Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Teórie lexikálnej homonymie

Mária Ivanová-Šalingová

[Discussion]

(pdf)

Теория лексической омонимии / La théorie de la homonymie lexicale

0.1. Azda ani na jeden jazykový jav nevládnu v jazykovednej teórii i praxi také rozdielne názory ako na homonymiu.[1]

1.0. Extrémny názor na homonymiu zastávajú tí jazykovedci, ktorí odmietajú javy homonymie ako nežiadúce, ktorým sa každý prirodzený jazyk bráni. Napr. v slovenčine je všeobecne známe, že od slova básnik sa netvorí prechýlená ženská podoba básnička, pretože by to bolo nepríjemné homonymné slovo s bežným pomenovaním básnička ‚báseň‘. Aby sa vyhlo homonymii, máme v slovenčine dvojicu básnik poetka (derivát od knižného prevzatého slova poet/poeta).

Napriek tomu, že v spisovnej slovenčine máme podobných prípadov lexikálneho supletivizmu viac, nie je to dostačujúci dôvod pokladať homonymiu za jav protiprirodzený, náhodný, resp. nevedecký.[2]

1.1. Podľa druhého krajného názoru sa javy homonymie chápu príliš široko a tak sa do homonymie zahrnujú všetky javy homofónne, homografné a homoformné.[3]

1.2. Presnejšie a užšie vymedzenie javov homonymie podávajú daktorí českí a sovietski jazykovedci.[4] Tak napr. K. M. Šanskij navrhuje prísne odlišovať lexikálnu homonymiu od homofónie, homografie, paronymie a homoformie. Uznáva aj slovotvornú homonymiu (o. c., s. 19—23, 160n.), no nerozvádza logicko-jazykové zdôvodnenie svojich názorov, ale postupuje dôsledne podľa základnej definície homonymie: „Homonymá sú slová zhodné zvukovo, no majúce úplne iný význam, rovnako písané a zhodné vo všetkých alebo v rade svojich gramatických tvarov. Homonymá sú teda slová jednej a tej istej gramatickej triedy“ (porov. o. c., s. 158). Podľa rozsahu zhôd medzi homonymami rozlišuje úplnú, resp. neúplnú homonymiu. Identické podoby slov patriacich do rozdielnych slovných druhov (napr. čísl. tri a tri! imperatív od slovesa trieť) považuje Šanskij za homoformy, nie za lexikálne homonymá. S takýmto hodnotením homoforiem so Šanským súhlasíme.

1.3. Relativizácia pojmov homonymia a synonymia je príznačná pre teóriu S. Karcevského,[5] podľa ktorej každý jazykový znak je súčasne i virtuálne homonymný i synonymný, pretože vstupuje do dvoch súvzťažných súradníc. Ešte ďalej pokračuje J. R. Kuryłowicz,[6] ktorý nahrádza pojem homonymie pojmom polysémie. Napriek skutočnosti, že otázka rozhraničenia homonymie a polysémie patrí k najťažším, ktoré treba riešiť, nemožno súhlasiť so stotožňovaním homonymie s polysémiou.[7]

A. I. Dolgich[8] pri skúmaní metonymie odmieta lexikálnu homonymiu ako náhodný, neregulárny jav a metonymiu i homonymiu subsumuje pod pojem polysémie [218](o. c., s. 211, 215). Spomínané riešenia by mohli obstáť, keby sa v jazyku jednotlivé pojmy a ich označenia formálne, výrazovo a sémanticky, obsahovo nefixovali a nediferencovali z hľadiska jednej i viacerých jazykových rovín.

1.4. Historický prístup k homonymii uplatňujú jazykovedci, ktorí sa na javy homonymie dívajú ako na homonymický konflikt, ktorý sa v jazyku vyvinie v dôsledku historických zmien (napr. hláskových, sémantických ap.) v určitom jazykovom štádiu. Vplyvom historických zmien dochádza k vzniku nepríjemných homoným, ktorým sa jazyk vyhne tak, že dochádza k lexikálnemu supletivizmu, k zániku dvojzmyselného alebo pejoratívneho homonymného slova atď.[9]

Nie div, že daktorí autori považujú potom javy homonymie za diachronické, za problematiku historickej jazykovedy, a nie za javy jazykového systému z hľadiska synchrónie (napr. A. A. Ufimcevová).[10]

Podčiarkujeme, že lexikálnu homonymiu pokladáme za jav jazykového systému, pretože homonymia tvorí organickú súčasť tohto systému a má reflex v jednotlivých parciálnych subsystémoch (napr. sémantickom, slovotvornom).

1.5. V danej situácii je našou úlohou odlíšiť lexikálnu homonymiu od náhodnej homofónie, homografie, homoformie, homomorfie a teoreticky zdôvodniť homonymiu ako jazykový jav. Nejasnosti v teórii homonymie nežiadúcim spôsobom vplývajú na nejednotnosti v lexikografickej praxi.

1.6. Od čias Ch. Ballyho sa prijíma takáto definícia lexikálnej homonymie: homonymá sú také slová, znaky, ktoré majú rovnaké, zvukovo zhodné podoby (signifiant, označujúce) a rozdielne obsahy, významy (signifié, označované). Túto definíciu homonymie z jazykovej roviny treba podľa našej mienky usúvzťažniť s rovinou logickou na jednej strane a s rovinou pragmatickou (dakedy označovanou ako sigmatická, denotačná ap.) na druhej strane.

To znamená, že v logickej rovine odpovedajú dvom homonymám dva pojmy a v rovine pragmatickej dva rozdielne denotáty (predmety, javy ap.). Nedostatkom doterajších definícií je, že javy lexikálnej homonymie vydeľujú len na rovine jazykovej (zvukovej a grafickej) a sémantickej, obsahovej. Podľa A. A. Ufimcevovej (o. c., s. 155n.) homonymné lexémy sú: (1.) rovnaké čo do formy jazykového znaku; (2.) rôznorodé, rozdielne (poväčšine) čo do kategoriálnej sémantiky; (3.) rozličné čo do konkrétneho lexikálneho významu. Ako vidíme, všetky charakteristiky sú z jazykovej roviny, z jazykového aspektu.

1.7. Pre náš cieľ, na určenie a vymedzenie lexikálnej homonymie pokladáme za nevyhnutné z teoretických i praktických príčin tri roviny: (1.) rovina myslenia (pojmová, logická rovina), (2.) rovina jazyka (jazykových jednotiek — v našom prípade homonymných lexém), (3.) rovina reality, denotátov (pracovne ju označujeme za pragmatickú rovinu, slúžiacu na preverovanie javov homonymie od roviny myslenia po rovinu objektívnej skutočnosti). Spätosť roviny myslenia s realitou a jazykom, ich vzájomné a spätné väzby zdôrazňujú všetky práce z marxistickej teórie poznania, z marxistickej filozofie a dialektiky a zo všeobecnej jazykovedy.[11]

[219]Pri riešení konkrétnej jazykovej problematiky sa môže rozlišovať a účelne využiť aj viacero rovín skúmania a porovnávania, napr. J. Horecký[12] uvádza pri zložených adjektívach v slovenčine štyri roviny: rovinu logickú, sémantickú, onomaziologickú a onomatologickú. Počet rovín sa môže meniť podľa charakteru jazykovej problematiky, metód práce, podľa úloh, cieľa vedeckého výskumu, jazykovednej teórie atď.

Schematicky by sme mohli vzťahy pojmov, homoným a denotátov znázorniť takto:

rovina myslenia

pojem I

pojem II

 

[zvukovo zhodný znak/slovo]

 

 

 

 

 

 

 

 

rovina jazyka

homonymum I

homonymum II

rovina reality

denotát I

denotát II

                     

Schéma ukazuje na vzájomnú závislosť (vertikálnu) i na relatívnu samostatnosť, rozčlenenosť javov homonymie (horizontálne). Neudáva sa hierarehizácia jednotlivých javov. Pojem sa tu chápe široko.

1.8.0. Citovaná definícia lexikálnej homonymie (bod 1.6.) vyžaduje ďalšie spresnenia a doplnky. Ide o vymedzenie pojmu znak. V prípade lexikálnej homonymie dosadzujeme do definície slovo, lexému, pomenovanie. Lexikálnu homonymiu chápeme ako bežný jav v lexikálnom systéme národnej reči. Ak dosadzujeme do definície homonymie lexému, nejde o akúkoľvek lexému, ale iba o takú lexikálnu jednotku, ktorá má rovnakú slovnodruhovú charakteristiku ako iná homonymná lexéma. To znamená, že odmietame uznať za jednoznačné a jasné také kritérium homonymie, podľa ktorého sú zrejmými homonymami dve zvukovo, formálne zhodné slová (príp. i viac slov), ak patria do rozdielnych slovných druhov.[13]

1.8.1. Zo sovietskych autorov vyslovila pochybnosť o správnosti tohoto kritéria homonymie napr. S. S. Maslovová-Lašanskaja, o. c., s. 54—59, keď neúplnú zhodu dvoch lexém (príd. meno a príslovku tidigt) pokladá za „nerovnako rozsiahlu“ homonymiu. Podľa našej mienky tu ide o historicky podmienenú homofóniu dvoch samostatných lexém.

Užšie chápanie a vymedzenie homonymie (zhoda zvukovej, resp. i grafickej podoby lexém, zhoda slovnodruhovej zaradenosti, významová odlišnosť) núti vylúčiť z oblasti lexikálnej homonymie dvojice tzv. homoným, ktoré patria do rozličných slovných druhov a iba daktoré tvary slov sú náhodne zhodné s tvarmi iných slov patriacich do iného slovného druhu. Mnoho príkladov na tieto pseudohomonymá uvádza J. Mistrík v cit. štúdii s. 190n. (napr.: krásne adj. — krásne prísl., lep! imp. slovesa — lep m. subst., plač! imp. slovesa plakať plač m. subst., jedlo 3. os. sg. min. č. str. r. od slovesa jesť jedlo s. subst., mať = matka subst. — mať, mám sloveso atď.).

1.8.2. V prípade homonymnej dvojice lexém treba každú z lexém chápať ako nerozlučný komplex lexikálno-sémanticko-gramatických a zvukových komponentov a ako súbor paradigmatických tvarov. Preto — podľa našej mienky — nemožno porovnávať a klásť vedľa seba ako rovnocenné jednotky napr. ojedinelý tvar slovesa a tvar substantíva, adjektívum a príslovku, predložkové spojenie a tvar lexémy (porov. u J. [220]Mistríka v otcovom a vodcovom, o. c., s. 191) ap. (Špecifickej problematike neohybných slov treba venovať osobitnú pozornosť.)

1.8.3. Podaktorí bádatelia, napr. A. A. Ufimcevová, Š. Peciar a iní,[14] pokladajú prípady, keď pri dvoch alebo viacerých zvukovo zhodných slovách nejde o koincidenciu celej paradigmy, ale iba o zhodu daktorých tvarov slov, za čiastočné homonymá. Sem zaraďujú také slová, ako večer m. subst. a večer prísl., zima ž. subst. a zima prísl., mať (matere) subst. a mať (mám) sloveso a pod. Tieto a podobné prípady pokladáme za nehomonymné samostatné lexémy, príp. za historickú alebo náhodnú homofóniu.

1.8.4. Príbuzné prípady, napr. typ homonym lov! (imperatív slovesa) a lov m. (substantívum) sa dakedy označujú ako konverzívne homonymá (p. L. V. Malachovskij, o. c., s. 278).

1.9. Ak definíciu homonymie (bod 1.6.) doplníme o ďalšie spresnenie, že pri lexikálnej homonymii ide o identickosť písanej i hovorenej (zvukovej) podoby dvoch alebo viacerých slov, tak sa spomedzi homoným vyradia slová, ktoré sú rozdielne písané a rovnako vyslovované (homofóna), a slová, ktoré sú rovnako písané, ale rozdielne vyslovované (homografá). Za homonymá sa teda nepokladajú napr. anglické slová rozdielne písané, ale zhodne vyslovované, ako: right, rite, write; knight, night ap.

Zo spomínaných príčin nepokladáme za homonymá slova panický (adj. od panic a adj. od panika) — raz vyslovované s [-ň-], raz s [-n-]. V tomto prípade ide len o homografá.

Z oblasti lexikálnej homonymie teda z logických, formálno-grafických, gramatických, slovotvorných i fonických dôvodov vylučujeme tzv. foneticko-lexikálne homonymá (napr. biť byť, vír výr, plod plot, prúd prút, snob snop), tzv. foneticko-gramatické homonymá typu panický I. panický [-n-], II. panický [-ň-], nite [n-] (6. p. sg. od nit) a nite [ň-] (2. p. sg. a 1. a 4. p. pl. od niť).

Lexikálna homonymia je zložitejší, komplexnejší jav ako náhodná či nenáhodná homofónia alebo homografia. Vymedzuje sa celým súborom kritérií z rozličných rovín (jazykových i nejazykových). Pritom je samozrejmou požiadavkou, že sa pri pároch alebo radoch homoným berú do úvahy javy rovnorodé v pomenovacích tvaroch, javy z tej istej jazykovej roviny, a nie javy z rozmanitých jazykových rovín, z rozličných slovných druhov ap. Preto nepokladám za lexikálne homonymá dvojice: vo svete v osvete, choď sa chodca, od činu otčinu, redšie (riedky, redší) — rečie (riecť), zle piť zlepiť.

1.10. Presné a jasné rozhraničenie javov homonymie od príbuzných i nepríbuzných javov, od homofónie, homografie, homoformie, od polysémie, metonymie, metaforizácie atď. pomôže aj pri typológii a klasifikácii homoným. Až potom bude možné sledovať určité univerzálie v tejto jazykovej oblasti, distribúciu i frekvenciu jednotlivých typov homoným, čo si síce vytyčil za úlohu sovietsky lingvista L. V. Malachovskij (o. c., s. 272), ale vytýčený cieľ nedosiahol práve pre nerozlišovanie javov lexikálnej homonymie od homofónie, homografie atď.

1.11. Základnému princípu, či kritériu lexikálnej homonymie odporuje zaradenie tzv. gramatickej homonymie do oblasti lexikálnej homonymie tvar kosti = 2. p. sg., 3. p. sg., 1. a 4. p. pl. sú vraj gramatické homonymá. Keďže pri zhodných tvaroch slov tej istej lexémy v rámci paradigmy nejde o dva pojmy, ani o označenie dvoch denotátov (p. schému), ale len o tvary jedného slova, lexémy, ktoré môžu v texte spľňať rozličné gramatické funkcie, nemožno tieto homoformy uznať za lexikálne homonymá.

Z tých istých teoretických dôvodov treba spomedzi lexikálnych homoným vylúčiť [221]pseudohomonymá typu voz! (od voziť) — voz m. (subst.), pekný pekní, samý samí, ktorý ktorí.

1.12. Do oblasti lexikálnej homonymie patrí predovšetkým rozsiahla skupina homoným rozlíšená podľa slovných druhov (substantívne, adjektívne, slovesné atď. homonymá). Osobitnú skupinu so špecifickou problematikou tvorí homonymná frazeológia. Tejto problematike sa doteraz nevenovala takmer nijaká pozornosť.

1.13. Samostatné štúdium si vyžaduje homonymia vlastných mien, ako ukázal V. Blanár.[15]

1.14. Do oblasti lexikálnej homonymie treba zaradiť aj slovotvorné homonymá. Problematikou slovotvornej homonymie sa v posledných rokoch hodne zaoberali sovietski jazykovedci v zborníkoch venovaných aktuálnej problematike tvorenia slov v ruštine.[16]

2. Keďže predmetom našich pozorovaní bola lexikálna homonymia, je samozrejmé, že sa nevenujeme problematike vetnej (syntaktickej) homonymie. Dakedy sa spomína textová, resp. kontextová homonymia viet, tak napr. W. U. Dressler.[17]

Z rozdielnej podstaty a povahy lexikálnej a vetnej, syntaktickej homonymie vyplýva, že dva natoľko rozdielne javy nemožno zahrnúť do jednej definície. Kým napr. pri lexikálnej homonymii v logickej rovine ide o vzťah k príslušnému pojmu, pri vetnej homonymii (pri homosyntaktických javoch) máme v logickej rovine súd ako jednotku odpovedajúcu v jazykovej rovine vete (resp. určitému druhu viet).

Pri lexikálnej homonymii ide pri vzťahu jazykovej a pragmatickej roviny predovšetkým o designatívnu funkciu znaku (slova, lexémy), pri syntaktickej homonymii ide hlavne o konotačnú funkciu jazykového vyjadrenia, komunikátu.

3. V tomto príspevku sme sa pokúsili spresniť, a ohraničiť predmet lexikálnej homonymie ako závažného, systémovo daného, lexikálne viazaného javu. Podali sme definíciu lexikálnej homonymie s príslušnými obmedzeniami a doplnkami. Delimitačným postupom a pomocou viacaspektovej, komplexnej analýzy sme odlíšili lexikálnu homonymiu od pseudohomonymných javov. Úlohou ďalšieho výskumu bude odlíšiť lexikálnu homonymiu od polysémie, metonymie, metafory ap., urobiť typológiu a klasifikáciu homoným (napr. v slovenčine alebo v iných jazykoch), porovnať homonymické javy vo viacerých jazykoch atď.


[1] Porov. jednotlivé lexikológie, homonymické slovníky, jednojazyčné i dvojjazyčné slovníky ap.

[2] Porov. N. M. Šanskij, Očerki po russkomu slovoobrazovaniju i leksikologii, Moskva 1959, 157—162; L. V. Malachovskij, O vozmožnostijach sravnitel’no-tipologičeskogo issledovanija omonimii, Moskva 1974, 272—278.

[3] Porov. napr. M. P. Kolesnikov, Slovar’ omonimov, Tbilisi 1976, úvod; O. M. Kim, Omonimija na urovne častej reči i jejo otraženije v slovare, Aktual’nyje problemy russkogo slovoobrazovanija I, Samarkand 1972, 102—107; Lexikografický zborník (ďalej LZ), Bratislava 1953, 63—75, 76—82; Ružičkov zborník, Bratislava 1977, 185—194 a inde.

[4] Porov. SSJČ, úvod, s. XVII; M. Helcl v LZ, s. 76n.; S. S. Maslovova-Lašanskaja, Leksikologija švedskogo jazyka, Leningrad 1973, 54—59; N. M. Šanskij, o. c., s. 157—162 a i.

[5] S. Karcevskij, Du dualisme asymétrique du signe linguistique, TCLP 1, Praha 1929, 88—93.

[6] J. R. Kuryłowicz, Zametki o značenii slova, VJaz 1955, č. 3, 73—81.

[7] Porov. napr. J. Filipec, Česká synonyma z hlediska stylistiky a lexikologie, Praha 1961, s. 9, 22, 36 a i. J. Filipec označuje síce postup J. R. Kuryłowicza za správny, ale podrobnejšie tento svoj postoj neodôvodňuje.

[8] A. I. Dolgich, Različnyje aspekty izučenija metonimii, Konfrontační studium ruské a české gramatiky a slovní zásoby, Praha 1974, 209—225.

[9] Porov. o tom napr. S. Ullmann, Grundzüge der Semantik, Berlin 1967, 134—141; J. Lyons, Introduction to Theoretical Linguistics, Cambridge 1969, s. 7, 39, 40, 90n., 287, 400n. Títo autori čerpajú príklady z historických výskumov francúzštiny, angličtiny a iných indoeurópskych jazykov (od Gilliérona). Zo slovenčiny by sme mohli uviesť príklad na zánik slova čeliadka v neutrálnom význame ‚rodina‘, keď sa rozšírilo a zovšeobecnelo v pejoratívnom význame ‚zberba, banda‘.

[10] Porov. A. A. Ufimceva, Slovo v leksikosemantičeskoj sisteme jazyka, Moskva 1968, 155 až 159.

[11] Porov. P. V. Kopnin, Dialektika ako logika a teória poznania, Bratislava 1976, 430 s.; Filozofie — metodologie — věda, kol. aut., red. F. Čížek, Praha 1969; V. M. Solncev, Jazyk kak sistemno-strukturnoje obrazovanije, 2. vyd., Moskva 1977 (a mnohé iné práce zo všeobecnej jazykovedy).

[12] J. Horecký, Zložené prídavné mená v slovenčine, Jazykovedné štúdie XIII, Bratislava 1977, 131—137.

[13] Tento názor má dlhú tradíciu v ruskej a dnes v sovietskej jazykovede. Porov. O. S. Achmanova, Slovar’ omonimov russkogo jazyka, Moskva 1974, s. 5n., M. P. Kolesnikov, Slovar’ omonimov, Tbilisi 1976, úvod, L. V. Malachovskij, o. c., s. 272—278 a i. Tento názor prevzali aj daktorí naši jazykovedci, napr. J. Mistrík, O homonymii v slovenčine, Jazykovedné štúdie XIII, Ružičkov zborník, Bratislava 1977, 185—194.

[14] A. A. Ufimcevová, o. c., s. 155n., Š. Peciar, O homonymii neohybných slov, SLR 20, 1955, s. 337n.

[15] V. Blanár, Poznámky o homonymii, antonymii a synonymii vlastných mien, Jazykovedné štúdie XIII, Ružičkov zborník, Bratislava 1977, 37—43.

[16] Porov. Aktual’nyje problemy russkogo slovoobrazovanija I, red. A. N. Tichonov, Samarkand 1972, Taškent 1975, II. Samarkand 1972, kde vyšli príspevky a poznámky o slovotvornej homonymii od R. S. Manučariana, A. P. Sobolevovej, B. K. Ščigarevovej, S. B. Ima, O. M. Kimovej a iných.

[17] W. U. Dressler, Einführung in die Textlinguistik, 2. vyd., Tübingen 1973, s. 58.

Slovo a slovesnost, volume 41 (1980), number 3, pp. 217-221

Previous Libuše Kroupová: Žena v zaměstnání a povolání

Next Jiří Novotný: Nový slovník spisovné češtiny (Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost)