Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Syntaktické osobitosti apozície (apozitívnej konštrukcie)

Gustáv Moško

[Articles]

(pdf)

Семантические особенности аппозиции (аппозитивной конструкции) / Les particularités sémantiques de l’apposition (construction appositive)

1. V súčasnej jazykovede sa apozícia (prístavok) nechápe a neinterpretuje jednotne. V teórii a v školskej praxi sa apozícia pokladá za rozvíjací vetný člen, a to za „druh prívlastku“, resp. za „zhodný substantívny prívlastok“.[1] Niektorí lingvisti pokladajú apozíciu za „polopredikatívnu (polovetnú) konštrukciu“.[2] V. Šmilauer[3] pokladá apozíciu za osobitný syntaktický vzťah, „který nelze bez násilí podřídit žádnému vztahu jinému“. Táto téza sa všeobecne neprijala; väčšina lingvistov tvrdí, že apozícia zvláštnym spôsobom vyjadruje determinatívny vzťah. Apozícia — podľa F. Kopečného[4] — je „zvláštní, zaměnitelná „souřadná“ determinace“, — podľa J. Bauera - M. Grepla[5] — je to „druh vztahu determinačního, a to povahy atributivní“, podľa iných apozícia „není koordinací, ale determinací, a to rázu atributivního … Podstatným, tj. významově syntaktickým rysem je její determinační charakter; jevovým, tj. formálně syntaktickým rysem je její parataktické vyjádření“,[6] atď.

Aj keď V. Šmilauer pokladá apozíciu za zvláštny syntaktický vzťah, ktorý stojí uprostred ostatných vzťahov a je s nimi v dotyku, nestotožňuje apozitívnu závislosť s prívlastkovou, lebo prívlastok „určuje substance svým znakem (jsou tedy základ a přívlastek různého řádu), kdežto u apozice jde o dvojí paralelní, záměnné pojmenování“.[7] J. Hrbáček[8] pokladá apozitívny vzťah „za vztah smíšený, polopredikační a polodeterminační, jehož členy nejsou ani závislé jeden na druhém, ani souřadné, nýbrž jsou na stejné syntaktické úrovni“. Ani K. Hausenblas[9] nepokladá apozitívny vzťah za determinatívny, ale vidí v ňom skôr určitý druh, resp. spôsob vyjadrenia syntaktickej závislosti.

Protikladné chápanie a interpretácia toho istého syntaktického javu si vyžaduje ďalší výskum syntaktickej roviny, najmä ich sporných miest, tradičnými i modernejšími metódami.[10] V našom príspevku chceme pozitívne i kriticky zaujať postoj k doterajším výkladom apozície ako vetného člena i ako syntaktického vzťahu a uviesť niektoré osobitosti tohto syntaktického javu.

[107]2. Najprv si musíme vymedziť rozsah pojmu apozícia, pretože sa v lingvistike pod týmto pojmom rozlišujú dve veci: (a) vetný člen a (b) syntaktický vzťah.[11] Vetnočlensky sa apozícia chápe užšie a širšie. Pri širšom chápaní sa rozlišuje voľná apozícia (Tam stáli slávne Téby, mesto so sto bránami) a tesná apozícia (Zazrel na dvore susedu Zuzu; básnik Neruda; mesto Praha). V. Mathesius[12] odmietol Ertlovo delenie na voľnú apozíciu a tesnú apozíciu. Tesnú apozíciu nazýva apozitívnymi prívlastkami. V našom príspevku pokladáme za apozíciu iba voľnú apozíciu, ktorá sa inkorporuje do syntagmy, a to za prvý, alebo druhý člen (komponent) syntagmy, vyjadrený spravidla syntaktickým substantívom v akejkoľvek vetnočlenskej funkcii; teda vychádzame z Mathesiusovho užšieho chápania apozície, podľa ktorého sa syntaktické substantívum a apozitívna konštrukcia spájajú iba voľne (nesplývavo). Napr.:

Jeho žena, vysoká plavovlasá krásavice, za ten svet nemohla nájsť akýsi cenný rodinný skvost (Urban). — … vtedy som poznal aj Zuzu, príštipkárovu dcéru (Jilemnický).

Tesné spojenie dvoch substantív typu suseda Zuza v našom výklade pokladáme súhlasne s J. Hrbáčkom za spojenie rovnorodých členov s recipročným determinatívnym vzťahom[13] a vylučujeme ho z apozície. V substantívnom type suseda Zuza nezávisí jedno substantívum od druhého ako pri prívlastku, ale obe substantíva sú vo všetkých syntaktických funkciách v rovnakom tvare, lebo si to vyžaduje príslušná konštrukcia. Obe substantíva plnia funkciu toho istého vetného člena (podmetu, predmetu, príslovkového určenia, prívlastku). Pri absencii jedného zo substantív funkciu vetného člena preberá druhé substantívum, pretože obe substantíva sú v príslušnej konštrukcii v rovnakom syntaktickom vzťahu. V substantívnom type strecha domu substantívum domu je v rozličných konštrukciách vždy prívlastkom, závislým od substantíva strecha, a preto svoj tvar nikdy nemení. Obe substantíva majú teda odlišnú syntaktickú funkciu. Porov.:

spadla suseda Zuza

spadla strecha domu

zazrel susedu Zuzu

zazrel strechu domu

hovoril o susede Zuze

hovoril o streche domu

spadli zo susedy Zuzy

spadli zo strechy domu

na boku susedy Zuzy

na boku strechy domu

zazrel susedu — — —

zazrel strechu — — —

zazrel — — — Zuzu

*zazrel — — — domu

Syntaktické vzťahy rovnorodých členov a substantívneho prívlastku znázorňujeme takto: 

 

syntaktická závislosť

sémantická determinácia

[108]Výklad apozície ako vetného člena i apozitívneho vzťahu v širšom chápaní je ešte stále komplikovaný a ani nemôže vystihnúť podstatu tohto syntaktického javu, lebo základným kritériom takéhoto výkladu je lexikálno-sémantická stránka apozície, a nie jej formálna stránka. Svedčia o tom všetky výklady, ktoré stotožňujú apozitívny vzťah s prívlastkovým a apozíciu s prívlastkom.

V. Mathesius[14] pokladá apozíciu za nevetnú predikáciu, a tým ju odlišuje od prívlastku. Termín nevetná predikácia (polovětná vazba přísudková) označuje, že apozícia je javom prechodným; obsahovo je založená na vetnej funkcii, ale formálne nie je samostatnou vetou. Svoj predikatívny vzťah si zachováva iba vtedy, keď je voľnou časťou, ktorú ľahko možno zmeniť na vetu. V. Mathesius za dôležitý formálny znak apozície pokladá rytmické členenie, t. j. pauzu medzi základným výrazom (substantívom) a apozíciou. Ak sa táto pauza stratí, apozícia sa stane prívlastkom.

Podľa J. Hrbáčka[15] členy v apozitívnom vzťahu nie sú ani v priraďovacom vzťahu, nie sú ani zhodné, ale sú na rovnakej syntaktickej úrovni. Rovnaká syntaktická úroveň je spoločným syntaktickým znakom nielen pre apozíciu, ale aj pre viacnásobné vetné členy a rovnorodé vetné členy v determinatívnom vzťahu. Pre pochopenie apozitívneho vzťahu treba tieto jednotlivé syntaktické javy presne odlišovať. Apozícia a rovnorodé členy v determinatívnom vzťahu sa doteraz takmer nerozlišovali.

Hrbáčkov výklad apozitívneho vzťahu treba pokladať za novátorský, lebo naznačuje východisko pre netradičné chápanie a interpretáciu apozície. Za najdôležitejšie pokladáme jeho konštatovanie, že „tvarová zhoda“ základného člena a apozície vzniká preto, lebo obe časti (apozitívna syntagma ako celok) rovnakým spôsobom súvisia s iným členom konštrukcie; teda gramatickú zhodu ako prostriedok syntaktickej závislosti medzi členmi apozitívnej syntagmy nemožno dokázať. Hrbáčkove metodické postupy a závery, podľa ktorých apozícia je javom rovnakej syntaktickej úrovne a jej odlíšenie od príbuzných syntaktických javov, sú závažné pre netradičnú interpretáciu apozitívneho vzťahu. Avšak z Hrbáčkovho výkladu nie je jasné, prečo je apozitívny vzťah zmiešaný: polopredikatívny a polodeterminatívny?

Polopredikatívny charakter apozitívnej syntagmy vyplýva z toho, že sa apozícia vyjadruje polopredikatívnou konštrukciou, ktorá — podľa našej mienky — je nedeterminatívnej povahy,[16] lebo predikát apozitívnej konštrukcie nedeterminuje „nadradený člen“, ale sa polopredikatívne prisudzuje subjektu konštrukcie. Formálna a sémantická stránka, ktorá tvorí dialektickú jednotu apozitívneho vzťahu, sa odlišuje od formálnej a sémantickej stránky determinatívneho vzťahu, a preto pri apozitívnom vzťahu nemôžeme hovoriť o determinatívnom, resp. polodeterminatívnom vzťahu.

3. Apozíciou sa vyjadruje predikatívna časť plnohodnotnej (jadrovej) kopulatívnej vety,[17] ktorá sa po zapustení (inkorporovaní) do syntagmy (vetnej stavby) kondenzuje ve forme nominálnej (polopredikatívnej) konštrukcie.[18] Táto syntaktická konštrukcia tvorí s vetným členom vyjadreným syntaktickým substantívom apozitívnu syntagmu. Formálnym znakom polopredikatívnej konštrukcie je voľné pripojenie apozície (apozitívnej konštrukcie) k substantívu (svojmu základnému členu). Voľné pripojenie komponentov v syntagme sa explicitne vyjadruje pauzou medzi členmi apozitívnej syntagmy a zmenou intonácie apozitívnej konštrukcie. Ak pri apozícii je voľné pripojenie záväzné, pri determinácii je len možné. Apozícia sa nevyjadruje iba [109]jedným plnovýznamovým slovom ako rozvíjacie vetné členy (prívlastok, predmet, príslovkové určenie), ale je spravidla rozvitou syntaktickou konštrukciou.

Apozícia (apozitívna konštrukcia) sa môže inkorporovať do pozície syntaktického substantíva v akejkoľvek (a) nominálno-verbálnej, resp. verbálno-nominálnej syntagme (predikatívnej, objektovej, adverbiálnej a „recipročnej“), alebo (b) v nominálnej syntagme (pri nezhodnom atribúte). Polopredikatívnu platnosť apozície inkorporovanej do matricovej vety dokážeme jej rozložením na dve jadrové vety. V rámci syntagmy jej „včlenenie“ a transformáciu vyjadríme vzorcami takto:[19]

 

Napr.:

Starý Chudík, zjazdový delegát, vytrel si päsťou z oka slzu (Jilemnický). →

 

I. Starý Chudík si vytrel päsťou z oka slzu.

 

II. Starý Chudík bol zjazdový(m) delegát(om).

On, jeden z predných členov predstavenstva obce, nemal už slova … (Figuli). →

 

I. On nemal už slova.

 

II. On bol jeden (jedným) z predných členov predstavenstva obce.

Strategický cieľ imperializmu — zničiť hlavnú revolučnú silu súčasnej epochy — ostal nezmenený (Pravda). →

 

I. Strategický cieľ imperializmu ostal nezmenený.

 

II. Strategický cieľ imperializmu znamená zničiť hlavnú revolučnú silu súčasnej epochy.

Opätovne navštevoval rodisko svojej manželky, oravskú dedinu Dolnú Lehotu, … (A. Mráz). →

 

I. Opätovne navštevoval rodisko svojej manželky.

 

II. Rodisko jeho manželky bola oravská dedina Dolná Lehota. …

aj nad Bratislavou, hlavným mestom Slovenska, svitol deň slobody (Pravda). →

 

I. … aj nad Bratislavou svitol deň slobody.

 

II. Bratislava bola (je) hlavným mestom Slovenska.

Som Nebuzardar, veliteľ žoldnierov Jeho Svätosti kráľa Balsazára (Figuli). →

 

I. Som Nebuzardar.

 

II. Nebuzardar je veliteľ(om) žoldnierov

Zdržiaval sa tu, na Blúdnom vrchu, … (Ondrejov). →

 

I. Zdržiaval sa tu.

 

II. „Tu“ (= to) je Blúdov vrch.

     

 

(b) Ncas Ngen

//

Ngen

//

 

I. Ncas Ngen

 

 

II. Nnom cop Nnom/ins

           

 

[110]

 

[111]Napr.:

Plač Rudka Lapina, Jergušovho malého brata, zaznieval do pachu svetovej vojny (Ondrejov). →

 

I. Plač Rudka Lapina zaznieval do pachu svetovej vojny.

 

II. Rudko Lapin bol Jergušov(ým) malý(m) brat(om).

Polopredikatívny charakter apozície dokazuje aj hĺbková analýza syntagmy s inkorporovanou apozíciou na jej bezprostredné zložky, ktoré znázorňuje grafický strom (na s. 110).[20]

4. Apozitívnou konštrukciou sa kondenzujú len jadrové kopulatívne vety, v ktorých sa subjektu prisudzuje nejaký príznak (vlastnosť) pomocou slovesno-menného prísudku a prísudkové meno sa vyjadruje substantívom v nominatíve, resp. v inštrumentáli. Napr.:

Ich otec bol obecný pastier, vojnová kalika, napádal na pravú nohu (Chudoba). → Ich otec, obecný pastier a vojnová kalika, napádal na pravú nohu. — Rohačka bola biela koza, ktorej sa každý rok narodilo jedno alebo dve mláďatá (Ondrejov). → Rohačke, bielej koze, sa každý rok narodilo jedno alebo dve mláďatá.

Medzi vetou, ktorá sa skladá z jadrových viet, a vetou s inkorporovanou apozíciou je, pravda, formálny, významový a štylistický rozdiel. Formálne veta s apozíciou sa pokladá za jednoduchú vetu a apozícia plní tú istú syntaktickú funkciu ako jej základný člen, teda môže byť podmetom, predmetom, nezhodným prívlastkom a pod.[21] Sémanticky prisudzovaná vlastnosť v apozícii vyjadruje iba sprievodný, doplňujúci, resp. vysvetľujúci obsah základného člena apozitívnej syntagmy. Štylisticky je veta s apozíciou kondenzovanejšia, hustota vetnej stavby väčšia ako v niekoľkých jadrových vetách.

Osobitnou črtou apozitívneho vzťahu je dvojitý syntaktický vzťah apozície s oboma členmi syntagmy, do ktorej je apozícia inkorporovaná. Členy apozitívnej syntagmy, ktoré sú na rovnakej syntaktickej úrovni, sú v polopredikatívnom vzťahu. Tento vzťah sa formálne vyjadruje pauzou a osobitnou intonáciou apozitívnej konštrukcie, t. j. voľným pripojením apozície k základu. Sémanticky tieto členy vytvárajú vzťah širokej aktuálnej totožnosti. Zároveň sa apozícia vzťahuje na druhý člen syntagmy, s ktorým je apozícia v subordinatívnom vzťahu. Formálne sa tento vzťah vyjadruje zhodou, väzbou, alebo primkýnaním a sémanticky vzťahom predikácie, alebo determinácie. Schematicky tieto dva vzťahy znázorníme takto:

(Symboly: X = základ apozitívnej syntagmy, syntaktické substantívum, Y = druhý člen syntagmy, Ap = apozícia; znaky:  = apozitívny (polopredikatívny) vzťah, → = subordinatívny vzťah (predikatívny, alebo determinatívny).

Z významu rovnakej syntaktickej úrovne vyplýva, že vzťah apozície k druhému členu syntagmy, vyjadrenému Ncas, alebo VF, resp. cop Nnom/ins alebo cop VInf, je [112]rovnaký s členom syntagmy, do pozície ktorého sa apozícia inkorporuje. Toto platí aj v tých prípadoch, keď sa so základom apozície spája vedľajšia veta. Napr.:

Čudná vec: Maťo Kliešť Horúci, úbohý chlapec, čo má zlú macochu, chcel by ho za priateľa (Ondrejov). — … padla do oka Nevoľnému z ONV, šikovnému a obratnému úradníkovi, organizátorovi a pohotovému rečníkovi, ktorý mal aj šťastie u žien (Horák).

V hĺbkovej štruktúre apozitívnej syntagmy je polopredikatívny vzťah prítomný aj vtedy, keď oba členy sú v inom páde ako v nominatíve, resp. keď jeden z nich sa vyjadruje neohybným slovným druhom (infinitívom, príslovkovým zámenom a pod.). Napr.:

Opätovne navštevoval rodisko svojej manželky, oravskú dedinu Dolnú Lehotu, … — Strategický cieľ imperializmu — zničiť hlavnú revolučnú silu súčasnej epochy — ostal nezmenený. — Bývame tam dolu, na Zbojníckom Tanci, … (Ondrejov).

5. Komponenty syntagmy sa spájajú — ako známo — gramatickými (morfologickými) a zvukovými prostriedkami. Gramatické prostriedky sú (a) syndetické: parataktické a hypotaktické spojky a (b) asyndetické: zhoda (kongruencia), väzba (rekcia) a primkýnanie (adjunkcia). Ku gramatizujúcim zvukovým prostriedkom syntaktickej roviny patrí pauza (prestávka) a intonácia.[22] Pauzou sa napríklad odlišuje viacnásobný prívlastok (starý, nízky dom) od postupne rozvitého prívlastku (starý nízky dom). Intonácia je gramatizujúcim prostriedkom vety, resp. časti vety (vetného úseku, napr. voľne pripojenej polopredikatívnej konštrukcie). V predikatívnej a determinatívnej syntagme sa vzťahy medzi komponentmi syntagmy vyjadrujú gramatickými prostriedkami: zhodou, väzbou a primkýnaním, a preto sa zvukové prostriedky nerealizujú, sú nulové. V apozitívnej syntagme, resp. asyndeticky spojenej koordinatívnej syntagme sa gramatické prostriedky spojenia komponentov syntagmy nerealizujú, sú nulové. Absencia gramatického prostriedku realizácie polopredikatívneho vzťahu sa v apozitívnej syntagme kompenzuje gramatizujúcimi zvukovými prostriedkami — pauzou a intonáciou. Týmito obligátnymi „gramatickými“ prostriedkami sa apozitívna syntagma odlišuje od predikatívnej a determinatívnej syntagmy.

Formálne syntaktickou črtou apozície teda nemôže byť „parataktické vyjadrenie“, lebo by znamenalo, že apozícia sémanticky vyjadruje nepravý koordinatívny vzťah. Formálna a obsahová stránka syntaktického vzťahu tvoria dialektickú jednotu, t. j. parataxa a koordinácia, ako aj hypotaxa a subordinácia sú v dialektickej jednote. V apozitívnej syntagme však nemožno použiť ani jeden z gramatických parataktických prostriedkov (spojky).

Ďalším formálnym znakom apozície je jej bezprostredné postpozitívne postavenie pri syntaktickom substantíve. Aj v atributívnej syntagme sa členy bezprostredne postpozitívne spájajú, pravda, tesne (splývavo).

Voľné pripojenie, vyjadrené pauzou a intonáciou, v apozitívnej syntagme signalizuje, že sa so substantívom spája polopredikatívna konštrukcia, ktorá sa približuje k vetnej samostatnosti. Ak túto samostatnosť stratí, stáva sa rovnorodým vetným členom s recipročným determinatívnym vzťahom. Porov.:

Dobre urastený a pehavý chlapec, Jožo Košaľkuľa z Horného konca, neuznával Jergušovu prevahu (Ondrejov). ↔ … pehavý chlapec Jožo Košaľkuľa z Horného konca neuznával … — Zostal vzadu, pri plote. ↔ Zostal vzadu pri plote.

[113]6. V. Mathesius formuloval sémantickú stránku apozície ako vzťah širokej totožnosti.[23] Podľa V. Šmilauera[24] a J. Bauera - M. Grepla[25] podstatou apozície je, „že se táž představa označuje dvojím, trojím atd. způsobem“, resp. že „u apozice jde o dvojí paralelní, záměnné pojmenování“. F. Kopečný[26] za rozhodujúce pokladá to, „že apoziční výraz označuje spolu se svým základem jediný pojem“.

Sémantickú stránku apozitívnej syntagmy charakterizujeme v súlade s doterajšími výkladmi sémantického vzťahu ako vzťah širokej aktuálnej totožnosti. Sémanticky apozícia vyjadruje polopredikatívny vzťah, t. j. predikuje neúplnými (morfologicky nevyjadrenými) formálnymi prostriedkami príznak nejakej substancii, ktorý sa stáva jej druhým pomenovaním.

Sémanticky delíme apozíciu (apozitívne konštrukcie) na dva základné typy:

(a) zaraďovacia apozícia sa vyjadruje polopredikatívnou konštrukciou, v ktorej predikovaný výraz (substantívum) má širší významový rozsah ako jeho subjekt (základ apozície). Základ apozície býva vyjadrený vlastnými menami a výrazmi, ktorých významový rozsah je užší ako významový rozsah substantíva v apozícii. Napr.:

Šeliga, urastený, zdravý chlapec, trochu priklonený, kráčal po ceste (Horák). — Poznáš ty, vojak, Nebuzardara, veliteľa kráľovských žoldnierov (Figuli)? — Malý honelník, chlapec ako Paľo Stieranka, chytal koníky po lese (Ondrejov).

b) vysvetľovacia apozícia — akýsi protiklad zaraďovacej apozície[27] — vysvetľuje významovo širší rozsah základného člena apozitívnej syntagmy výrazom s užším významovým rozsahom. Napr.:

Vo dvore privítalo ich ozrutné psisko, valach popolavej srsti (Ondrejov). — Chlapec drobnej postavy, Imro Trjeska Kľavoš, … priniesol drúčik z tvrdého dreva (Ondrejov). — Bývame tam dolu, na Zbojníckom Tanci, … (Ondrejov). — V novodobých dejinách našich národov — Čechov a Slovákov — išlo predovšetkým o dosiahnutie dvoch navzájom spätých cieľov — národného a sociálneho oslobodenia (Pravda).

H. Křížková[28] predpokladá, že funkciu subjektu pri vysvetľovacej apozícii plní apozitívna konštrukcia a funkciu predikátu substantívum, do pozície ktorého je apozícia inkorporovaná. V. Hrabě[29] charakterizuje vysvetľovaciu apozíciu ako syntagmu „s dvojí závislostí, směřující protichůdně“, t. j. z formálneho hľadiska apozíciu pokladá za určujúci člen, ale z obsahového hľadiska ju pokladá za subjekt predikácie.

Príznak, ktorý sa apozitívnou konštrukciou predikuje substantívu v akejkoľvek syntaktickej funkcii, môže byť vyjadrený príslušným substantívom bez ohľadu na významový rozsah (porov.: Veliteľ rozviedky, mladý, čierny Ukrajinec, sedel za stolom … (Chudoba). ↔ Mladý, čierny Ukrajinec, veliteľ rozviedky, sedel za stolom). Ak by bol v prvej vete smer predikácie v apozitívnej syntagme opačný, potom by medzi prvou a druhou vetou nebol žiadny významový rozdiel. Avšak medzi prvou [114]a druhou vetou je taký istý rozdiel ako medzi predikatívnymi syntagmami: veliteľ bol Ukrajinec Ukrajinec bol veliteľ. Ak sú obe substantíva v predikatívnej syntagme v rovnakom tvare, funkciu subjektu a predikátu určuje slovosled (aktuálne vetné členenie), a nie ich lexikálno-sémantická stránka. Teda všeobecne nemožno prijať tézu A. A. Šachmatova, ktorú uvádza V. Hrabě, „že podmět věty představuje vždy pojem užšího rozsahu než jmenný přísudek“.[30] Domnievame sa, že aj vysvetľovacia apozícia (takisto ako aj zaraďovacia) ako polopredikatívna konštrukcia plní v apozitívnej syntagme iba funkciu sekundárnej predikácie, a nie funkciu subjektu.

Zhoda predikátu a apozície nie je spoľahlivým dôkazom toho, že vysvetľovacia apozícia je subjektom k predikátu, resp. k základnému členu apozitívnej syntagmy, lebo (1) je tu možná aj zhoda predikátu so subjektom vety,[31] (2) je dôkazom toho, že subjekt a apozícia pri ňom plnia vo vete tú istú syntaktickú funkciu. Tvrdenie V. Hraběho, že slovesný predikát sa môže zhodovať len s vysvetľovacou apozíciou, je v rozpore s tvrdením F. Kopečného[32] a J. Bauera - M. Grepla,[33] ktorí hovoria o možnosti zhody predikátu so základom apozície i s apozíciou (porov.: Popocatepetl, druhá nejvyšší hora mexická, se ukázal//-la neméně nebezpečný//. — Slavnostní chvíle naší odborové organizace, vyhlášení vzorných pracovníků, se letos pěkně vydařila//vydařilo.).

Pokus V. Hraběho dokázať opačný smer predikácie pri vysvetľovacej apozícii Vrchol slavnosti, rozdávání dárků, … pomocou slovesno-menného prísudku nepresvedčuje, lebo spona sa spravidla zhoduje s prísudkom,[34] a nie so subjektom: Vrchol slavnosti bylo rozdávání dárků. Veta Vrcholem slavnosti bylo rozdávání dárků má iný význam ako predchádzajúca veta; paralelnou k nej je veta Rozdávání dárků byl(o) vrchol(em) slavnosti.

Vysvetľovacia apozícia pri inom vetnom člene ako pri subjekte nemá vplyv na zhodu prísudku s apozíciou, napr.: V novodobých dejinách našich národov — Čechov a Slovákov — išlo predovšetkým o dosiahnutie dvoch navzájom spätých cieľov — národného a sociálneho oslobodenia. Z uvedeného vyplýva, že opačný smer predikácie pri vysvetľovacej apozícii nemožno dokázať.

V niektorých prípadoch sa však významový rozsah základného člena a substantíva v apozitívnej konštrukcii takmer rovnajú, takže tieto prípady môžeme interpretovať i ako zaraďovaciu, i ako vysvetľovaciu apozíciu. Napr.: Viera je klenot, neoceniteľný dar (Kukučín).

Mnohí lingvisti vydeľujú ešte tzv. hodnotiacu, resp. citovo-hodnotiacu apozíciu. V. Mathesius v prvom výklade apozície[35] vydeľuje hodnotiacu apozíciu s poznámkou, že sa hodnotiaca apozícia blíži už k mennej variácii, ktorá základný výraz iba obmieňa bez pridania nového určenia; v druhom výklade[36] apozičnú variáciu nepokladá za apozíciu, lebo medzi základným výrazom a jeho variáciou necíti predikatívny vzťah.

Citovo-hodnotiaci výraz vo vete Já, hlupák, jsem mu věřil, ktorý V. Hrabě[37] pokladá za citovo-hodnotiacu apozíciu, treba pokladať — podľa našej mienky — za vložku (citovo-hodnotiacu parentézu), lebo hodnotiaci výraz vyjadruje v prvom rade postoj hovoriaceho ku skutočnosti vyjadrenej prísudkom vety, ale nie všeobecnú platnosť základného člena apozitívnej syntagmy. Apozitívna konštrukcia sa obligátnym postponovaným postavením pri substantíve odlišuje od parentézy, ktorá vo vete môže stáť na ľubovoľnom mieste. Napr.:

Čo si ja už, biedna stvora, teraz počnem (Jégé). // Čo si ja, biedna stvora, teraz už počnem. — A Putoris vyzradil sa, chudák, sám (Kukučín). // A Putoris, chudák, vyzradil sa sám.

[115]7. Apozíciu definujeme ako polopredikatívnu (polovetnú) konštrukciu inkorporovanú do syntagmy, ktorá má funkčnú platnosť vetného člena vzťahujúceho sa dvoma rozličnými vzťahmi na dva členy syntagmy zároveň, a to k syntaktickému substantívu (k základu) polopredikatívnym vzťahom a k druhému členu syntagmy subordinatívnym vzťahom. Vzťah k substantívu sa formálne vyjadruje pauzou a intonáciou, a preto je apozícia k nemu záväzne pripojená voľne. Základ apozície a apozícia sú na rovnakej syntaktickej úrovni (plnia tú istú syntaktickú funkciu), a preto sú v rovnakom formálnom i sémantickom vzťahu s druhým členom syntagmy, do ktorej je apozícia inkorporovaná. Sémanticky apozícia vyjadruje vzťah širokej aktuálnej totožnosti. Syntaktické vzťahy (formálne a sémantické) v apozitívnej syntagme schematicky znázorňujeme takto: 

 

syntaktická závislosť vyjadrená

pauzou a intonáciou

sémanticky vzťah širokej

aktuálnej totožnosti

(Symboly: X = základný člen (subjekt) apozitívnej syntagmy, Ap = apozícia (predikát apozitívnej syntagmy); znaky → = smer polopredikácie, ≡ = vzťah širokoj aktuálnej totožnosti.)

 

8. Apozíciu nemožno pokladať za rozvíjací vetný člen, ktorý vytvára determinatívne syntaktické vzťahy prívlastkovej povahy, ako sa to doteraz všeobecne tvrdí. Apozícia nie je rozvíjacím vetným členom rovnakého druhu ako prívlastok, predmet alebo príslovkové určenie. Je to „vetný člen“ (resp. kondenzačná konštrukcia), ktorý vo vete neplní nejakú novú syntaktickú funkciu, ale len funkciu toho vetného člena, pri ktorom bezprostredne stojí ako jeho sprievodný príznak alebo pomenovanie tej istej veci. Apozícia teda môže byť hlavným i rozvíjacím vetným členom, lebo sprievodný príznak „sa pristavuje, prikladá“ k hlavnému i rozvíjaciemu vetnému členu vyjadrenému substantívom (porov. názvy prístavok, rusky priloženije).

Z funkčného hľadiska apozícia nemá vo vetnej stavbe záväznú, ale iba fakultatívnu syntaktickú funkciu, lebo sa „vkladá“, inkorporuje do syntagmy. Rozvíjacie vetné členy majú vo vetnej stavbe relatívne záväznú syntaktickú funkciu a tvoria samostatné determinatívne syntagmy. Samostatná apozitívna syntagma má len nominatívnu, pomenovaciu funkciu (porov.: Poznáš ty, vojak, Nebuzardara, veliteľa kráľovských žoldnierov? // Nebuzardar, veliteľ kráľovských žoldnierov.). Domnievame sa, že apozícia vo vetnej stavbe plní „osobitnú“ syntaktickú funkciu, ktorú nemožno stotožniť s prívlastkom, ba ani s osobitným druhom prívlastku, a preto apozíciu treba vylúčiť zo systému rozvíjacích vetných členov.[38] Okrem apozície „osobitnú“ syntaktickú funkciu plní doplnok. Doteraz známy systém základných, rozvíjacích a „osobitných“ vetných členov[39] treba upraviť takto:

 

Vetné

základné:

„osobitné“

členy

podmet (S), prísudok (P), vetný základ (F)

polopredikatívne:

 

rozvíjacie:

doplnok

 

prívlastok (At), predmet (O), príslovkové

(D)

 

určenie (Bl)

prístavok

 

 

(Ap)

 

[116]„Osobitné“ vetné členy sú nedeterminatívne polopredikatívne konštrukcie, ktoré majú sprievodnú syntaktickú funkciu. Doplnok sa pokladá za druhotný (sekundárny) predikát a apozíciou sa vyjadruje sprievodná „vlastnosť“ alebo iné pomenovanie tej istej veci pri všetkých vetných členoch vyjadrených syntaktickým substantívom. Táto „vlastnosť“ nie je jediným určením substantíva ako v prívlastkovej syntagme, ale je to „vlastnosť“ polopredikatívne prisudzovaná substantívu, ktoré je okrem tejto vlastnosti ešte v syntaktickom vzťahu s iným vetným členom. Z toho vyplýva, že pre apozíciu, pokrývajúcu všetky vetné členy, treba predpokladať aj existenciu samostatného subordinatívneho syntaktického vzťahu, ktorý nemožno podriadiť žiadnemu inému syntaktickému vzťahu (predikácii, alebo determinácii).

9. Doteraz sa v teórii a praxi pomerne nedostatočne a neúplne vymedzujú jednotlivé syntaktické vzťahy, najmä ich formálna (gramatická) a sémantická (významová) stránka, ktoré tvoria dialektickú jednotu syntaktického vzťahu.

Z hľadiska súčasnej syntaktickej teórie závislostnej syntaxe treba rozlišovať formálnu a sémantickú stránku syntaktického vzťahu. Pre syntaktický systém sa zdá účelným vychádzať z formálnej stránky, t. j. zo spôsobu realizácie lexikálno-sémantickej stránky (syntaktickej rovnocennosti alebo syntaktickej závislosti) rozličnými morfologickými i zvukovými prostriedkami:

 

Vyjadrenie

Vyjadrenie formálnej syntaktickej závislosti

sémantického

morfologické prostriedky

zvukové

vzťahu

 

 

 

prostriedky

 

zhoda

väzba

primkýnanie

pauza

 

(kongruencia)

(rekcia)

(adjunkcia)

intonácia

prisudzovanie

 

 

 

 

(predikácia a

 

 

 

 

polopredikácia)

+

0

(+)

0

určovanie

 

 

 

 

(determinácia)

+

+

+

0

aktuálna totožnosť

 

 

 

 

(apozícia)

0

0

0

+

 

Formálna syntaktická závislosť znamená, že nezávislý, nadradený člen syntagmy určuje závislému, podradenému členu spôsob pripojenia, napr. gramatický tvar (gramatické kategórie rodu, pádu, čísla a pod.).

Apozíciu ako samostatný druh, resp. spôsob vyjadrenia syntaktickej závislosti môžeme — podľa našej mienky — vymedziť iba na pozadí ostatných syntaktických vzťahov. Z prehľadu syntaktických vzťahov vyplýva, že apozitívny vzťah nemožno pokladať ani za „zvláštny“ druh determinácie.

10. Záver. Na rozdiel od doterajšej tradície za apozíciu pokladáme:

(1) vetný člen inkorporovaný do pozície syntaktického substantíva. Avšak apozíciu nezaraďujeme medzi rozvíjacie vetné členy, ale ju pokladáme za „osobitný polopredikatívny vetný člen“, ktorý sa vzťahuje dvoma rozličnými vzťahmi (polopredikatívnym a subordinatívnym) na dva vetné členy zároveň;

(2) syntaktický vzťah, ktorý nie je osobitným determinatívnym vzťahom prívlastkovej povahy, ale je to samostatný spôsob vyjadrenia syntaktickej závislosti. Apozícia vyjadrená polopredikatívnou konštrukciou a jej základ sa nachádzajú na rovnakej syntaktickej úrovni, a preto sú v rovnakom syntaktickom vzťahu k spoločnému vetnému členu. Apozícia a jej základ vyjadrený syntaktickým substantívom sú v polopredikatívnom vzťahu; formálnym znakom tohto vzťahu nie sú morfologické prostriedky (zhoda alebo primkýnanie), ale gramatizujúce zvukové prostriedky (pauza a intonácia), ktoré sa vo vetnej stavbe prejavujú ako voľné pripojenie (graficky označované čiarkami, zátvorkami alebo pomlčkami); sémantickú stránku apozitívneho vzťahu tvorí vzťah širokej aktuálnej totožnosti.

[117]Vyčlenením apozitívneho vzťahu (apozície) ako samostatného spôsobu syntaktickej závislosti pristupujeme k interpretácii prechodných syntaktických javov jemnejšie a relatívne presnejšie ako tradičná syntaktická teória.

 

R É S U M É

Syntactic Peculiarities of Apposition (Appositional Construction)

The author of this study examines some syntactic peculiarities of apposition (appositional construction) which have been interpreted differently in both theory and practice. The term “apposition” is understood by the author as: (a) a part of the sentence, and (b) a syntactic relationship.

The author does not agree with the traditional classification of the apposition incorporated into a subordinating syntagm (in a position of a syntactic substantive in whatever function in the sentence) as an extending part of the sentence but regards it rather as a “specific part of the sentence” relating simultaneously in two different ways (semi-predicative and subordinative) to two different parts of the sentence.

The syntactic relationship of apposition is not regarded by the author as a specific determinative relationship of the attributive character, but rather as an independent means of expressing the syntactic dependence. The apposition expressed by means of a semi-predicative contruction and its basis expressed by means of a syntactic substantive are in a semipredicative relationship. The formal sign of this relationship is not the morphological devices (congruence and adjunction) but rather the grammatizing sound devices (a pause and intonation) which are manifested in the structure of the sentence as a loose juxtaposition (grafically marked by commas, brackets and/or a dash); the semantic aspect of the appositional relationship is created by the relationship of broad actual identity.


[1] Napr. F. Trávníček, Mluvnice spisovné češtiny II, Praha 1951, s. 807; B. Havránek - A. Jedlička, Česká mluvnice, Praha 1970, 3. vyd., s. 365; E. Pauliny - J. Ružička - J. Štolc, Slovenská gramatika, Bratislava 1968, 5. vyd., s. 377; J. Bauer - M. Grepl, Skladba spisovné češtiny, Praha 1972, s. 110; Grammatika russkogo jazyka. Sintaksis 1, Moskva 1960, s. 551n., 645 n.; Duden, Grammatik der deutschen Gegenwartssprache, Mannheim - Wien - Zürich 1973, 3. vyd., s. 552n.

[2] Napr. V. Mathesius, Řeč a sloh, Praha 1966, s. 73n.; B. Havránek - A. Jedlička, o. c. v pozn. 1, s. 374; B. K. Bogacki, Types de construction appositives en français, Wrocław - Warszawa - Kraków - Gdańsk 1973, s. 55n.; V. Hrabě, Polovětné vazby a kondenzace „druhého sdělení“ v ruštině a v češtině, Praha 1964, s. 60n.; G. Moško, Klasifikácia polovetných konštrukcií, SlR 42, 1977, 107—116; ten istý, Miesto polovetných konštrukcií v syntaxi, JČ 29, 1978, 48—59; J. Oravec, Náčrt slovenskej skladby pre vysokoškolákov, Bratislava 1978, s. 147n.

[3] V. Šmilauer, Novočeská skladba, Praha 1969, 3. vyd., s. 354.

[4] F. Kopečný, Základy české skladby, Praha 1958, s. 196.

[5] J. Bauer - M. Grepl, o. c. v pozn. 2.

[6] E. Koktová, K problematice nominální apozice, SaS 38, 1977, 90—102.

[7] V. Šmilauer, l. c. v pozn. 3.

[8] J. Hrbáček, Pokus o výklad přístavkového vztahu, SaS 33, 1972, 223—228.

[9] K. Hausenblas, Syntaktická závislost, způsoby a prostředky jejího vyjadřování, Bull. VŠRJL 2, 1958, s. 31n.

[10] Napr. W. Motsch, Untersuchungen zur Apposition im Deutschen, Studia grammatica V, Berlin 1965, 87—132; H. Křížková, K voprosu o tak nazyvajemoj appozicii, TLP 3, Prague 1968, 33—45.

[11] O. S. Achmanova, Slovar’ lingvističeskich terminov, Moskva 1966, 350—360; V. Šmilauer, o. c. v pozn. 3, 515—520.

[12] V. Mathesius, Podstata apozice a její druhy, zb. Čeština a obecný jazykozpyt, Praha 1947, 302—318.

[13] J. Hrbáček, o. c. v pozn. 8, s. 224, pod rovnorodými členmi rozumie: (1) syntaktické substantíva — mesto Praha, riaditeľ Novák; (2) syntaktické adjektíva — nový jarný (kabát), druhá závažná (otázka), náš študentský (časopis); syntaktické adverbiá — včera večer, dole pod podlahou, na nádraží v hale.

[14] V. Mathesius, o. c. v pozn. 2 a 12.

[15] J. Hrbáček, o. c. v pozn. 8.

[16] G. Moško, o. c. v pozn. 2, 114—115.

[17] Porov. W. Motsch, o. c. v pozn. 10, s. 91n.; B. K. Bogacki, o. c. v pozn. 2.

[18] Subjektom polopredikatívnej konštrukcie je ten člen syntagmy, ktorý je bezprostrednejšie zapojený do vety, predikátom je centrálny výraz apozície. K tomu pozri ďalej.

[19] Symboly: N = substantívum, Pron = zámeno, Num = číslovka, Adv = adverbium, VF = verbum finitum, VInf = verbum infinitum, Infcon = infinitívna konštrukcia, cop = kopula, cas = pád, nom/ins = nominatív/inštrumentál; znaky: { } = alternatívnosť členov, ± = zreťazenie členov, // = pauza, → = transformuje sa.

[20] Porov. F. Miko, Generatívna gramatika a jej význam pre školu, Slovenský jazyk a literatúra v škole 19, 1972—73, 257—260; ten istý, Holý a rozvitý člen v generatívnom ponímaní, tamže 20, 1973—74, 42—46. Symboly: S = sentence, Sb = subjekt, Pd = predikát, NP = nominal phrase, VP = verbal phrase, At = atribút, O = objekt, Bl = adverbiale.

[21] Kedže apozícia plní vo vete tú istú syntaktickú funkciu ako jej základný člen, nemôže byť rozvíjacím vetným členom.

[22] Porov. J. Mistrík, Štylistika slovenského jazyka, Bratislava 1977, 2. vyd., 353—356; J. Sabol, Prozodická sústava slovenčiny, Bratislava 1977, s. 24n. a 52n.; K. Hausenblas, o. c. v pozn. 9.

[23] V. Mathesius, o. c. v pozn. 2.

[24] V. Šmilauer, o. c. v pozn. 3, 353—354.

[25] J. Bauer - M. Grepl, o. c. v pozn. 1.

[26] F. Kopečný, o. c. v pozn. 4.

[27] E. Koktová, o. c. v pozn. 6, s. 100, uznáva za protiklad voľnej zaraďovacej apozície skôr „tesnú hodnotiacu apozíciu“ ako voľnú vysvetľovaciu apozíciu. Z príkladov E. Koktovej vyplýva, že ide iba o sémantickú synonymiu dvoch jadrových viet, pričom sa neberie do úvahy ich gramatická stránka. Formálne a sémanticky sú protikladné len vety (23) a (26), a nie (23) a (24), resp. (26) a (27), t. j. vety Jesse James, silný muž silný muž, Jesse James, a nie Jesse James, silný muž silák Jesse James, resp. silný muž, Jesse James silák, Jesse James.

[28] H. Křížková, o. c. v pozn. 10; tá istá, K pojetí přístavku v ruské a české gramatické tradici, AU Pal., Philol. 4, 1961, 33—45.

[29] V. Hrabě, o. c. v pozn. 2, 61—63.

[30] V. Hrabě, o. c. v pozn. 2, s. 62.

[31] Podľa J. Bauera - M. Grepla, o. c. v pozn. 1, s. 101, bežnejšia je zhoda so subjektom.

[32] F. Kopečný, o. c. v pozn. 4, s. 196.

[33] J. Bauer - M. Grepl, o. c. v pozn. 1, s. 101 a 110.

[34] Porov. F. Kopečný, o. c. v pozn. 4, s. 41; J. Bauer - M. Grepl, o. c. v pozn. 1, s. 93.

[35] V. Mathesius, o. c. v pozn. 2, s. 74.

[36] V. Mathesius, o. c. v pozn. 12, s. 314.

[37] V. Hrabě, o. c. v pozn. 2, s. 65.

[38] I. I. Meščaninov, Členy predloženija i časti reči, Leningrad 1978, s. 130n., rozlišuje len tieto rozvíjacie vetné členy: prívlastok, predmet a príslovkové určenie.

[39] Porov. J. Kačala, Doplnok v slovenčine, Bratislava 1971, s. 96.

Slovo a slovesnost, volume 41 (1980), number 2, pp. 106-117

Previous Marie Těšitelová: Sémantika a statistika

Next Květa Králíková: Pasívum v generativním popisu češtiny