dalaman airport transfers
Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Príspevky sovietskych lingvistov k otázkam morfologickej typológie z hľadiska tradičného

Michal Varchola

[Discussion]

(pdf)

Труды советских лингвистов по вопросам морфологической типологии с традиционной точки зрения / Contributions des linguistes soviétiques aux questions de la typologie morphologique d’un point de vue traditionnel

Problémy typologického štúdia jazykov, ako aj typologickej klasifikácie jednotlivých jazykových javov stále upútavajú pozornosť lingvistov. Jednou z prác, ktoré v poslednom období sa objavili, je sborník Morfologičeskaja tipologia i problema klassifikaciji jazykov (AN SSSR — Izd. Nauka, Moskva — Leningrad 1965, 303 s.). Je to vlastne druhý diel,[1] obsahuje príspevky sovietskych lingvistov, zaoberajúcich sa morfologickou štruktúrou slova v jazykoch aglutinačného typu. Títo lingvisti pracujú v starých ídeách a klasifikujú jazyky do typov, pre ktoré určujú vlastnosti, na rozdiel od skupiny (Revzin, Toporov, Mološnaja a ďalši), ktorá stojí blízko k otázkam strojového prekladu a aplikovanej lingvistiky. Vzhľadom na to, že sa jedná o jazyky pre nás veľmi vzdialené a genealogicky nepríbuzné, obmedzíme sa na tie otázky, ktoré svojím charakterom sú pre nás najprístupnejšie.

Referáty tohto sborníka dalo by sa tématicky rozdeliť na tieto časti: (1) práce B. A. Serebrennikova, O. P. Sunika, A. A. Reformatského, v ktorých každý podľa svojej koncepcie podáva charakteristiku aglutinácie a jej vzťahu ku flexii, (2) referáty A. K. Borovkova, N. A. Baskakova, E. R. Teniševa a ďalšie, kde autóri v prevažnej miere analyzujú hierárchiu a sled afixov v jazykoch turko-tatarských, ugro-finských, tunguso-mandžurských a ibero-kavkazských; (3) pomerne veľké množstvo príspevkov (T. A. Bertagajev, A. N. Žukova, G. P. Meľnikov a ďalši) je venovaných problémom synharmónie vo vzťahu k aglutinácii; (4) práce I. I. Meščaninova a N. V. Solnceva riešiace otázky jazykového typu, zvlášť vzťah aglutinácie a inkorporácie; (5) niekoľko príspevkov len o jednom jazyku alebo o jednej jazykovej skupine, napr. bantu, jazyk eskimacký, abchazsko-adygejský a ďalšie, kde sú dané zaujímavé postrehy o zvláštnostiach aglutinácie výlučne v týchto jazykoch; (6) napokon príspevky E. A. Krejnoviča a G. A. Menovščikova pojednávajúci o modeli slovesa a štruktúrnych vlastnostiach sufixov v jazyku azijských Eskimákov a ketskom, ktoré sú cenné pre štruktúrnu typológiu.

Úvodom je treba poznámenať, že sféra uplatnenia typologického štúdia jazykov sa nemôže obmedzovať iba na morfologickú klasifikáciu, ale musí skúmať aj ďalšie problémy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú systemovosti jazyka. Väčšina referátov sa opiera len o morfologickú typológiu, ktorá v súčasnom období svojím nekdajším chápaním je už zastaralá, lenže dôvody, ktoré sa uvádzajú pre túto zastaralosť, nie sú vždy presvedčivé, pričom samotná morfologická typológia je len časťou typológie. Preto ozajstná typológia by mala smerovať k vytvoreniu skutočnej a presnej typologickej klasifikácie a napokon k vytvoreniu jazykových univerzálií, pretože nehliadiac na fiktivné rozdiely medzi jazykmi, predsa všetky jazyky vo svojej podstate sú vybudované na jednom modeli.[2] I keď túto hypotézu nemožno prijímať celkom paušálne, [270]predsa nás nabáda k hlbšiemu skúmaniu jazyka, a to k jeho systemovosti. Takéto hľadanie systémových črt najdeme v mnohých príspevkoch tohto sborníka. Tak B. A. Serebrennikov v prísp. o príčinách stability aglutinačného systému a otázkach morfologického typu v jazyku hlavný dôvod tejto stability vidí v tom, že tu chýba paradigmatika tried, hlavne u substantív, ale na druhej strane je zachovaný pevný slovosled. Neprítomnosť paradigmatiky tried spôsobila vytvorenie zvláštnej „štandartnej“ paradigmatiky s axonometrickou štruktúrou, naproti tomu v jazykoch indoeurópskych vzniká variantnosť pádových koncoviek.[3] Pri charakteristike postpozícií opäť sa vynárajú problémy, či záložky zodpovedajú iba predložkám v naších jazykoch, či pádové morfémy vznikli z postpozícií. Príčiny, prečo v aglutinačnom jazyku niet prefixov, autor vidí v tom, že: a) je tu široká možnosť využívania sufixov, b) pre prefixy neboli vytvorené podmienky, nakoľko prepozícia bola netypickou pre tieto jazyky. Zdá sa, že v súčasnej maďarčine by toto tvrdenie neobstalo, pretože prefixácia v aglutinačných jazykoch je rozšírená nielen u prísloviek a prechodníkov, ale aj inde. Jedná sa hlavne o prefixy: le-, el-, be-, ki-, meg-, niektoré z ních v maďarčine bývajú aj príslovkami.[4] V ďalšej časti referátu autor správne poukazuje, že pre úplnú charakteristiku určitého typu je potrebný ucelený popis morfologickej štruktúry jazyka.

Príspevok O. P. Sunika o otázkach typológie aglutinačných jazykov sa zaoberá problémami vzťahu aglutinácie a flexie. Pri hodnotení doterajších klasifikácií nie dosť výstižne oceňuje klasifikáciu Sapirovu, ktorá zpomedzi ostatných si zasluhuje najviac pozornosti, nakoľko takú bohatú škálu vzťahov medzi jednotlivými jazykmi nepodáva ani jedna. Tak tiež „teória nečistých typov“ je podľa nás iba terminologickou obmenou, pretože v skutočnosti niet čistého typu, ale hovoríme buď o odklone od typu,[5] alebo prevládaní jedného typu nad druhým, respektíve mechanizmu.[6] Celkove možno súhlasiť s vymedzením takého aglutinačného prvku v súčasnej ruštine ako je „monosemický postfix“ (termín Reformatského), t. j. koncovka 3. os. pl. u preterita -i: my vy, oni pisal-i = niru-ke-(1) a koncovka 1. os. sg. pres. ja piš-u = (mi) niru-em-bi, ktoré autor porovnáva so slovesnými tvarmi v nanajskom jazyku. Ide teda o spôsob spájania „čistých“ flexií (v našom prípade monosemické postfixy), kde osobná koncovka 1. os. bi(i) ako aj ukazovateľ kmeňov presentných, ktorý má varianty rem/ram sú dôkazom toho, že fúzia je viac príznačná nanajskému aglutinačnému jazyku než ruštine. Bližšie vysvetlenie by si žiadala aj kritika koncepcie A. A. Reformatského. (Sunik parodisticky hovorí o „železničnej teórii“ v aglutinačnom type), pri ktorej autor uvádza iba toľko, že nekonečné prilepovanie nie je typické pre všetky aglutinačné jazyky. Z uvedeného vyplýva, že objektívny popis systému jazyka a štruktúry toho alebo iného typu nemôže nám zaručiť ani spôsob spájania morfém (aglutinácia alebo fúzia), ani jednotlivé špecifické črty afixálnych morfém (monosémia, respektíve polysémia).

Osobitné postavenie zaoberá čl. A. A. Reformatského o aglutinácii a fúzii ako dvoch tendenciách gramatickej štruktúry tvorenia slov. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje charakteristika slova a morfémy, a to z hľadiska štruktúry a systemovosti jazyka. Podľa Reformatského lexéma sa považuje za jednotku gramatickú a slovo za jednotku lexikosemasiologickú. Pri analýze lexémy musíme brať do úvahy: (a) typ morfém, ktoré tvoria túto lexému, (b) počet morfém v lexéme, (c) sled morfém v lexéme ako aj spôsob spájania morfém. Hodnotenie predošlých typomorfologických klasifikácií vcelku [271]sa neodlišuje od iných autorov a pri analýze dvoch tendencií — aglutinácie a fúzie v podstate vychádza z klasifikácie Sapirovej, ktorému zároveň vytýka, že sa obmedzil vo svojej klasifikácii iba na spôsob spájania morfém. Táto výtka môže platiť potiaľ, pokiaľ máme na mysli portatívnosť (t. j. tvar slova ako gramatickú jednotku z hľadiska formálneho vyjadrenia gramatického významu v jazyku).[7] Avšak čo do systému, a to je podľa nášho názoru najdôležitejším symptómom pri typologickom štúdiu jazykových javov, predsa len Sapir došiel najďalej vo svojej typológii, pretože vzťahy medzi štyrmi typami: izolácia, aglutinácia, fúzia a symbolizácia vychádzajú nielen z morfologickej štruktúry, ale zahrňujú aj vzťahy syntaktické. Morfému — ako jednotku binárnu autor predpokladá len u flexie, čo je polemické, pretože A. V. Desnickaja ilustruje binárnosť i v altajských jazykoch.[8] Pri vymedzovaní tendencií analytických a syntetických vo vzťahu k aglutinácii a fúzii sa ukazuje, že aglutinácia predurčuje analytičnosť, nakoľko stavba vypovede je podmienená regulernosťou tvorenia form. Ináč všetky spomínané práce sú hodnotné najmä z aspektu obecnoteoretického.

Druhá skupina referátov nás upozorňuje, že morfológia vo svojej typológii je tesne spojená s tvorením slov. A. K. Borovkov na materiáli turko-tatarských jazykov ukazuje, že základným problémom v typológii u aglutinačného typu ostáva problém formy slova. Preto presné určenie tejto formy predpokladá znalosť vývoja slova, kde sú štyri fázy: 1. fáza — určité slovo s reálnym významom sa používa samostatne tak v kontexte ako aj mimo neho a integruje k plnej morfologickej ohybnosti, 2. fáza — plnovýznamové slovo sa mení na neplnevýznamové a slúži ako prostriedok pre vyjadrenie vzťahov medzi slovami, 3. fáza — sú to vlastne záložky — neohybné slová, ktoré nie sú nositeľmi prízvuku, 4. fáza — gramatické afixy, ktorým chýba stabilná zvuková stavba, a sú závislé na kmeni slova a prízvuku. Tento prehľad potvrdzuje, že pri analýze jazykovej formy je potrebný aj historicko-typologický výskum, ktorý však v turko-tatarských jazykoch je zatiaľ neúplný.[9] N. A. Baskakov v čl. o slede a hierarchii afixov slovného základu v turko-tatarských jazykoch sa pokúša o univerzálnu štruktúru slova, ktorá by mohla byť znázornená takto: . Korenné morfémy môžu byť dvojakého typu: menná — N, alebo verbálna — V, pričom obidve môžu byť pôvodné alebo zložené. Okrem toho jestvuje ešte ďalší typ korennej morfémy — P, sú to vlastne synsémantické slová (partikuly), ktoré nemajú svoj vlastný systém ani čo do spôsobu tvorenia slov, ani ohýbania slov. Teda systém korenných morfém by mal vyzerať takto: . Na druhej strane slovotvorné afixy bez ohľadu na to, či sú menné, alebo verbálne, môžu fungovať ako lexikogramatické, ktoré konkretizujú lexikálny význam slova, alebo funkčnogramatické, posledné bližšie určujú funkciu danného slova vo vete. Tu by bolo zaujímavé porovnať vidové afixy s ruštinou, napr.: at ‚strieľať‘, atgyla ‚strieľať mnohokráť; ‚otvárať‘, ačy gyra ‚priotvárať‘. Podobné delenie sufixálnych morfém nachádzame aj v ugro-finských jazykoch, konkrétne v príspevku sovietskej hungaristky K. E. Majtinskej o tvorení a klasifikácii sufixov v aglutinačných jazykoch. Pri klasifikácii morfém na „prilepy“ (t. j. osobné a pádové koncovky) a „pokazateli“ (akýsi prechodný typ medzi slovotvornými sufixami a postpozitivnými morfémami) autorka dokazuje, že ešte stále nie je preskúmaná otázka charaktéru morfémy ani v týchto jazykoch.[10] Niektoré sufixy, napr. v jazykoch gruzinskom, mongolskom sú zase polysémantické, čo je pre aglutináciu netypické. Príčina tejto polysémantičnosti sa považuje za jav sekundárny v dôsledku [272]rozširovania alebo zúžovania sémantiky iných afixov. Niektoré postrehy z týchto príspevkov sú veľmi cenné pre pomedzné oblasti medzi morfológiou a lexikou.

Príspevky tretiej časti sa týkajú synharmónie vo vzťahu k aglutinácii. V podstate sú to iba návody k riešeniu načrtnutých problémov (napr. či synharmóniu môžeme považovať len ako výsledok pôsobenia fonetického zákona, t. j. progresivnej asimilácie, alebo je to jav pozdejší než alternácia a pod.). V súvislosti s tým T. A. Bertagajev v čl. o alternácii foném a synharmónii v aglutinačných jazykoch uvádza jeden zo zákonov, ktorý má veľmi široký dosah v turko-tatarských jazykoch. Podstata tohto, podľa nás iba zdanlivého, zákona tkvie v tom, že oslabenie alebo zosilnenie synharmónie hlások nevyhnutne vyvoláva oslabenie alebo zosilnenie aglutinácie a tým si aglutinácia udržuje pevnú stabilitu. Naviac charakteristika jazykov čukotsko-kamčatských je veľmi povrchná, a to nielen z hľadiska typologickej, ale aj z hľadiska genealogickej klasifikácie, z čoho vyplýva aj rôzné triedenie, ktoré je viac menej teritorialné. Problémy vzťahov medzi aglutináciou a inkorporáciou sa riešia vo štvrtej skupine príspevkov, a to na materiáli činštiny. V podstate inkorporatívny (polysyntetický) typ zahrňuje dve stránky: a) inkorporácia — zahrňujúca tvorenie slov kompozíciou, b) inkorporácia — ako jeden zo syntaktických spôsobov tvorenia niektorého typu syntagmy. V poslednom období prevláda druhá hypotéza.[11] Napokon P. J. Skorik v stati o vzťahu aglutinácie a inkorporácie chápe inkorporatívny komplex ako jednotku morfologicko-syntaktickú, o čom by bylo možné polemizovať, nakoľko pri rekonštrukcii v pláne gramatickom je dôležité určiť tak pozíciu formy v systéme, ako aj funkčnú nejednotnosť morfémy a slova.[12] Ináč činština sa považuje za jazyk izolačný, no i tu nachádzame také slovotvorné afixy, ktoré svojou štruktúrou majú všetky vlastnosti aglutinácie (mechanické nalepovanie, monosémantičnosť, fakultatívne používanie a iné). Žiada sa uviesť, že je nesprávne dávať do protikladu aglutináciu a analytičnosť, pretože analytická forma je zpracovaná na materiáli flexie. Teda v tejto časti zvláštnu pozornosť si zasluhuje otázka fakultatívneho používania niektorých afixov, a v syntaxi — vzťah slova a syntagmy na jednej strane, a slova a vety na strane druhej.

V referátoch písaných o jednom jazyku autori poukazujú na zvláštnosti aglutinácie v tom ktorom jazyku, ako aj na klasifikačné problémy. Tak napr. jazyk Eskimákov sa odlišuje od iných aglutinačných jazykov v tom, že pri tvorení slov sa často používa aj konverzia. V jazykoch bantu (konkrétne jazyky zulu a suaheli) nachádzame prvky aglutinácie i fúzie. Analogické prípady sú i v analytických jazykoch, napríklad južné dialekty americkej angličtiny pre označenie 2. os. plurálu u zamien používajú zvláštny tvar you-all (y’all) ‚vy‘.[13] V poslednej časti príspevok E. A. Krejnoviča o modele slovesa v ketskom jazyku nás upozorňuje, že základ slova (báza) v tomto jazyku je na konci slova, a nie na začiatku, ako je to v jazykoch indoeurópskych. Okrem toho aglutinácia sa realizuje i prefixáciou i infixáciou, pričom ten istý základ môže figurovať v rôznych pozíciach. Naviac pri tvorení iterativ sa používajú supletivizmy.

Veľmi závažným je podľa nás príspevok L. B. Nikoľského o druhej stránke aglutinácie, kde stručne podáva charakteristiku názorov na aglutináciu, ktorú je možné interpretovať trojakým spôsobom: (1) aglutinácia — ako proces z hľadiska vývoja (teda teória Boppa), (2) aglutinácia — ako spôsob spájania významových a formálnych častí slova v protiklade k fúzii (v ponímaní Sapira), (3) aglutinácia — kde sa skúmajú iba niektoré špecifické črty, hlavne formálnych častí slova. Ešte zaujímavejšou je druhá stránka aglutinácie — t. j. tendencia aglutinácie ku flexii. Tu na materiáli korejčiny ilustruje príklady, v ktorých môžeme postrehnúť „relatívnu pohyblivosť“ aglutinačných sufixov (najmä u mien a slovies), a to ako dôsledok ích monosémantičnosti. Kvantitatívnym výskumom sa zaoberá referát S. D. Kacneľsona o pojme morfologický [273]typ jazyka. Kvantitatívny výskum Greenberga je podľa neho málo presvedčivý, pretože málo počíta s momentom redundančným. Toto tvrdenie je protirečivé, nakoľko redundancia pri kvantitatívnom výskume je nevyhnutná, otázne je, ako ju chápe Kacneľson, pretože bližšie vysvetlenie nepodáva.

To bolo iba niekoľko poznámok z aspektu obecnolingvistického, ktorými samozrejme nemôžeme vyčerpať tak zložitú problematiku, no i napriek spomínaným nedostatkom, recenzovaný sborník je cennou pomôckou najmä pre pracovníkov typológie. Zároveň ukázalo sa na mnohé nedoriešené problémy, ktoré pred touto disciplínou stoja.


[1] Prvý diel vyšiel pod názvom Morfologičeskaja struktura slova v jazykach različnych tipov. Izd. AN SSSR, Moskva — Leningrad 1963.

[2] R. Jakobson, Implications of Language Universals for Linguistics, sb. Universals of language, Cambridge (Mass.) 1966, s. 275—276: pozri tiež SaS 26, 1965, 245—250.

[3] Indoeuropština bola tiež vo veľkej miere jazykom aglutinačným, tzn. že pádové koncovky boli viac menej stejné … pozri V. Skalička, Vývoj české deklinace, Praha 1951, 16 i P. Sgall, Vývoj flexe v ide. jazycích …, Rozpravy ČSAV, ř. společ. věd, 1958, s. 7n; Soustava pádových koncovek v češtině, Slavica Prag. II, 1960, s. 65—84.

[4] A mai magyar nyelv rendszere, Leíro nyelvtan I. Akadémiai Kiadó, Budapest 1961, 263—267.

[5] I. Lekov, Otklonenija ot flektivnogo stroja v slavjanskich jazykach, VJaz 1956, č. 2, s. 18—26.

[6] A. P. Volodin, Niektoré zvláštnosti aglutinácie v osobných tvaroch itelmen. slovesa, v recenz. sb. 257.

[7] V. G. Admoni, Osnovy teorii grammatiki, Moskva 1964, s. 23—24.

[8] Pozri čl. A. V. Desnickej K voprosu o vzaimootnošenii aglutinacii i fleksii, rec. sb. s. 104.

[9] N. A. Baskakov, K kritike novych klassifikacij tjurskich jazykov, Vjaz 1963, č. 2, s. 72—73.

[10] K. E. Majtinskaja, rec. na knihu A mai magyar nyelv rendszere. Leíro nyelvtan I. Vjaz 1962, č. 4. s. 141—142.

[11] I. I. Meščaninov, Aggljutinacija i inkorporirovanije, VJaz 1962, č. 5, s. 24.

[12] J. Kuryłowicz, O metodach vnutrennej rekonstrukcii, VJaz 1963, č. 1, s. 153.

[13] M. Schlauch, The English Language in Modern Times, Warszawa 1959, s. 196.

Slovo a slovesnost, volume 28 (1967), number 3, pp. 269-273

Previous Emil Skála: Česká nářečí ve Slezsku v marburském jazykovém atlasu

Next František Kopečný: První mezinárodní etymologické symposium v Moskvě