebo fonéma nie sú vlastne danosťami samostatnými. Vždy tvoria iba súčiastku väčšieho celku (či už vety alebo slova) a sú teda produktom našej vedeckej abstraktívnej analýzy. Veď vo fonologii je to vonkoncom jasné. Ešte Trubeckoj zdôrazňoval, že fonémy nie sú nositeľmi významu, že sú iba znakom na nositeľoch významu. Morfémy, a to i najproduktívnejšie, nie sú samostatnými celkami; sú zasa iba znakmi na nositeľoch významu, napr. vín/o, vin/nný, vín/ko, vin/áreň, vin/o/hrad atď. Ani morféma vín, ani morféma áreň sa nevyskytuje mimo konkrétnych slov. Jazyk využíva hru týchto abstraktívnych jednotiek, ale na stránke významovej im zodpovedajú nie skutočnosti, ale abstrakcie.

Problém „slovo — veta“ zaujíma mnohých popredných jazykospytcov. Eduard Sapir chápe slovo „ako jeden z najmenších úplne sebestačných úsekov izolovaného smyslu (meaning), daného vetou“. Inými slovami pre Sapira je slovo tak, ako morféma, sémantéma atď. výsledkom abstraktívnej analýzy vety. „Slovo nemôže byť rozložené na menšie súčiastky bez porušenia smyslu,“ dodáva Sapir. Je príznačné, že problematiku „slovo — veta“ najjasnejšie a najostrejšie nastolili tí jazykospytci, ktorí sa neobmedzujú na štúdium indoeurópskych jazykov, kde problematika „slovo — veta“ je pre flektívny jazykový typ dosť jednoduchá a jasná. Boli to práve amerikanista E. Sapir a turkolog a jafetidolog I. I. Meščaninov, ktorí tejto otázke venovali najviac pozornosti. Otázka samostatnosti slova vo vete, jeho autonomie, je jedna z centrálnych otázok jazykovej rôznosti. Vskutku, bez veľmi minucióznej analýzy nemožno povedať, z koľkých slov sa skladá francúzska veta qu’est ce que c’est, fonet. (kεskö’se). Ale i vo flektívnych jazykoch, ktoré dnes ukazujú celkom zreteľne náchylnosť k analytizmu, ako napr. v jazykoch slovanských, nie je bez ďalšieho možné určiť hranice slova v každom jednotlivom prípade. Ide o také analytické postupy, ako č. dvakrát v porovnaní s lat. bis, ruské samyj lučšij popri lat. optimus. Máme tu do činenia s jedným alebo s dvoma slovami? Mýli nás grafika a mýli nás tradičný postoj, vypestovaný gramatikou klasických jazykov. Myslím, že pre typologiu jazykov je najpodstatnejšou otázkou zistiť autonomnosť slova vo vete. Otázku autonomnosti slova vo vete pre typologické určenie jazykov vyzdvihuje aj I. I. Meščaninov (Obščeje jazykoznanie, Leningrad 1940). Z toho vyplýva, že lingvista, [204]ktorý sa približuje ku konkrétnemu jazykovému materiálu, musí najprv postaviť otázku o autonomnosti slova vo vete a presne rozhraničiť vetné a slovné funkcie.

Dosiahnuť toto rozhraničenie nie je možné prostou sémantickou analýzou. Tvrdenie Sapira, že „slovo je sebestačným najmenším úsekom významu, daného vo vete“, zasahuje iba jednu, a to nie podstatnú stránku problému. Ten istý význam býva totiž v rôznych jazykoch vyjadrený rôznym spôsobom. Slovenskému slovu plaváreň, zodpovedá anglické swimming pool (plávací bazén), nemecké Schwimmbad („plavokúpeľ“) a francúzske piscine. Ten istý obsah môže byť teda v rôznych jazykoch vyjadrený analyticky ako v angličtine, aglutinačne ako v nemčine, derivatívne ako v slovenčine, alebo jedným slovom ako tu vo francúzštine. Popri lat. urbi máme slov. v meste, fr. dans la ville. Veľmi ľahko ukázať v tomto príklade nesamostatnosť slovenskej predložky v alebo francúzskeho určitého členu la. Čo z toho vyplýva? Že názor jazykospytca na túto základnú otázku, na dialektickú spojitosť medzi slovom a vetou, musí byť v každom konkrétnom prípade podrobený novej a prenikavej revízii a že k ďalším otázkam sa môže pristúpiť iba vtedy, ak sa pomer „slovo — veta“ vyrieši uspokojivo v každom konkrétnom prípade, v každom konkrétnom jazyku.

Konkrétna práca na jazykovom materiáli sa však značne sťažuje tým, že niet uspokojivej a všeobecne prijímanej definície vety. Ako je známo, mnohí lingvisti sa vôbec vzdávajú definície vety. O nič ľahšia nie je definícia slova. Aj tu je potrebná prenikavá a podrobná analýza. Iba v definícii obidvoch základných jednotiek — slova a vety — možno hľadať predpoklad k ďalšej konštruktívnej práci; definícia týchto jednotiek však nie je možná vo všeobecnom abstraktnom pláne. Každá reč si vyžaduje inú definíciu, najmä pokiaľ ide o slovo.

Naše pokolenie, odchované predovšetkým na teóriách fonologických, sa pozerá na vetu ako na väčší celok, ako na sumu určitých menších jazykových jednotiek. Lingvistovi, odchovanému na fonologickej teórii, sa jazyk predstavuje ako hierarchia systémov: ako základňa figuruje fonologický systém, ktorému sú v určitom smysle nadradené iné systémy: morfonologický, morfologický, syntaktický, lexikálny atď. Ak zostávame objektívnymi pozorovateľmi jazykovej skutočnosti, ak sa nedáme uniesť našou analytickou myšlienkou, musíme prísť k opačnému názoru. V skutočnosti je totiž veta vlastne najmenšou lingvistickou jednotkou, lebo je najmenším gramaticky organizovaným úsekom smyslu v komunikačnom akte. Slovo (a samozrejme všetky ostatné výsledky lingvistickej analýzy, ako morféma, sémantéma, fonéma) sú viac-menej teoretickými súčiastkami jazykového prejavu, ktorý sa manifestuje iba vo vete a len prostredníctvom vety. Ak by sme chceli k jestvujúcim definíciám vety pripojiť ešte jednu, ktorá vlastne kombinuje niektoré už jestvujúce definície (menovite Šachmatovovu a Riesovu) a ktorá sa usiluje byť čiste lingvistickou, nech mi je dovolené podať túto predbežnú definíciu:

„Veta je najmenšou gramaticky organizovanou jednotkou predikácie“.[7]

Ostáva otázka, ktorá časť gramatiky sa má zaoberať vetou. Obyčajne to býva [205]syntax, skladba, ale tento termín je príliš mnohoznačný. Do syntaxe sa často priberá nielen schéma vetnej konštrukcie, ale i učenie o gramatických kategóriách, otázky rekcie i shody, otázky pádoslovia a slovosled. Pri tom všetkom každý lingvista si inakšie určuje obsah syntaxe. Preto by bolo žiadúce, aby sa v budúcnosti odhliadlo od tohto nepresného termínu a aby sa používalo jednoznačnejšieho.

Vzniká ďalšia otázka, či náuka o vete tvorí časť gramatiky. Myslím, že náuku o vete možno vo všetkých dôsledkoch naprosto stotožňovať s gramatikou. Veď nesmieme zabúdať, že gramatika nie je proste náuka o jazyku. Gramatika je, ako to formuloval ešte Potebňa, náuka o formách jazyka. Keďže sa každá manifestácia jazykovej formy prejavuje a realizuje iba vo vete, splýva gramatika ako náuka o formách jazyka s náukou o vete. Takto chápaná náuka o vete vylučuje ďalšie nedorozumenia, také časté u mnohých gramatistov. Vylučuje napríklad učenie o väčších celkoch, ako sú odstavce, kapitoly, strofika a pod., lebo tieto komplexné zjavy evidentne presahujú rámec vety a patria do štylistiky, ako o náuke jazykových výtvorov, presahujúcich vetu. Ale v tomto chápaní odpadá aj to, čo sme dosial nazývali morfologiou, ako to postuloval ešte de Saussure a ako to dnes podotýkajú sovietski lingvisti Marrovej orientácie. Náuka o slove vo vete sa stáva ipso facto súčiastkou náuky o vete.

V teoretických prácach českých a slovenských lingvistov sa objavuje často pojem prehovoru (promluvy), ktorý sa stavia do určitého protikladu s pojmom vety. Ak chceme zachovať jeden z najpodstatnejších postulátov štrukturálnej jazykovedy, t. j. skúmať v jazyku len to, čo je systémové, musíme hádam vylúčiť pojem prehovoru z gramatiky ako nesystémový, ako neprejavujúci vždy príznaky gramatickej organizovanosti, a preto stojaci mimo problematiky langue.

Ostáva náuka o slove v užšom chápaní. Najmä so strany sovietskych jazykospytcov sa neraz namietalo proti tzv. „saussurianstvu“, že pestuje čistý formalizmus a neprizerá v dostatočnej miere k sémantike, k významu. „Indoeurópska jazykoveda,“ písal Marr ešte r. 1928, „pracuje formálnou metódou, sústreďuje pozornosť na fonetiku a morfologiu a odsunuje slovník na druhoradé miesto, nechtiac brať do úvahy zjavy sémantiky, náuky o významu slov.“ (Jazyk, 128.) Táto výčitka sovietskeho lingvistu sa vzťahuje viac na prácu komparatistov. Ale výtka z formalizmu znie aj v novších kritikách pražského a kodaňského štrukturalizmu, vyslovených sovietskymi jazykospytcami.[8] Výtka z nedostatočného prizerania k sémantike je vlastne neopodstatnená, lebo štrukturalizmus i vo svojej fonologickej fáze operoval vždy s významom, ako s posledným kritériom pre určenie sociálne závažných fonických faktov. Veľmi ostro formuluje svoju požiadavku o pribratí lexikologie do „náuky o jazyku“ (učenie o jazyke) I. I. Meščaninov. Nesúhlasí s obchádzaním lexikologie a žiada, aby lexika bola vtelená do toho, čo nazýva „učenie o jazyke“. Podľa jeho návrhu má lexikologia pojednávať o izolovanom slove a o spojeniach slov lexikálneho rázu.[9] Zo štrukturalistov pražskej školy sa najviac zaoberal týmto problémom nebohý profesor V. Mathesius, ktorému vďačíme za teóriu o pomenovacej a usúvzťažňovacej funkcii jazyka.

Pravda, kladúc svoju požiadavku, hovorí I. I. Mečšaninov výslovne o „náuke [206]o jazyku“, a nie o gramatike. Ak si ponecháme tento zaužívaný termín a pokúsime sa mu dať presný obsah, musíme priznať, že lexikologia, ako učenie o slove a o lexikálnych spojeniach slov nepatrí do gramatiky, tak ako nepatrí do gramatiky tá časť morfologie, ktorú tradične nazývame kmeňoslovím. Veď gramatiku sme určili ako náuku o formách jazyka, a nie o jazyku ako takom. Gramatika zostáva teda iba jednou z disciplín synchronickej jazykovedy a nestotožňuje sa v našom ponímaní s „náukou o jazyku“.

Ferdinand de Saussure myslel, že lexika nemá byť vylúčená z gramatiky, hoci na prvý pohľad sa zdá, že slová, ako sú podané a registrované v slovníku, nepodliehajú gramatickému skúmaniu. „Množstvo vzťahov,“ dôvodil de Saussure, „môže byť vyjadrené s tým istým úspechom slovami ako i gramatickými prostriedkami.“[10] Slovenčina vyjadruje pojem, ktorý je podaný napr. v angličtine lexikálne spojením I used to go, v nemčine ich pflegte zu gehen, gramatizovanou formou chodieval som. Ale keď si má gramatika všímať v jazyku len toho, čo je v ňom vyjadrené formálne, treba konštatovať, že slovenské slovesá frekventatívne typu chodievať majú svoje miesto v gramatike, kým uvedené anglické alebo nemecké formy ho nemajú. Každý iný postup by znamenal príklon k apriorizmu, zavádzanie logistiky do jazykovedy, znamenal by v konečnej analýze dedukciu významu od formy. Veď vieme, že v každom jazyku existuje logický vzťah s významom „často chodiť“. Pre slovenskú vetu je príznačným, že používa na vyjadrenie tohto vzťahu frekventatívne sloveso, tvoriace súčiastku slovesného systému, kým ani angličtina, ani nemčina tento vzťah nevyjadrujú gramatickými prostriedkami.

Tým sme sa dostali k veľmi dôležitej otázke sémantiky. Veď naša definícia vety mlčky implikuje „význam“, hoci sa vedome vyhýba tomuto slovu. Keď hovoríme „najmenšia gramaticky organizovaná jednotka predikácie“, operujeme implicite s pojmom „význam“ alebo „smysel“. Mnohí teoretici, napr. K. Bühler a V. Skalička, operujú s rozdielom medzi pojmami „smysel“ a „význam“. V ponímaní týchto bádateľov má veta svoj „smysel“, kým slovo má len „význam“. Právom poukazuje I. I. Meščaninov (o. c.) na to, že slová ako stolu, stolom atď. nemajú vlastne nijakého významu. O význame slova môžme hovoriť iba vzhľadom k celej predikácii, teda k jednotke čiste komunikačnej. Natoľko sme zvykli na „vzostupný“ chod myslenia v jazykovede („od fonémy k vete“), že úplne zabúdame na abstraktnosť takých pojmov, ako je „najmenšia nedeliteľná súčiastka smyslu“, t. j. slovo v ponímaní E. Sapira. Opačný, „klesavý“ postup je správny, t. j. postup „od vety, cez slovo, morfému, sémantému až k fonéme“. Slovo nadobúda význam iba vo vete a nie je ďaleko od pravdy Potebňa, ktorý tvrdil, že v každej vete má každé slovo iný význam.

To všetko platí, kým zostávame v oblasti tzv. usúvzťažňovacej funkcie jazyka, t. j. v oblasti gramatiky. Veď je nadovšetko evidentným, že „formálne“ slová, ako predložky pod, pri, o, spojky, ako pretože, hoci, modálne slová, ako len, dokonca, nemajú nijaký „význam“. Poukazujú iba na vzťahy buď medzi vetnými členmi, buď medzi hovoriacim a predikáciou. Z toho vyplýva, že aj morfémy sú pomocné pojmy, s ktorými jazyk síce operuje a ktorými vyjadruje určité vzťahy, ale ktoré ako také sú pozbavené v sémantickom pláne akejkoľvek reality. Má napríklad koncovka -om akýkoľvek význam? Veď táto koncovka slúži iba na označenie vzťahov vnútro[207]vetných a vzťahov objektívnej skutočnosti. Taktiež nie je podľa môjho presvedčenia opodstatnené hovoriť o „význame“ gramatickej kategórie, ako napr. stredný rod, alebo genitív, alebo slovesný vid.

Nie je mojím úmyslom hovoriť tu o konkrétnych otázkach systémovosti jednotlivých disciplín jazykovedy. Ide mi jedine o to, aby sme vymedzili pojem gramatiky a určili, čo všetko patrí do jazykovedy a akými metódami sa dajú spracovať jednotlivé úseky jazykovedy.

Keď hovoríme o obsahu a hraniciach synchronickej jazykovedy, musíme si byť vedomí toho, že sa pokúšame o vymedzenie pracoviska pre štrukturálny popis jedného jazyka. Jazykovedu neslobodno stotožňovať s gramatikou. Gramatika je ten úsek synchronickej lingvistiky, ktorý má dočinenia s formami jazyka, pritom iba s formami, vyskytujúcimi sa v predikatívnej funkcii jazyka. Keďže najmenšou jednotkou gramaticky organizovanej predikácie je veta, musia sa jazykové formy skúmať vo vzťahu k vete. Do gramatiky teda patrí i náuka o gramatických kategóriách (ak chápeme tým gramatickú a nie logickú vec), paradigmatické zmeny slov u flektívnych jazykov, analytické formy gramatické, náuka o vetných členoch a náuka o slovoslede, nakoľko je štrukturálne využitý. Do gramatiky patrí samozrejme i otázka rekcie, shody, apozície atď. Obsahom náuky o vete je skúmanie produktívnych vetných typov. Neproduktívne vetné typy, prejavujúce sa napr. vo výrokoch typu „ja nič, ja muzikant“, alebo v príslovkách typu nem. „gesagt — getan“, nepatria do gramatiky, lež do špeciálnej disciplíny, ktorú možno nazvať idiomatikou. Táto disciplína by skúmala predikácie, neprejavujúce systémovosti, takrečeno jazykové petrefakty. Takisto nepatrí do rámca štrukturálnej gramatiky všetko to, čo narušuje obvykle a jednoznačne určiteľné schémy predikácie (či už líčiacej, emocionálnej alebo apelovej), ako napr. slovosled básnického jazyka. Tieto zjavy patria spolu s jazykovými jednotkami, presahujúcimi rámec vety, do oblasti štylistiky, ktorá síce tiež tvorí jazykovednú disciplínu, ale kde sa predbežne nedajú pozorovať systémové vzťahy. Pri konkrétnom skúmaní každého jazyka treba mať na zreteli zásadnú rôznosť monologických a dialogických prejavov. Na túto nutnosť poukazuje aj Peterson, ktorý svoju schému jazykového systému začína protikladom medzi monologickým a dialogickým jazykom.

Prvou úlohou každého synchronického skúmania konkrétneho jazyka má byť stanovenie hraníc medzi slovom i vetou. Toto stanovenie hraníc je aktom analytickým, a preto je i výsledok tohto rozhraničenia viac-menej vedeckou abstrakciou. Z pomeru „slovo — veta“, z väčšej alebo menšej autonomnosti slova vo vete vyplýva to, čo by som nazval jazyková štruktúra.

Tá časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá izolovaným slovom v jeho pomenovacej funkcii, patrí do lexiky. Tam patrí i náuka o zmene slov v synchronickom význame, t. j. o zmene slov v dôsledku kmeňoslovných (derivačných) operácií. V oblasti lexiky nenájdeme, podľa môjho presvedčenia, systémové vzťahy, ktoré by boly inými ako logickými.

Čo sa týka fonologie, tvorí táto disciplína samostatnú oblasť. Patrí do toho plánu jazyka, kde význam, t. j. práve to, načo používame znakový systém, je iba vedeckou pomôckou bádateľa. Fonologia, hoci i patrí do skúmania langue, je samostatnou disciplínou jazykovedy, ktorú nesmieme zarátať ani do gramatiky, ani do lexiky, ani [208]do štylistiky. Ba čo viac, budeme musieť rozlišovať fonologiu lexikálnu i fonologiu gramatickú (prípadne štylistickú).

Pod pojmom jazyková štruktúra chápem celý komplex zjavov, ktorý sa redukuje na pomer „slovo — veta“. Je to celková organizácia vety, alebo: gramatická organizácia daného jazyka. Otázky hraníc medzi slovom a vetou a hraníc slova vo vete, ďalej možnosti funkčného využitia slovosledu v stavbe vety a otázky funkčného využitia slovosledu pokladám za otázky štrukturálne. Štrukturálnosť vidím predbežne iba na poli gramatiky, ako som ho vyššie vymedzil. Gramatická štruktúra celého jazyka sa prejavuje v rade dielčich systémov. Preto navrhujem, aby sa hovorilo o systéme slovesa, o systéme skloňovania, o fonologickom systéme a aby sa pojem štruktúra ponechal na označenie celkovej charakteristiky gramatickej organizovanosti daného jazyka.

Po určení fonologie ako samostatnej disciplíny jazykovedy a po vymedzení gramatiky ako tej časti jazyka, ktorá prejavuje znaky systémovosti, treba zdôrazniť, že synchronická jazykoveda nemôže obchádzať sémantiku alebo lexiku. Ale musí si byť vedomá toho, že v tejto oblasti neprevládajú systémové vzťahy a že teda oblasť štrukturálneho skúmania konkrétneho jazyka je obmedzená fonologiou a gramatikou vo vyššie podanom rámci.

Slovo a slovesnost, volume 10 (1948), number 4, pp. 201-208

Previous Felix Vodička: Šalda básník

Next Oldřich Králík: F. X. Šalda a M. Zdziechowski (Kapitolky z dějin české literární kritiky a vědy.)