dalaman airport transfers
Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Slovenčina B. Němcovej v Pohorskej vesnici

Jozef Štolz

[Articles]

(pdf)

-

Neobyčejná působivost a pronikavá účinnost slov Boženy Němcové tkví právě v uměleckém zvládnutí lidového jazyka v míře, jakou před ní a dlouho po ní neprokázal nikdo v české literatuře. Obdivuhodně jasně zde vystupuje jednota jazyka a myšlení. Jen jazyk natolik lidový, jako je řeč díla Boženy Němcové, mohl odrážet v celé přesvědčivosti její plné uvědomění o místě lidové složky v národě, odrážet její ideologický boj o práva této složky.

Lidovost literárního jazyka Boženy Němcové je dána tím, že řeč jejího uměleckého díla pramení celou svou podstatou v lidovém jazyce jejího dětství, které prožila v ratibořském údolí, jak jsem prokázal podrobným rozborem již před časem v tomto časopise (v 9. ročníku, str. 129 n.). Jazyk okolí náchodského a dobrušského byl její mateřskou řečí. Tento základní pramen postupně sílil a evokoval se jak novým stykem s lidem na Chodsku a na Slovensku, tak zásadním ideologickým zaměřením jejího díla i života, v němž se nesmlouvavě a rozhodně postavila na stranu utlačovaného lidu.

Sledování všech prvků lidových v řeči Boženy Němcové má tedy značný význam. Uveřejníme proto v našem časopise několik článků do podrobností analysujících tyto lidové prvky v její literární řeči, navazujíce tak na uvedený starší zásadní článek Lidový podklad jazyka „Babičky“ Boženy Němcové.

Začínáme-li pak právě tímto materiálovým příspěvkem do podrobna rozbírajícím slovenské prvky v Pohorské vesnici, stalo se tak proto, že pro nové kritické vydání díla Němcové v Knihovně klasiků bylo třeba řešit složitou otázku kritické úpravy a přepisu těchto prvků, do nichž se při neustálené tehdy ještě normě slovenského jazyka, při neplném zvládnutí autorčině jak spisovné slovenštiny, tak užitého nářečí dostalo dost nedopatření a nesrovnalostí, zvyšovaných ještě mnoha tiskovými chybami původního vydání. Nelze otiskovat text bez kritické úpravy, ale naprosto nelze se spokojit s mechanickou a nivelisující úpravou Vlčkovou, dosud zpravidla přetiskovanou v edicích, která stírala lidové jevy slovenské.

Autor jako odborný dialektolog a znalec nářečí slovenského jazyka postavil se k otázce této především s hlediska nářeční věrnosti.

Je třeba sice zabývat se touto otázkou i s toho hlediska, zejména když jde o textovou kritiku jednotlivých míst, ale hodnocení stavěné s tohoto hlediska bylo by jednostranné, ba přímo ne[31]správné. V literárním užití slovenských prvků u Boženy Němcové naprosto nemůže jít o jejich dokumentárnost; užití všech takovýchto prvků zůstane v literárním díle vždy do jisté míry náznakové, nechce-li autor porušit „základní zřetel k čtenáři (a nejde-li o scestný objektivisující naturalismus). Není také pochyby o tom, že s hlediska českého čtenáře byly a jsou slovenské rozdíly nářeční značně irrelevantní (jiné by ovšem bylo stanovisko čtenáře slovenského). S touto problematikou užití obdobných prvků v literárním jazyce v plné šíři se tento příspěvek nezabývá, ale jeho dokumentárnost a podrobný rozbor také umožňuje obracet se k této problematice s opřením o bezpečný materiál.

Dále jsme rádi uveřejnili tento příspěvek k hlubšímu poznání vztahů Boženy Němcové k slovenskému lidu, do jehož života autorka hluboce pronikla v době tak krátké. Ty vztahy mají nemalé místo v jejím díle a v jejích materiáliích k němu a přece vše to teprve čeká na podrobné zpracování; ani česká ani slovenská věda nedovedla v první republice československé k tomu obrátit svou pozornost. Ovšem Němcová v protikladu k životu vzmáhající se české buržoasie vidí v životě slovenského lidu lepší a pravdivější vztahy lidské a tento protiklad se nehodil do ideologie tehdejší vědy buržoasní. I na tomto úseku je třeba práci Boženy Němcové nově osvětlit a zhodnotit.                                                           Redakce

 

Záľuba Boženy Němcovej v ľudovej slovesnosti slovenskej je jedným z charakteristických rysov jej literárnej tvorby. Uplatňuje sa uvádzaním nárečových slov, ba aj celých pasáží v ľudovom jazyku a vyvrchoľuje nakoniec v sbieraní a spracúvaní ľudových rozprávok a tradícií. B. Němcová často vkladá svojim postavám do úst dialogy a monology v nárečovom znení. Je však zaujímavé, že ľudovosť, ktorú zachycuje jazykovými prostriedkami, je s hľadiska nárečového značne štylizovaná. Myslím tu najmä skutočnosť, že slovenský dialekt hrdinov v Pohorskej vesnici, nezodpovedá nijakému konkrétnemu slovenskému dialektu, ktorým by sa niekde na Slovensku skutočne aj hovorilo. Často možno v ňom nájsť prvky rozličných ľudových nárečí. Tak sa pozdáva, že slovenské nárečie v Pohorskej vesnici nie je priveľmi vzdialené od vtedajšieho spisovného slovenského jazyka, ktorý bol v tom čase ešte silne zafarbený krajovými prvkami aj u samých slovenských spisovateľov. Aspoň takto sa po rozbore javí jazyk sympatickej postavy drotára Jana v Pohorskej vesnici.[1]

Jano je historická osoba. Pochádzal zo západoslovenskej hornotrenčianskej drotárskej dediny Kolárovíc pri Bytči. Němcová obec volá Korálovicami (str. 13, 107, 198) a okresné mestečko Bičou (str. 80); je celkom isté, že ide o tieto dve hornotrenčianske lokality. Ale ak podrobnejšie skúmame charakter Janovho jazyka s hľadiska dialektologického, zistíme veľmi málo prvkov, ktoré by bolo možné ako tak lokalizovať do Kolárovíc, resp. do hornotrenčianskej nárečovej oblasti. No na druhej strane nemožno jeho nárečie jednoznačne lokalizovať ani na Pohronie, hoci hovorí v zásade stredoslovenským nárečím, ktorým sa ešte dnes hovorí v južnostredoslovenských okresoch (býv. stolice Zvolen, Hont, Novohrad, Gemer). Božena Němcová sa niekoľkokrát zdržiavala práve v týchto krajoch Slovenska (B. Ďarmoty, B. Bystrica, Sliač, Hor. Lehota, Brezno, Tisovec, Revúca atď.), tu sbierala ľudové [32]rozprávky a iba tu mala možnosť bližšie sa oboznámiť a azda čiastočne si aj osvojiť nárečie ľudu.[2]

Z dialogov v Pohorskej vesnici sa presvedčujeme, že hoci si Božena Němcová osvojila značné množstvo slov a fráz slovenských, nepodarilo sa jej vniknúť do nárečového systému slovenského dokonale. K ľudovosti pristupuje Němcová s hlbokou naklonnosťou k ľuďom, k prostým ľuďom, ktorých tlačí k zemi ťažký osud. Týchto ľudí odhaľuje ako studnicu vysokých mravných kvalít. Němcovú predovšetkým zaujala táto ľudská stránka hlavných osôb. Nárečie využíva iba ako prostriedok, plastickejšie utvárajúci rázovitosť postavy, ako prostriedok výraznejšieho zdôraznenia ľudovosti. Němcovej išlo predovšetkým o toto, hoci nemožno poprieť, že používanie nárečia chce funkčne použiť na podkreslenie krajového koloritu postavy. Lenže treba zopakovať, že Němcová nezakotvila v žiadnom konkrétnom nárečí. Jej stačilo načrtnúť ľudovosť iba na pozadí spisovného jazyka. To, čo nebolo spisovné, to jej slúžilo ako prostriedok nárečový, ľudový. Preto chápeme tie nedostatky, ktoré u nej sú. Iný postoj k nárečiu nemožno u Němcovej požadovať. Veď v polovici XIX. storočia predstavy o zemepisných nárečiach neboly také ako dnes. Nemohla ich mať ani B. Němcová.

Janova (i Mičova) reč v Pohorskej vesnici je preto s hľadiska konkrétneho nárečia nedôsledná. Němcová mieša navzájom rozličné prvky nárečí južnostredoslovenských v slovníku, v tvarosloví i hláskosloví. Pri všetkých nedostatkoch, ktoré vyplývajú z nedokonalého osvojenia nárečovej normy, vyskytujú sa u nej často neslovenské zjavy. K tomu pristupuje ešte veľká nedôslednosť v samom prepise slovenskej výslovnosti.

Němcová si ani nemohla osvojiť v dostatočnej miere gramatický systém slovenských nárečí na Pohroní. Veď v r. 1852 pobudla tam spolu dva mesiace a v r. 1855 znovu dva mesiace. A aj keď na týchto cestách získala hodne zápiskov skutočného ľudového hovoru, predsa len nemohla preniknúť celú gramatickú sústavu, výslovnosť, slovník, frazeologiu i syntax. Preto tie nedostatky.

Janova (i Mičova) postava v Pohorskej vesnici je teda po jazyku štylizovaná, umelá, a to i vtedy, keď tu ide o skutočnú historickú osobu, o ktorej smrti Němcová bola dobre informovaná. Medzi rokom jeho smrti (1834) a vydaním Pohorskej vesnice (1856) je 22 rokov. Keď historický Jano Gallik zomrel, Němcová mala iba 14 rokov. Keď si postavíme otázku, či tento Jano bol okrem ľudského a charakterového obsahu a životného osudu modelom B. Němcovej aj v jazykovom ohľade, treba odpovedať rozhodne záporne. Hoci je fakt, že v slovenských textoch v Pohorskej vesnici nachádzame niektoré prvky, ktoré by bolo azda možno lokalizovať do nárečovej skupiny hornotrenčianskej. Tieto prvky sú zväčša vo veršovaných textoch. Vo voľnom dialogu ich niet. Tieto veršované texty mohla Němcová získať inde ako na Pohroní, možno, aj od drotárov, ktorí vtedy v Prahe zriedkavosťou neboli. Dialogy štylizuje v zásade stredoslovenským nárečím, ktoré jej bolo jedine známe.

Rozoberieme si slovenský nárečový materiál z Pohorskej vesnice.

[33]Už sme spomenuli, že originálnosť dialektu videla Němcová azda v tom, že sa snažila čo najviac odlíšiť sa od spisovnej normy českej. Preto používa s obľubou nárečové slová aj v takom význame, aký v nárečiach nemajú.

Adverbium tu používa Němcová iba raz: Tuto je zbojník 222. Ináč tento význam celkom nenáležite pripisuje adverbiu stadě 12, čím vznikajú spojenia vyznamom celkom chybné: už len stadě zuostanem 195, Stadě sa mi páči, majú na stadě rádi 198, Čakajte stadě 220, buděš stadě u mňa 224. Vlček nahrádza príslovku stadě dôsledne príslovkou tuná, čím ujasňuje text a zbavuje ho vyznamovej neurovnanosti. Domnievam sa, že Němcovej bol bližší tvar tuto. Preto by bylo treba v novom vydaní uplatniť tento tvar.

Nevedno, zkade vzala Němcová adverbium v tvare hiba (slk. iba, čes. jen): něvydá sa hiba na druhý rok 46, něchcem jinšuo péro nosiť hiba tuto 70. Na strednom Slovensku je iba, alebo azda miestami aj chiba. Celkom zle používa Němcová toto adverbium v tomto spojení: Čítať znám, aj trocha písať, hiba vjac ne 82 namiesto spojky ale.

Slovo strádať 197 vo význame šetriť v slovenčine neexistuje. Němcová vnáša teda do Janovej reči vyložený lexikálny česky prvok.

Slovo záušek (slk. zaucho, čes. pohlavek) v slovenčine nikde neexituje. Němcová si ho asi sama vytvorila od slovies zauškovať, vyzauškovať, ktoré jej boly asi známe.

Němcová má formu čovek 82, 196, 198, čověk 81, ale vo všetkých slov. nárečiach človek, čes. člověk; zdá sa ze srbocharvatštiny.

Povedali sme už, že celkový charakter Janovho nárečia má južnostredoslovenský, resp. pohronský ráz. Ale Němcová nedáva tomuto nárečiu dôsledne primeraný grafický výraz. V svojej grafike odchyľuje sa od tohto nárečia smerom k vtedajšej hovorovej slovenčine, ako ju reprezentovali jej priatelia a priaznivci. Nárečie si teda Němcová normalizuje. Toto sa týka i označenia výslovnosti.

Južnostredoslovenskú formu záporu ni používa Němcová iba raz v typickom spojení Ni ver 197—198. Ináč vždy píše 7, 9, 12, 140, 195, 220 a inde (raz ne 82). Touto grafikou najpravdepodobnejšie chcela vyjadriť slovenské znenie s dvojhláskou nie, pretože zvukový rozdiel medzi týmto samostatným a předponovým záporom ne- (čítaj ně-) musel jej byť jasný, hoci ho zapisuje rovnako ako ně-:

nězkusíš 11, něchcem 14, něpohne 46, němine 76, něprijde 81, nědostane 82, něpuojdem, něbudem 83, něbude 198, něprijdem, nězabudem 199, nědajte 219 atď. (ani v tomto prípade Němcová nie je dôsledná a miestami píše: nejeu 12, neboj sa 46, nedali 80, neišli, nemisí 81, nezatváraj 201, nechoj 224, než 46, 199 atď.).

A predsa aj z tohto sa dá vybrať, že Němcová cítila rozdiel medzi slovenskou výslovnosťou nie a ne, ale bola príliš upiata na český grafický systém. Preto píše aj ně to 12 miesto nieto (neos. 3. os. sg. čes. není).

Ale i táto chyba Němcovej zapadá do jej nepresného značenia výslovnosti. Rozdielne znenie ie a e po d, t, n vôbec nijako nevyznačuje a píše vždy podľa českého pravopisu rovnako , , ně: děuka 46, 47, děuky 14, 83, 141, děučence 46, děučatko 69, sněsli 46, koněc 82, doňesou 195, nězabuděm 199, buděš, něprijděm, viděu, stadě, 224, těba 227 atď.

Ale ani v tom nebola Němcová dôsledná a nevyznačuje všade výslovnosť , , . Nemyslím, že by tu bola pozabudla azda vyznačovať náležitú mäkkosť, ale skôr podľahla českej výslovnosti. Preto píše aj takto: kde 49, 82, 83, něbudem 83, bude 16, 47, 198, 219, budeme 92, nězabudem 199, vede 94, privedem 22, něprijdem 199, pojedem 12, něprijde 81, něpuojdem 83, raste 81, byste 195, 199, konec 46, 80, kahanec 46, v nebi, chyťte 224, začne 80, dostanem 45, nedostane, nastane 82, sa žene 164, němine 76, pohneme 198, sa něpohne 46 atď. [34]Podľa svojho teda v týchto prípadoch písala de, te, ne tvrdé a nie , , , ako by to podľa skutočnej slovenskej výslovnosti malo byť. (Raz označuje Němcová aj ťe: majťe, ale v rýme už niet označenia: nědajte 219.)

Túto neurovnanosť správne odstraňuje Vlček tým, že na príslušných miestach všade upravuje čítanie , , . Aj keď sa to protiví originálu, neprotiví sa to v žiadnom prípade úmyslu Boženy Němcovej ako autorky.

Po perných spoluhláskach píše Němcová ě miesto slovenského e skoro vždy: věna 82, dvě 44, zpěvačka 79, ale zpevkyňa 198, světa 198, 199, svět 199, smějúci 46, věšať 82. To isté písanie používa aj miesto slovenského ie: bělé 46, větor 164, zpěvajúci 46, zazpěvaj 16, zpěvaly 78, pěsní 79. V tých istých slovách však píše aj ie, ba i je: bielé 44, zpievať 198, zazpievalo 76, zazpieva 79, vjetor 82, 222, biedný 81 bjedni, vo Vjedni 198. A popri tomto písaní vyskytujú sa aj čisto české znenia: bída 81, zpíval 70, zpívali 198.

Písanie ie je aj v iných prípadoch: hriešných 43, utiekajúcích 140 (spr. utěkajúcich, Němcová tu analogizuje podľa čes. utíkajících), do rieky 140, mlieko, polievky 81, platienka a zlou analogiou aj rým k tomu perienka 44 miesto správneho perinka, lietali 219, okienca 201, v klietke 198, žienka 84, oštiepok 195.

Viac chýb je v prípadoch, kde v češtine je é, ale v slovenčine musí byť ie. Němcová tu píše é, alebo ě, prípadne aj e: vedli, dovezli 12, dovezol 7, horenesly 10, ale aj sněsli 46, doněsou 195. Svádza ju tu nesporne čeština.

Dlhé é píše Němcová aj v slovese povédať 82, povédala 224. Práve pohronské a južnostredoslovenské nárečia majú poviedať. Tu sa jej kontaminovalo spis. slovenské povedať s náreč. poviedať, resp. s čes. povídati.

Ako vidíme, niet v tomto u Němcovej nijakého systému. Písala podľa pamäti viac menej náhodne. Do toho treba vniesť poriadok tak, že podľa skutočnej slovenskej výslovnosti sa zavedie písanie , , , po perniciach e a dvojhláska ie všade tam, kde je v slovenských nárečiach, a to i tam, kde Němcová píše é.

Ani pri vyznačovaní slovenskej dvojhlásky ia nie je Němcová dôsledná. Miesto nej píše raz čes. á, inokedy ja a zriedka aj ia:

počátok 82, zavál 46, ale zavjau 82, 222, žádného 84, ale žiadon 82, 151, tahně, uťahně 107, ale tjahlo 198, kopaničar 81, ba aj hrnčír 44, miesto -iar, vjac 82, porjadná 10, dokjal 11, 12, 81, dokjau 195, pokjal 219, toliare 69 (Vlček nedobre opravuje na tolare), vziať 12, sviatky 14, 81, petdesjat 82, ludia 10, 197, cisiaru 84 (Vlček císaru) miesto správ. cisáru.

Niekedy píše Němcová ia, ie nenáležite, ako by chcela takýmto písaním vyjadriť palatálnosť predchádzajúceho d, t, n: ak. sg. tia 7, miesto ťa, peniazí, peniazy 82, 92, 10, 12, 197, miesto správ. peňazí, Doma sedia nič nězkusíš, svetom chodia sa vybrúsíš 11, miesto seďa choďa. To isté platí aj pre prípad koněc chlieba miesto správ. koniec chlěba. Raz skutočne píše za chlěba 82.

Dvojhlásku uo Němcová pomerne dobre vyznačuje: muoj 195, 224, 227 (ale můj 9), nom. sg. neutr. samuo 16, akuo to miluo 150, tuoní 200, vuolu 196, najskuor 14, ale aj nesprávne skuorej miesto skorej 93, muožem 12, muožeš 44, ale němóže 82, Pánbuoh 163, 195, 224, ale Pánbůh 43, puojde 107, ale Půjďzeme 43, stuol 12, ale aj nespráv. u stuola 14, na stuole 12 miesto stola, stole, zuostaně 14, ale zůstal 92 miesto správ. zostaně, zostal, pruosto 11 miesto správ. prosto, nožku 45 miesto správ. nuožku, kuory 46. K chybám tohto typu sa druží ešte dat. pl. pánům 43, hostům 45 miesto správ. pánom, hosťom.

[35]Zkade pochádzajú tieto výkyvy a nedôslednosti pri vyznačovaní dvojhlások ia, ie, uo? Z uvedených príkladov vysvitá, že Němcová v niektorých prípadoch mechanicky si substituovala české znenie slovenskými dvojhláskami (zůstane zuostane, peníze peniazi, utíkajících utiekajúcích, peřinka perienka) a tak dospela k niektorým hybridným formám. Neuvedomovala si ani odlišnosť slovenskej a českej kvantity a necítila u dvojhlások dĺžku. Preto sú u nej možné tvary ako na stuole, u stuola, chlieba.

Dĺžka samohlások sa vyznačuje u Němcovej vzhľadom na skutočné slovenské pomery tiež skreslene. Němcová si asi uvedomovala platnosť stredoslovenského zákona o dvoch dĺžkach, ale nevedela nájsť v ňom zákonitosť a pravidelnosť. Prípad gen. pl. kartíček 12 nie je výrazom toho, lebo tu zaiste počula iba kartička, kartičiek. Tvar kartíček si utvorila sama.

Ale inokedy píše nězpytá 151, ale zpýtá 198, ba aj pytať miesto správ. něspýta, spýta, pýtať, krasnú 49, prekrásný 84 miesto krásnu, prekrásny, sa obrati 46 m. sa obráti, zkusiť 11, zkusiu 198 m. skúsiť, stróví 83 m. stroví, navrať 199 m. navráť, húňu 7, ale správ. huňa 70, kusčok 44, 46 m. kúšťok. Niekde vyznačuje dlhú samohlásku aj tam, kde jej niet ani v slovenčine ani v češtine: počúť 10, počúl 198, počúli 195, ukazováli 198, na šáchorině 80 m. šachorině (asi podľa šáchor), nad našú rodinu 10 m. našu atď. Píše proti zákonu o dvou dĺžkach: slúží 11, chrání 151, vystúpí 80, hádám 164, 198, 222, otváráš zatváráš 201, svítá, bývá 80, vybrúsíš 11, vyskáčú 140, domácích 14 atď.

Niekde uplatňuje výslovne čes. dĺžku proti slovenskej krátkosti: slavík 198 m. slávik, vždy miesto ja, máť vždy miesto mať, mámo 44 m. mamo, zkázu 81 m. skazu, rádi 198 m. radi, krávu 10, 82 m. kravu, zdrávi 10, zdráva 9 m. zdravá, dáť 80, 82 m. dať, hráť 197 m. hrať, zráce 140 m. zradca, dolů 46, 80 m. dolu, do Korálovic 107, z Korálovic 80 m. Korálovíc, pan 197 m. pán.

Němcová neoslobodila sa od českého chápania kvantity v slovách péro, pérko 69, 70, dvére 11, 69. Tak isto podľa češtiny píše srdénko 151, srdéčko i srdečko 200, ale aj okienca 200, prezvisko 10 miesto priezvisko. Vlček uplatňuje slov. znenie pero, perko, dvere, srdiečko. Naproti slovenskému dcéra, dcérka píše Němcová dcera, dcerky 83.

Na jednom mieste postihuje Němcová výslovnosť slovenského mäkkého ä (široké e), keď píše vaetšia 12. Ale inde už píše vetších 227 (písanie -tš- je tu zaiste len vplyvom českej grafiky). Inde píše -e-: petrazí 11, petdesjat 82. Vlček uviedol tu písanie -ä-. Myslím, že neoprávnene, lebo veď graféma -ä- českému čitateľovi nič nepovie o skutočnej výslovnosti. Lepšie je predsa len -e-.

Pri jerových striedniciach nachádzame rovnako nedôslednosti. Hoci vcelku sa zachováva stredoslovenský stav, predsa aj tu sú nápadné výkyvy. Tak napr. v tom istom riadku je motůzek, ale kahančoky 46, vo mně 151, zo mne 196, ale zato ode mňa 46, ze samého zelia 92, sedrau 70 m. zodrau, ke druhým 11, ke dverím 12 m. ku …, nadešou 93, ale zato zídě 92. Celkom českým tvarom je sedum 80 m. seděm.

V slovenčine existuje i na samom začiatku slova bez protetického j: ich, im, iskra, ihla, ísť atď. Němcová píše podľa češtiny zväčša ji-: ich 70, jich 82, 107, 140, 201, jim 12, jinšuo 70, 82, jinšú 82, 197, za jinšího 11, jíť 44, jíc, jícť, jicť 12, aj v složeninách tohto slovesa podlieha českému úzu a píše: něprijděm 224, prijdú 16, hoci má aj tvary príděm 227, prišou 224, ktoré sú slovenské.

Nedôsledná je B. Němcová aj pri písaní adverbia a prídavného mena ako, aký. Tak na str. 12, 13, 83 je ako, ale jak 12, jakože 16, jaká 195. [36]V slovenčine neobstojí vôbec na samom začiatku slova j- v postavení pred spoluhláskou, ale Němcová popri slovenských formách som 12, 195, 196, 198, 199, ste 78, smo 198, 199, veľmi často mieša navzájom české i slovenské prvky a píše neexistujúce tvary jsom 10, 70, 80, 82, 83, 93, 140, 198, jste 43, jsú 198. Vlček nesprávne opravuje ste na jstě 78, mal opraviť iba na stě.

Nevedno, prečo Němcová zaznačuje niekedy šč miesto šť. Píše: šťastná 199, spúšťajú 46. Znenie spuštia 46 je zaiste podľa čes. spouští. Podivné je však, že píše dôsledne ešče 10, 82, 107 (raz ešce 82). Veď v stredoslovenských nárečiach, ktorých sa v zásade pridržiava a ktoré poznala, niet vo výslovnosti šť nijakého kolísania a vyslovuje sa dôsledne eště. Na str. 44 je slovo kusčok. Němcová ho zaiste počula na strednom Slovensku, o čom svedčí zakončenie -čok, ale tu mohla počuť iba kúšťok. Možno, že si tu sama odvodila deminutívum od kus pomocou prípony -čok celkom mechanicky podľa prípadov kahan-čok, strom-čok. Znenie kusčok na Slovensku neexistuje.

Doklad na to, ako chybne Němcová sama etymologizovala a odvodzovala si slová, máme aj v slove zumriť 46, zumreu 10, 198, zumrela 10, 11, 198, zumrem 218, zumre 14. Vlček dosadzuje správne všade -o- miesto -u- podľa skutočného stavu. Nikde na Slovensku nie je znenie na -u- možné. Je iba zomrem, zemrem, alebo umrem. Tieto dve znenia si Němcová svojvoľne spojila v jedno zumrem.

Používanie z miesto dz v prípadoch ako do cuziny 81, chuozi 80, povez že mi povez 9 vyplýva z českého úzu.

Němcová píše kišasonka 81, ale potom vždy kišasoňka 196, 197, 198, 225 pridržiavajúc sa českého typu skřině skřiňka. V slovenčine je iba skupina -nk-, nikdy nie -ňk-.

Němcovej bola prirodzene cudzia výslovnosť mäkkého (palatálneho) ľ. Zaiste ho hodnotila ako české stredné l. Preto ho nikde nijako neoznačuje. Iba vo dvoch prípadoch dáva grafika tušiť, že Němcová chcela dať výraz výslovnosti mäkkého ľ. Na str. 82 píše raz za chlěba a raz chlieba. Tvar chlieba môže byť takou chybou ako tvar na stuole 12. Ale tvar chlěba môže byť iba výrazom podobného označenia mäkkej výslovnosti, aká je v slabikách , , . Němcová počula teda ľ, ale nedovážila sa azda vyznačovať ho vždy, lebo čeština, na pozadí ktorej koncipovala aj slovenské texty, jej v tomto ohľade neposkytovala vôbec nijaké kritérium. Píše preto vuola 199, vuolu 11, lúbiť 12, lúbí 78, 164, atď. Vlček všade opravuje na -ľ- a tak uplatňuje tu stredoslovenské znenie. Nemá pravdu azda v prípadoch velmi, velmo 81, 198, velkomožný 107, velkú 140, lebo tu práve v južnostredoslovenských nárečiach sa vyslovuje tvrdé, resp. stredné l. Táto výslovnosť je typická práve pre južnostrednoslovenskú nárečova skupinu. Vlček opravuje znenie dokjau na dokiaľ 195. Nemal ani na to dôvod práve preto, že v južnostredoslovenských nárečiach se skutočne vyslovuje v adverbiách tejto skupiny tak, ako zapisuje Němcová: dokiau, dosiau, potiau, zakiau atď. Ale Němcová sama okrem tohto jediného prípadu píše dôsledne -jal.

Vyplýva z češtiny, že Němcová zanedbáva označovať ť, ď na konci slova v prípadoch ako: dost 197, 198, hned 13, 84, milostpánko 198, 223, petrazí 11, petdesjat 82.

S obľubou používa Němcová slovíčko veď (v češtine ho niet), ale píše ho veť 10, 12, 80, 82, 199. Vlček opravuje na .

Pomerne dobre vystihuje Němcová stredoslovenskú výslovnosť obojperného v použitím litery u, ale ani tu nie je dôsledná. Píše prauda 14, oucí 10, ouce 197, [37]zbojníkou 222, domou 107, Turkou 84, děuka, děučence 46, v gazdoustvu 14 atď. Správne vystihuje aj stredoslovenskú výslovnosť v adverbiu najprú 10 (= najprv). Ale zato píše aj zpevkyňa 198, sokolov, holubov 219 miesto speukyňa, sokolou, holubou. Správne podľa skutočnej výslovnosti píše šak 16 miesto spis. však, ftáča 12, 76 miesto vtáča.

Toto obojperné u zapisuje aj v muž. tvare jedn. čísla minulého času, ale menej dôsledne: něchceu 80, 198, zavjau 222, metau, vzau 7, 81, bou, zumreu 10, 80, 140, 195, prišou 10, nejeu i jel 12, zjedou 70, 80, 81, vyspau, dau, vyrobiu 80, viděu 107, 195, 195, sa nasmiau 198, šou 199 atď. Ale často, a to aj popri sebe píše -u a -l: se bou učil, prisahal 82, znal 93, chcel, bol 80, vzal 10, 49, dostal, oženil sa 10.

Tvary rúbou 11, sa nažrou 81 sú zle tvorené. Má byť rúbau, sa nažrau. Miesto pošopnuou 12 má byť správne pošopnuu.

Popri tvaroch doněsou 195, němohou 80, dovezol 9 píše nepomohl 41, narostl, rostl, narastl 80 miesto správneho něpomohou, narástou, rástou, zahýkl 198 miesto zahýkou, vytlúkl 11, miesto vytĺkou, resp. vytlúkou. Na tvare narastl, narostl, rostl dobre vidno, ako Němcová zápasila so slovenskými formami, ako jej bolo ťažko bezpečne sa ich zmocniť.

Stav slabičného r, l v Němcovej texte je v celku stredoslovenský. Ale sú tu dve nápadné odchýlky: dúho 82, 199, 224 (dlho, čes. dlouho) a vytlúkl 11 (vytĺkou, čes. vytloukl). Znenie dúho je západoslovenské a tak je aj v Kolároviciach. Vlček neprávom opravuje na dlúho. Aj druhý tvar vytlúkl by mohol byť z Kolárovíc, lenže tu Němcová spravila chybu pri tvorení minulého času (pozri vyššie). Na str. 200 je od slnca. Podľa kolárovického nárečia by malo byť od slunka. Formy s -c- v slovenských nárečiach niet. Němcová zachovala síce podľa slovenčiny slabičné -l-, ale -c- si dosadila podľa českého slunce.

Slabičné r píše Němcová v slově črt 84, 141, ktoré tak dodnes znie na Pohroní. Vlček neodôvodnene preto opravuje na čert 84. Nevedno, zkade Němcová vzala znenie k pervým, pervú 14 (asi z Kolára?) miesto k prvým, prvú. Slabičné r podľa češtiny je v koncovej slabike v slove bratr 82 miesto slk. brat. Český tvar stríbrných 12 použila miesto slov. strieborných.

Podobne aj v tvarosloví nachádzame miešaninu českých a slovenských tvarov. Němcová nevie a nemôže byť dôsledná ani tu a do úst svojich slovenských postáv vkladá dosť často české podoby. Takých prípadov je mnoho.

Napr.: inštr. sg. gazdou 196 m. gazdom, s milostpánem 11 m. milosťpánom, n. pl. sprosťáčkové 80, šuhajové 84 m. správ. prípony -ovia. Vo viazanej reči užíva vo funkcii lok. sg. tvar na kameňa na koreňa 45 m. spr. znenia na -i. Na str. 140 je náležitý nom. pl. šuhajci, ale nižšie má čes. ak. pl. šuhajce m. šuhajcou. Nom. pl. ludia píše dôsledne, ale ten istý tvar má aj v ak. pl. poberě dědiny i ludia 80 m. … ľudí. Gen. (ak.) pl. píše náležite pre gazdou 81, Turkou 84, ale zato aj čes. púčků 14, od Janšikouců 11. V dat. pl. má Hlinčianům a Zahoriancům 11 miesto Hlinčanom a Zahorancom. V lok. pl. mesiacech 10 miesto -och. Miesto slovenského gen. sg. srdca, mora užíva české tvary do more 80, já jsom srdce slabého 83; lok. sg. v gazdoustvu 14 miesto -stve; nom. sg. dieuče 16 m. dieuča, nom. pl. ramena 43 m. ramená atď. Nom. (ak.) pl. háby chápe Němcová ako hromadné a píše hábí 81. Naproti tomu hromadné neutrum uhlie deformuje v gen. sg. na od uhly 44, chcejúc sa azda odchýliť od spis. čes. uhlí. Užíva aj čes. požehnání 14 miesto požehnanie, hoci pozná aj stredoslovenský nom. sg. na -ia: hrdno veselia 92. Len grafickú chybu robí Němcová v tvaroch od jary 82 m. jari. Pre písanie -ry nebolo jej dôvodom čes. stav ry ři, lebo v dat. pl. má vždy ke dverím 11, 12 miesto ku dverám, ak. pl. pred dverí 12 miesto pred dvere. No píše aj do tvári 12, ale zato kryčelo, prykrývati 44, aby čes. čitateľa odvrátila od výslovnosti ři. Lok. sg. v Praze 11, 198 je u Němcovej dôsledný miesto slov. v Prahe. V inštr. sg. fem. má zimú 140, tebú 16, 45, sebú 44, hoci v stredoslovenskom kontexte by malo byť -ou ako v češtine. Inde má správne za otčinou 81. V lok. pl. má raz po ulicách 11, ale potom v Korálovicích 13, 198 miesto -iach. Vlček iba na str. 13 opravuje na -ách, ostatné necháva. V stredoslovenskom nárečí je tu -iach.

[38]Pri skloňovaní prídavných mien a zámen je tak isto rozkolísanie, ktoré zabieha až do nesprávneho syntaktického používania tvarov. Ak. sg. ma, ju, kladie do funkcie datívu mi, jej: keď ma tatko zumreu 11, strmo ma do tvári pozreli, vravili ma že ma dajú robotu 12, čože by ma bolo 151 (Vlček ma vynecháva, miesto aby ho opravil na mi), Akoby ma volakto pošopnuou 12, A cože ju bolo 10, bratr jú dá, Už jsom jú dau 82. Na str. 44 je: A ty krajčír, čo má dáš miesto čo mu dáš. Z týchto prípadov je zrejmé, ako Němcová tvorila slovenský text, tvorila v pravom slova smysle, ba možno povedať, že tvorila ho tak, že jednoducho český text prevádzala si do slovenčiny. V češtine práve pri osobných zámenách sú vyrovnané tvary v gen., dat. a ak. sg. , , tie si Němcová previedla do slovenčiny ako ma, ju, , používajúc ich podľa češtiny aj vo funkcii datívu a zachovávajúc dokonca aj kvantitu podľa . Takýchto chýb sa dopúšťajú aj dnes ešte všetci Česi, ktorí iba čiastočne hovoria po slovensky bez gramatických znalostí. Ak. sg. ma inde používa správne: Keď ma vezmú, čo ma sem dovezli 12, Nikto ma nevolá 11, uchopili ma za ruku 12, Bodaj tia parom metau 7 a taktiež aj enkl. datív mi, ti, si: keď sa mi lubiť něbude 12, Eh, ně je mi zima 9, vzal si Ulišu 10, tu ti ani škračka 12, že si jinšú něvezme 82, Na čože mi vela peniazi 197, privedem ti ho 222.

Zvratné zámeno sa používa poväčšinou správne (iba sem tam je aj se 43, 45, 81, 83, 198).

Českú kvantitu má Němcová pri zámene ten, , to, ktoré na rozdiel od češtiny má dlhé tvary ako prídavné mená. Na pr.: ta děuka 82 (Vlček opravuje na ,) tu kytku 49 miesto , tú; s těmi, pri těch 45 miesto tými, tých, ty peniaze 12, ty (dvere) 11, tyto dary 45 miesto tie, tieto. Podľa čes. jednoho píše Němcová krátke -e-, v tvare do jedneho hrdého domu 11 miesto jedného. Česká kvantita je aj v inštr. pl. námi 44, 219, miesto nami.

Českým tvarom je zám. ak. pl. je: Bodaj je zlý vjetor zavjau 46, 222, hoci má aj slovenský ak. pl. ich: keď jsom ich sedrau 70, na jinšuo jich treba 82, keď jich ulapia 140, jich otváráš 201.

Podobne ako píše Němcová sa i sem tam se, píše aj častejšie čo popri co 9, 76, 80, 81, 199. Dvakrát použila aj typicky stredoslovenský tvar čuo 12.

Kolíše aj medzi tvarmi komu 76 a kemu 14, toho 81 a temu 14, 82. Formy s -e- nie sú stredoslovenské, ale západoslovenské. V stredoslovenských nárečiach je -o- ako v spis. češtine. Němcová použila formy s -e- asi preto, že sa jej zdaly nárečovejšími, dialektickejšími na rozdiel od spisovného jazyka českého.

Zo stredoslovenských tvarov prídavných mien uplatňuje Němcová veľmi dôsledne nom. sg. neutr. na -uo: hrduo veselia 92, novuo sedlo 84, takuo drobnuo chlapčisko 10, krajšuo 82, takuo to miluo děce 150. Sem patrí aj kysló mlieko 81, všakovo 198. Ale v ostatných pádoch zasa Němcová kolíše a podlieha svojmu českému jazykovému povedomiu. Píše v gen. dat. sg. mask. neutr. -ého, -ému, len po mäkkých spoluhláskach lepšího 81. To je z českého systému. V slovenčine je -é-, -ie-, ale v južnostredoslovenských nárečiach je -iho, -imu, príp. -ího, -ímu vždy bez ohľadu na predchádzajúcu spoluhlásku. Predovšetkým české tvary užíva Němcová u mäkkých prídavných mien v nom. sg. fem.: baraní čapica 219, tuhší zima 9, najmladší, ale nižšie už najmladšia 84. Nevie sa vymaniť z českého systému ani v gen. dat. lok. sg. fem., keď píše skoro dôsledne: u bratové 11, z dubové kuory 46, do tuhé jeseni 82, o smele [39]Barbore 83, na té šáchorině, ale V téj studni 80. U mäkkých kmeňov dôsledne píše podľa češtiny: To je z naší dědiny mojí matěry 7, milší jí budě 199, děuka její pekná bude 47 miesto slovenského zakončenia na krátke -ej vo všetkých prípadoch.

Českými sú aj tvary ak. sg. fem.: vaši hlavu 82, na vaši dobrotu 199 miesto vašu, ale zato v rečňovanke keď som ju nemau 70, ak. sg. svoju rodinu 107.

Nedobrým tvarom je inštr. sg. za svojom kahancom 46, ktorý si mohla vykombinovať ze substantívneho zakončenia inštr. sg. na -om oproti adjektívnemu a pronominálnemu zakončeniu na -ím. No píše aj -em, ako sa už vyššie pripomenulo: milostpánem 11.

Celkom neslovenskými sú menné tvary prídavných mien v gen. sg. mojí něbohy matěry 7 a najmä v doplnkovom postavení: bou zatvoren, Ty (dvere) boly zatvoreny 11, bou sedum rokou stár 80. V slovenčine je možné iba spojenie so složenými tvarmi: mojej nebohej materi, bou zatvorený, tie dvere boly zatvorené, bou seděmročný, alebo mau seděm rokou.

 

V slovesných tvaroch sa pletú Němcovej rovnako české ako aj slovenské tvary celkom náhodne. Tak v 1. os. sg. préz. má idu 11, 198, ale zato chcem 70, muožem 12, Pojedem 12, buděm 199, něprijděm 224, príděm 227 atď.

V 3. os. sg. použila dva stredoslovenské tvary něrastie 83 a poberě 80, ktoré treba čítať ako poberie. Ináč píše všade -e. Zpätnou analogiou (ako pri zámenách) vytvorila si Němcová pre 3. os. sg. tvar ležia miesto leží podľa 3. os. pl., kde je v slovenčine -ia a v češtine . V 3. os. pl. píše raz -ia, raz : ulapia 141, hodia 140, vravia 81, ale bývají 80, zkrútí, ale v tom istom riadku spuštia 46, nevidí, ale tiež tu vidia, 80 misí pán čakať 81. Tvar strehú 14 po slovensky správne by znel strežú alebo striehnu.

Formy Kde ses tu vzau 7, bychom, kebychom 7, 81 sú české a v slovenčine sa nevyskytujú.

1. os. pl. smo 9, 198, 199 (sme, čes. jsme) je typicky gemerská. Němcová ju používa celkom ojedinele, hoci gemerské prvky ináč tu nájsť nemožno.

Stredoslovenské imperatívy sú choj 222, nechoj 224, spis. slovensky choď.

Part. préz. Doma sedia svetom chodia 11, mala Němcová napísať seďa, choďa. Ale tieto particípia na Slovensku neexistujú a najmä nie v stredoslovenských nárečiach. Pravdepodobne tu Němcová transponovala do slovenčiny čes. particípiá sedě, chodě. Možno, že počula aj slovenské particípium chodiac, sediac, ale pretože jej bola táto forma cudzia, vytvorila si podľa českých tvarov celkom svojské podoby, ktoré na Slovensku neexistujú.

Neslovenskými sú aj formy vravili, vravila 12, 196, 199 miesto vravela, misiu som 12 miesto miseu som. Tak isto neoblila 141 po slovensky něobliala, kryčelo 44 miesto kričalo, povedít 46 miesto povedať, míť 196 miesto mať, zumriť 46 miesto zomrieť. Němcová zanedbáva označovať v infinitíve : prosit 93, vědět 107.

Po tomto rozbore nie je ťažko povedať, že slovenčina Boženy Němcovej v Pohorskej vesnici je narušená v gramatickom, lexikálnom i syntaktickom systéme a že obsahuje poniektoré nárečové prvky, ktoré navzájom nesúvisia. Na pr. 1. os. pl. préz. smo je nesporne gemerským prvkom. Stredoslovenskými, resp. južnostredoslovenskými tvarmi sú: zápor ni i nie, adverbium nazpak 198, ništ 198 popri nič 10, 11, 12, nach 163, 222, nahá 195, misím, misí 82, 46, 82, 81, 140, něrastie 83, poberě 80, vravieť, imperatív choj, particípium l-ové zakončené v mask. sg. na -u, nom. sg. príd. mien neutr. na -uo, tvar črt (Pohronie), výslovnosť obojperného u (za v), stiahnutý tvar voláké, dokjau, kahančok, róž spr. rož, výslovnosť vetšia. Z toho iba [40]smo, črt, dokjau a typ -čok možno umiestiť výlučne na južné stredné Slovensko. Ostatné zjavy môžu byť aj inde na strednom Slovensku.

dz za ď v prípadoch půjďzeme 43, sa styďzí něvidzí 44 nemusí byť západoslovenským, resp. hornotrenčianskym nárečovým prvkom. Všimnime si, že Němcová píše v dvoch prípadoch ďz. Možno, že práve týmto spôsobom chcela vyznačiť veľmi asibilovanú výslovnosť ť, ď, ktorá na južnom strednom Slovensku nie je zriedkavá. Sám som pri výskume bol niekedy v pochybnostiach, či počujem ešte ť, ď, alebo už c, dz. Zdvojené šš v gen. pl. krajšších vôbec nemusí byť hornotrenčianskym prvkom. Možno, že tu ide iba o nejakú chybu.

Vyložene nestredoslovenskými tvarmi sú dúho a vytlúkl. Tvar vytlúkl môže byť poslovenčenou formou českého vytloukl a vôbec sa nemusí opierať o konkrétnu nárečovú skúsenosť B. Němcovej. Mohla si ho umele tak vytvoriť, ako si vytvorila mnoho iných tvarov. Tvar dúho mohla Němcová naozaj aj počuť od nejakého trenčianskeho drotára, ale celkom nenáležite ho použila v stredoslovenskom kontexte, kde by sa bolo žiadalo dlho.

 

Z rozboru už vysvitlo, že slovenské pasáže Němcová sostavovala umele a že nepoužívala ako podklad nejaký skutočný dialogový záznam. Svedčí o tom veľká nedôslednosť a nejednotnosť pri označovaní skutočnej výslovnosti, ktorá bola samej autorke niekedy celkom nejasná, hláskoslovné i tvaroslovné čechizmy, prípady, kde si autorka celkom umele podľa českých tvarov tvorila tvary slovenské a nakoniec celkom neslovenské vetné spojenia, ako napr. bol sedum rokou stár 80, zdráva-li všecka naša rodina 9, u nás tuhší zima, než ztadě 9. O vážených osobách rozpráva slovenský ľud vždy v 3. osobe množného čísla, nikdy nie v jednotnom čísle. Němcová porušuje túto syntaktickú normu, keď píše: matěra moja zumrela, ochorela, keď ma tatko zumreu 10, dokjal máť žila, ale keď zumrela 11 atď. A predsa si bola tejto normy vedomá, keď píše aj: za pou hodiny prišli ten milostpán, čo ma sem dovezli zpytuvali sa a strmo ma do tvári pozreli pán zrazu skočili 12 atď. Použitím jednotného čísla v tomto prípade sa stiera ľudovosť. Porušením slovenskej syntaxe je aj použitie privlastňovacieho zámena moja v tomto prípade: len maťera moja zumrela 10. Po slovensky, a to aj v spisovnom jazyku, sa tento atribút vyjadruje enkl. datívom: len matěr mi zomreli. Ale aj toho si bola Němcová vedomá, lebo na tej iste strane píše: keď ma tatko zumreu; pravda, patrí tu datív mi miesto ma a v slovese plurál zomreli. Na Slovensku sa píska na fujare (lok.). Němcová nesprávne používa tu predložku na s akuzatívom pískajú na fujary 195 miesto na fujarách.

Okrem toho používa autorka neslovenské slová, ako napr. zítra 141, pak němóže 82, který 14, 80, jel, pojedem, nejen 12, otevři 69, kterak 9 atď.

Na druhej strane uplatňuje Němcová množstvo dobrých a pekných slovenských ľudových slov, fráz a spojení, ako napr.: Bodaj tia parom metau, krstný syn 7, húňu 9, čože, chlapčisko, tatko, ver, krděl, porjadná a statočná žena 10, nemala vuolu jíc, na ostatok 11, naničhodný, kočiš, postrieška, reku, ani mu páru ně to 12, v gazdoustvu 14, varuj sa 46, šarkan 80, zemiaky, gazda 81, mamka 82, oblévačka 140, geletku brindzy, lebo oštiepok 195, horár 196, voláké pletky 197, hádám 198, ouce pásal 224 atď. atď. Tento slovenský materiál nie je nijako chudobný. Naopak je značne bohatý a pestrý a dobre volený. V tom Němcová preukazuje svoj jemný smysel pre odpozorovanie [41]typických zjavov. Ale gramatické spracovanie tohto materiálu nie je správne.

Boženu Němcovú zaujala ľudská a charakterová stránka osoby drotára Jana. Predovšetkým toto chcela začleniť do svojho diela ako moment dramaticky a výchovne značne pôsobivý. Zaujala ju jeho ľudskosť, jeho dobrý smysel pre ľudí, jeho naivná viera v dobrotu, lásku a oddanosť k dobrým a blízkym, k domovu a jeho zvyklostiam atď. Tieto rysy Janovej osoby chcela Němcová lokalizovať na Slovensko, azda aj do hornej Trenčianskej, odkiaľ jej model skutočne pochádzal. Dala však tomuto hrdinovi do úst nárečie z celkom iného kraja Slovenska. Ale treba pripomenúť aj to, že toto nárečie štylizovala. Janova postava vystupuje v danom rámci románovej osnovy v úplnosti a pôsobí presvedčivo, podmaňuje si sympatiu čitateľa a svojím tragickým koncom vyvoláva v ňom hnutie po zlepšení životného osudu svetom hnaných vandrovných drotárov.

Toto u Němcovej bolo rozhodujúce. Nárečie si k tejto postave primyslela a prikomponovala ho z celkom iného kraja. V samom románe javí sa teda rozpor v lokalizácii Janovej osoby do hornotrenčianskych Kolárovíc a v použití stredoslovenského nárečia ako jeho vlastnej reči.

Slovenčina v Pohorskej vesnici sa nám javí teda ako jazyk operajúci sa v zásade o južnostredoslovenský nárečový typ (pohronský), ale podstatne narušený umelými zásahmi najmä do gramatického systému.

Takto sa javí „slovenčina“ Boženy Němcovej v Pohorskej vesnici. Keby jej bolo šlo iba o charakterizovanie drotára Jana použitím niekoľkých slovníkových alebo morfologických jednotlivostí, nebola by to taká chyba. Ale naopak Němcová celkom zámerne chce citovať a svojho Jana charakterizovať aj slovenským dialogom. Tu by bol kľúč aj k jazykovej a výslovnostnej apretácii Pohorskej vesnice pri budúcich vydaniach, určených pre široké masy českých čitateľov. Autorka i pri dobrej vôli zanedbala v tých istých slovách označiť rovnaké znenie, jej transkripcia je nedôsledná a v mnohom neprimeraná pre dosiahnutie toho cieľa, ktorý si ona sama vytýčila.

So svojej strany by som sa preto nebál doplniť B. Němcovú v tom, na čo ani pri najlepšej svojej vôli a pri najlepšom úmysle sama nevystačila. Ide tu v podstate o to, či sa bude rešpektovať autorkin úmysel, jej tvorivý cieľ, alebo či sa bude lipnúť na požiadavke historickej vernosti textu do písmena a do čiarky. Nepopieram užitočnosť obidvoch hľadísk. Ale tieto hľadiská sa pri reedíciách starších autorov aj tak nezachovávajú. Robí sa vždy rozdiel medzi vydaním pre čitateľov a kritickým vydaním. Bolo by možné túto zásadu uplatniť aj tu. Bolo by to veľmi osožné aj s hľadiska primeranej propagácie slovenského jazyka v širokých masách českého čitateľstva. Veď Němcová mala aj toto na mysli a zaiste myslela i pri všetkých svojich nedostatkoch vec úprimne a statočne.


[1] Všetky odkazy na text sa tu uvádzajú podľa vydania Pohorskej vesnice v sérii „Dílo Boženy Němcové“ III, Praha, Kvasnička a Hampl 1928. V poznámkach na str. 231—240 odtlačuje vydavateľ doslovné znenie slovenských dialogov podľa I. vydania z r. 1856.

[2] Pozri k tomu V. Tille, B. Němcová, Družstevní práce 1947, 120 n. a 202 n. a Novotný, Nové kapitoly o B. Němcové v tom istom vydání 322 n. K tomu ešte mapa J. Fridricha Božena Němcová na Slovensku a v Uhřích, uverejnená ako príloha Sborníka Matice slovenskej roč. IV.

Slovo a slovesnost, volume 13 (1952), number 1, pp. 30-41

Previous Felix Vodička: Poznání skutečnosti v Povídkách malostranských (K otázce Nerudova realismu)

Next Ctirad Bosák: Rok od vyjití Stalinovy práce „Marxismus a otázky jazykovědy“