Ku knihe o vývoji genitívu v češtine

Eugen Pauliny

[Rozhledy]

(pdf)

По поводу книги о развитии родительного падежа в чешском языке / A propos du livre sur l’évolution du génitif en tchèque

Je charakteristické pre súčasnú bohemistiku, že problémy českého jazyka rieši jednak na základe obsiahlého materiálu českého i porovnávacieho materiálu slovanského, jednak na základe všeobecnojazykových úvah. A takto, i keď jednotliví bádatelia vystupujú ako vedecké individuality, tvorí sa v českej jazykovede okolo bohemistiky skupina lingvistov s relatívne vyhranenými rovnorodými názormi na podstatu jazykových zjavov. Preto, keď tu chceme uvažovať o práci K. Hausenblasa Vývoj předmětového genitivu v češtině (Praha, NČSAV 1958, 230 s.), musíme sa v rovnakej miere dotknúť vlastnej témy jeho práce a i problémov všeobecnojazykových, týkajúcich sa okruhu gramatiky.

Samotná Hausenblasova práca sa začína zhusteným (azda trochu príliš zhusteným) prehľadom názorov na tie otázky gramatickej stavby, ktoré priamo alebo nepriamo majú súvis s problematikou pádov. K. Hausenblas tu vlastne vyslovuje iba tézy, heslovite, bez dokazovania a bez konfrontácie s inými názormi. Tento úvod má iba podať vedecké kredo Hausenblasovo o otázkách gramatickej stavby. Nezastavíme sa preto pri všetkých jeho tézach (s väčšinou z nich treba súhlasiť bez diskusie), podáme iba niekoľko poznámok. Súhlasiť treba dôrazne s autorom v tom, že aj on prijíma náhľad, že treba rozlišovať vetu od výpovede. Tento názor sa vôbec bohato využíva v dnešnej bohemistike (napr. M. Dokulil, Fr. Daneš) a jeho rozpracúvanie a domýšľanie prináša pozoruhodné výsledky. S niektorými inými tézami už zasa bez podrobnejšej argumentácie nemožno súhlasiť (napr. neprijateľným sa mi zdá tvrdenie, že syntagmy typu „podmet-prísudok-doplnok“ sú trojčlenné — s. 14). Ale v súvislosti, o ktorú ide, sú tieto otázky nie prvoradej dôležitosti. Treba poznamenať, že väčšinu úvodných téz svojej práce rozvádza K. Hausenblas v štúdii „Syntaktická závislost, způsoby a prostředky vyjadřování“.[1]

Vzhľadom na tému autorovej práce je zaujímavé zisťovať, aké má názory na podstatu pádov. Vychádza azda z celostného významu pádov (Gesamtbedeutung), alebo sa drží Kuryłowiczovho náhľadu, že pri pádoch treba rozlišovať primárne a sekundárne funkcie? Táto otázka nie je zaujímavá len vzhľadom na tému autorovej práce a nielen preto, lebo boj vyššie uvedených dvoch názorov na podstatu pádov prebieha dnes (prosím o prepáčenie za dramatičnosť vo vyjadrovaní) na celosvetovom fronte, ale je táto otázka zaujímavá aj preto, lebo názor na význam pádov býva najjasnejším kritériom, podľa ktorého možno určiť autorove názory na podstatu gramatickej sústavy vôbec. Kto vychádza z celostného ponímania pádových významov, ten vy[139]chádza aj z ponímania gramatickej sústavy ako štruktúry, zviazanej binárnymi protikladmi príznakovosti a nepríznakovosti. K. Hausenblas v tejto veci vychádza skôr z predpokladu J. Kuryłowicza o primárnych a sekundárnych funkciách pádov. Ale jednako celkom neodmieta ani názor o celostnom význame, pretože odvolávajúc sa na A. Heinza tvrdí, že tri najdôležitejšie oblasti sémantiky genitívu (čiastočnosť, odlukovosť, príslušnosť) možno navzájom na seba previesť (42). Jednako sa však domnieva, že vzhľadom na bohaté diferenciácie pádových funkcií nestačí iba zisťovanie celkových významov pádov.

Vo svojej pozoruhodnej štúdii „K otázce morfologických protikladů“ (SaS 19, 1958, 81 až 103) usiluje sa Miloš Dokulil ukázať, že nie sú nesporné hlavné pojmy štrukturálnej gramatickej teórie, t. j. binárne protiklady, ktoré podmieňujú existenciu gramatickej štruktúry ako celku a i jej častí. Miloš Dokulil teda patrí teraz tiež k tým, ktorí nepredpokladajú existenciu celostných pádových významov, zviazaných protikladmi do štruktúry. Bolo by neseriózne zaoberať sa názormi M. Dokulila iba v jednej vete, no celkové zacielenie tohto článku by vcelku viacej miesta nepripúšťalo. Preto tu nebudem diskutovať s názormi M. Dokulila, hoci by diskusia bola veľmi užitočná. No nech je akokoľvek, treba uznať, že M. Dokulil sa svojou štúdiou veľmi silne dotkol teórie binárnych protikladov a pojmu gramatickej štruktúry. Dotkol sa teda velmi silne aj otázky štruktúry pádov, založenej na predpoklade celostných významov pádov.

Dobré kritérium, ktoré by umožňovalo přesvědčit sa, či jestvujú v jazyku binárne protiklady aj v gramatickej sústave, teda, či ide o gramatickú štruktúru alebo nie, bolo by možné pri skúmaní historickom. Veď napr. existencia fonologickej štruktúry, založenej na binárnych protikladoch, veľmi pekne sa ukazuje v diachronickom pohľade na zmeny fonologickej štruktúry, t. j. na prechod jednej fonologickej štruktúry v druhú. Bolo by napr. veľmi zaujímavé overovať si platnosť alebo neplatnosť teórie o celostnom význame pádov vo vývinovej línii. Bola by na to príležitosť práve pri takejto historicky zacielenej práci, akú urobil K. Hausenblas. Porovnanie so staročeským stavom by mohlo ukázať, či sa menia významy jednotlivých pádov vo svojom celku, alebo či sa menia len parciálne významy a parciálne možnosti využitia, ďalej či sa významy jednotlivých pádov (celostné alebo parciálne) menia nezávisle od seba alebo v pevnom vzťahu s významami iných pádov.

Tieto dezideráta možno, žiaľ, položiť len pre budúcnosť, nemožno ich v úplnosti klásť ešte na Hausenblasovu prácu. Práve Hausenblasova práca ukazuje, koľko práce treba vyvinúť a že na také poňatie vývinu pádového systému, ako sme ho načrtli, nie sú ešte utvorené predpoklady. Hoci sa K. Hausenblas mohol oprieť o bohatú tradíciu historického skúmania jazyka v češtine, jednako prevažnú časť práce si musel urobiť sám, ak chcel nadobudnúť bezpečnú vývinovú líniu. V jeho práci, hoci to na prvý pohľad nevidno, je uložené spracovanie veľmi bohatého materiálu. Ale takto monograficky nie sú ešte spracované ostatné pády, takže syntetický obraz vývinu pádového systému nemožno nateraz podať. Že však časom takú vec bude treba urobiť a že sa ukáže vzájomná spätosť významu jednotlivých pádov, ukazuje už teraz Hausenblasova práca. Veď sa v nej pri vývine jednotlivých druhov genitívu berú do úvahy vždy tie pády, ktoré so skúmaným javom tesne súvisia. I keď teda mal v centre pozorovania len vývin genitívu adverbálneho, musel mať pred očami vždy celú pádovú sústavu a vývin funkcií genitivu musel podávať aspoň rámcovo v súvislosti s vývinom iných pádov (36n., 118). Takto sa už dostávame k pohľadu na samotné jadro Hausenblasovej práce.

Práca je koncipovaná značne do šírky, i keď si berie len genitív adverbálny a z toho najviac genitív záporový. Šírka výkladu je najmä v tom, že sa sleduje adverbálne využitie predmetového genitívu v celom historickom vývine češtiny na bohatom a analyzovanom materiáli. Proti úctyhodnej práci J. Gebauera prináša táto práca novum nielen v použití obsiahlejšieho materiálu a v lepšom metodickom prístupe k veci, ale aj tým, že podáva skutočne vývin po celé historické obdobie češtiny a nielen opis staročeského stavu, ako je to neraz u J. Gebauera.

[140]Zo stránky materiálovej je cenné najmä využitie dokladov zo 16.—18. storočia, ktoré se doteraz využívali málo. Tu zaráží najmä fakt, že ide o doklady z jazyka najširších ľudových vrstiev, takže tento materiál veľmi prenikavo osvetľuje vývojovú líniu práve v období medzi stavom starším a stavom v 19. storočí, keď na český spisovný jazyk hodne zapôsobili archaizujúce náhľady na väzbu slovies.

Podrobným rozborom materiálu autor bezpečne ukázal, že početné genitívne väzby sú v ľudovom jazyku nahradzované akuzatívnymi od 17. storočia. Spisovný jazyk sa týmto novým väzbám sice v 19. storočí bránil, ale dnes sa už aj v spisovnom jazyku nové väzby akuzatívne pokladajú za základné.

Autor teda sleduje vývin predmetového genitívu nielen v spisovnom jazyku, ale všíma si stav a vývin aj v nárečiach a rozlišuje po celý čas vývinu stav v spisovnom jazyku a v ľudovom jazyku. Okrem toho sa vždy stručne zmieňuje aj o vývine v iných slovanských jazykoch. Rozlišuje aj štylistickú hodnotu jednotlivých väzieb v jednotlivých obdobiach. Neobmedzovanie sa na sledovanie vývinu v spisovnom jazyku, ale sledovanie skúmanej problematiky v celom českom jazyku treba pokladať za veľmi správne a treba tu s autorom súhlasiť, a to tým skôr, že neraz sa v prácach o dejinách českého jazyka dbá len na doklady zo spisovného jazyka. Zvádza k tomu bohatý dokladový materiál. Svedomitú a podrobnú excerpciu a analýzu použitého materiálu ukazuje autor aj tým, že niekedy podáva celkom presné údaje o výskyte, resp. nevýskyte jednotlivých typov predmetového genitívu u jednotlivých autorov.

Hoci autor spracoval v tejto práci len vývin predmetových väzieb jediného pádu, má táto práca dôležitosť aj pre posúdenie predmetových väzieb v češtine vôbec, pretože jednak je vývin predmetového genitívu pre posúdenie vývinu predmetových väzieb najdôležitejší, jednak mal autor, ako sa už spomenulo, pri skúmaní predmetového genitívu pred očami aj vývin ostatných predmetových konštrukcií.

Zaujímavá je autorova téza (autor ju vyslovuje nezávisle od staršej verzie tohoto názoru, ktorú formuloval r. 1911 Vl. Minkov), že genitív záporový slúžil pôvodne na posilnenie záporu (117—119). Môže tu ísť o súvislosť s genitívom partitívnym (ktorú spomína autor). Aj pri genitíve záporovom rovnako ako pri genitíve partitívnom by šlo o zdôraznenie faktu, že miera slovesnej činnosti, smerujúcej na objekt, je obmedzená. V genitíve záporovom je, pravda, obmedzená úpelne (pozri Štruktúra slovenského slovesa, 41).

Práca K. Hausenblasa je dôležitá aj pre posúdenie a výskum vývinu v slovenčine, lebo na pozadí českého vývinu bude možné adekvátnejšie hodnotiť doklady zo staršieho písomného materiálu slovenského. Bude totiž ľahšie možné v starších slovenských textoch, ktoré sú písané česky alebo aspoň pod vplyvom spisovnej češtiny, odlišovať prvky české od slovenských prvkov.

Ako vidieť, táto monografia ako každá problémová práca prináša nielen metodický a materiálový prínos, ale súčasne nastoluje i sama perspektívu nových problémov na riešenie.

Slovo a slovesnost, ročník 21 (1960), číslo 2, s. 138-140

Předchozí Miroslav Komárek: Podnětná kniha o české syntaxi

Následující Karel Horálek: K sovětským překladům z americké jazykovědy