Dynamika lexikálneho významu
Vincent Blanár
[Articles]
Динамика лексического значения / La dynamique de la signification du sens lexicale
1. Mnohoaspektový ráz lexikálneho významu súvisí jednak s podstatnou vlastnosťou znakov prirodzeného jazyka, jednak so špecifickými vlastnosťami lexikálneho významu. Základnou ontologickou vlastnosťou jazyka je dvojaká štrukturácia a dvojaké označovanie jeho jednotiek:[1] a) v systéme (paradigmatické vzťahy lexikálnej jednotky ako znaku prvotného označovania v nominácii), b) v reči (syntagmatické vzťahy lexikálnej jednotky ako znaku druhotného označovania v predikácii). Pre konštituovanie lexikálneho významu je charakteristické, že slovo sa zapája popri týchto vnútornojazykových aj do mimojazykových vzťahov. Pre obsahovú stránku jazykového znaku je základná súvzťažnosť s pomenovanou realitou.[2] Z hľadiska komunikatívneho cieľa ide o vzťah a postoj nositeľov jazyka k pomenovanej skutočnosti (pravidlá používania slova vzhľadom na danú situáciu). Možno vymedziť tieto základné aspekty obsahovej stránky jazykového znaku:[3] mimojazykové aspekty predstavuje vzťah slova k odrážanej skutočnosti (sigmatika) a vzťah k nositeľom jazyka (pragmatika), vnútornojazykové aspekty predstavuje vzťah k iným znakom v systéme (sémantika) a vzťah k iným znakom v texte (syntaktika). Pragmatika a syntaktika sa týkajú používania slova, sigmatický a sémantický aspekt charakterizujú slovo bez zreteľa na jeho bezprostredné používanie. Tieto aspekty navzájom súvisia. Z nich sa dajú odvodiť významotvorné činitele, ktoré ako sémantické komponenty vytvárajú lexikálny význam.[4] V obsahovej stránke lexikálnej jednotky sa objektívna realita pojmovo spracúva a potom jazykovo stvárňuje. Pojmové spracovanie reality vychádza z logického spektra. So zreteľom na postoj hovoriaceho k denotátu a so zreteľom na daný komunikatívny cieľ sa iba niektoré („podstatné“) vlastnosti denotátu stávajú sémanticky relevantnými, t. j. prehodnocujú sa na dištinktívne sémantické príznaky. Jazykové stvárnenie odrazu v najvšeobecnejších lexikálno-gramatických kategóriách a v lexikálno-sémantických kategóriách sa uskutočňuje vzhľadom na daný jazykový systém, na paradigmatické vzťahy v mikrosystéme a na syntagmatické vzťahy v texte.
2. Lexikálny význam chápeme ako vnútorne členenú jednotu klasifikačných (všeobecných), identifikačných (zvláštnych) a špecifikačných (jedinečných)[5] významových komponentov (sémantických príznakov; ďalej SP). SP sú prvkami lexikálno-sémantického systému, majú ráz invariantov: (1) Najvyšším stupňom abstrakcie sa vyznačujú SP gramatického významu, klasifikačné príznaky. Nie sú v priamej súvzťažnosti s pomenovanou skutočnosťou, vyplývajú z fungovania jazyka ako systému. (2) Identifikačný SP je širší, zovšeobecňujúci pojem, ktorý ako spoločný sémantický prienik spája jednotlivé lexikálne jednotky mikrosystému, napr. pohyb, pokojová poloha, čas, rozmernosť, zachovávanie/nezachovávanie spoločenských noriem. (3) Špecifikačné SP odlišujú jednotlivé semémy v polysémickej lexikálnej [242]jednotke a v sémantickom poli. Špecifikačné SP sú najbezprostrednejšie späté s pomenovanou skutočnosťou. Dá sa na nich sledovať, ktoré stránky javu sa pri pomenúvaní stali sémanticky relevantnými. Sú to SP na najnižšej abstrakčnej rovine, majú ráz individuálnych príznakov.[6] Ako príklad uvedieme 3 semémy slovesa sťažovať si v kultúrnej slovenčine. Spoločný sémantický prienik semém (1) ‚ponosovať sa, žalovať sa‘, (2) ‚horekovať, kvíliť‘, (3) ‚(v tiesni) silno volať, hlasne sa ponosovať‘ tvoria SP [nespokojnosť, pocit krivdy, starosť, ťažoba] a [prejavovať, predkladať]. Pri konštituovaní 2. semémy sa stal relevantným ešte špecifikačný príznak [s horekovaním, žiaľom, plačom], v 3. seméme [silným hlasom].
Hierarchia klasifikačných, identifikačných a špecifikačných SP je v jednotlivých slovných druhoch nerovnaká. Hierarchický súbor SP nepredstavuje nemeniteľnú veličinu ani pri jednej lexikálnej jednotke, ak sledujeme jej vývinovú perspektívu a jej používanie v texte (o tom ďalej).
Poznámka. Toto vymedzenie lexikálneho významu sa vzťahuje na plnovýznamové slová základného fondu. K úplnému opisu patrí aj expresívno-štylistická charakteristika. Iná situácia je v terminológiách (obsahom termínu je vedecký pojem). Na dištinktívne príznaky sa nedá rozložiť význam slov z oblasti nomenklatúry a tzv. tematických skupín, napr. názvy obuvi, šatstva, zeleniny, ovocia, súčiastok strojového zariadenia. Niektorí autori (napr. N. I. Tolstoj, D. N. Šmeľov) vydeľujú popri diferenciálnych aj integračné, nadbytočné príznaky, O. N. Seliverstovová[7] nazýva skupinovými príznakmi také SP, ktoré charakterizujú jednu významovú skupinu oproti inej.
3. Medzi komponentmi lexikálneho významu jestvuje napätie, ktoré je potenciálnym nositeľom ďalšieho vývinu. Vnútorným protikladom sa vyznačujú jednotlivé SP vzhľadom na pomenovanú realitu. Viac menej bezprostredný vzťah k realite majú iba špecifikačné SP ako abstrakcie na najnižšej úrovni. Zmena pomenovanej skutočnosti, jej spoločenského hodnotenia alebo postoja hovoriaceho sa istým spôsobom prejavuje v individuálnych SP (pravda, vždy so zreteľom na daný lexikálno-sémantický systém).[8] Druhý protiklad súvisí s aktívnou úlohou pomenúvajúceho subjektu. Hovoriaci môže vyzdvihnúť vzhľadom na daný komunikatívny cieľ ako „podstatnú“ ktorúkoľvek črtu objektu a urobiť ju základom svojej klasifikácie (táto stránka objektu sa stáva pomenovacím motívom a prehodnotí sa na špecifikačný SP). A napokon: v istej situácii, v istom kontexte má komunikatívnu relevantnosť (vyjadrené Filmorovým termínom) niektorý zo sémantických príznakov a tento príznak sa dostáva do centra významovej štruktúry.
[243]Ustálenosť jazykových foriem, pripomína Y. G. Gak,[9] dialekticky predpokladá menlivosť sémantických vzťahov. Ustálenosť významu sa podmieňuje totožnosťou objektu, kým rozličné aspekty chápania objektu podmieňujú menlivosť sémantiky jeho pomenovania.
Ak máme na pamäti dištinktívne významové komponenty, dá sa povedať, že sémantika slova predstavuje spoločenskou praxou relatívne ustálenú celosť významových zložiek, ktorá je kodifikovaná v normatívnych lexikografických dielach. V danom časovom priereze sú relatívne ustálené aj paradigmatické vzťahy, ktoré vytvára slovo v mikrosystéme. V mnohom odlišná situácia je v rečovej komunikácii (pragmatický aspekt). Hovoriaci sa rečovo zmocňuje situácie vzhľadom na komunikatívny cieľ. Tým je menlivý aj výber „podstatných“ príznakov pomenúvanej reality, menia sa onomaziologické motívy, komunikatívne relevantné SP sa presúvajú do centra (jadra) lexikálneho významu. V danom prehovore sa realizuje vzťah medzi jazykovým znakom a konkrétnym denotátom, no rad týchto možných realizácií je prakticky nekonečný. Vzťahom k novým denotátom sa vytvárajú podmienky pre významové posuny. Ukazovateľmi významových posunov v texte býva obsadenie aktantov slovami z nových sémantických tried, nové valenčné spojenia. V týchto nových syntagmatických spojeniach sa prejavujú potenciálne kvalitatívne sémantické zmeny. Kvalitatívna zmena spočíva vo funkčnej prestavbe sémantických príznakov. Sémantizáciou a desémantizáciou významových komponentov vzniká nová štrukturácia dištinktívnych čŕt. Výrazom tejto funkčnej prestavby sa stávajú nové spojenia, ktoré sú typické pre istý žáner, štýl; kvantitatívny ukazovateľ nového vývinu (lexikálno-frazeologické a syntaktické spojenia) sa premenil na kvalitatívny, paradigmatický, t. j. uskutočnila sa významová zmena.[10] Neurčitosť, nestálosť lexikálneho významu[11] sa ukazuje pri používaní slova v texte. Takisto „princíp difúznosti významov mnohoznačného slova“ ako rozhodujúci činiteľ, ktorý určuje sémantiku slova,[12] sa vzťahuje na lexikálny význam reči.[13]
R É S U M É
Dynamik der lexikalischen Bedeutung
Die lexikalische Bedeutung als innerlich gegliederte, gegensätzliche Ganzheit der klassifizierenden, identifizierenden und spezifizierenden semantischen Merkmale. Mit mehr oder weniger unmittelbarer Beziehung zur Realität zeichnen sich die spezifizierenden Merkmale als Abstraktionen auf der niedrigsten Ebene aus. Im System stellt die lexikalische Bedeutung eine durch die gesellschaftliche Praxis stabilisierte Ganzheit der semantischen Komponenten dar. Im Sprechakt ist die lexikalische Bedeutung unbeständig und unbestimmt. Potentielle qualitative semantische Änderungen äußern sich in den neuen syntagmatischen Verbindungen.
[1] A. A. Ufimceva, Semantičeskij aspekt jazykovych znakov, zb. Principy i metody semantičeskich issledovanij, Moskva 1976, s. 41.
[2] Porov. napr. D. N. Šmeľov, Problemy semantičeskogo analiza leksiki. (Na materiale russkogo jazyka), Moskva 1973, s. 16n.; V. G. Gak, K dialektike semantičeskich otnošenij v jazyke, zb. Principy i metody semantičeskich otnošenij, Moskva 1976, s. 74.
[3] Podľa A. E. Supruna, Leksičeskaja sistema i metody jeje izučenija, zb. Metody izučenija leksiki, Minsk 1975, s. 14—15; Suprun modifikoval poňatie G. Klausa.
[4] Porov. I. Němec, Principy studia slovní zásoby a jejího vývoje, SaS 36, 1975, s. 98; V. Blanár, Od myšlienkového odrazu k lexikálnemu významu, Jazykovedný časopis 27, 1976, 98—116.
[5] Termíny podľa R. Ostrej K diachronnímu studiu onomaziologické struktury, SaS 33, 1972, 1—9.
[6] Na vnútornú štruktúrovanosť sémantických príznakov lexikálneho významu poukázali napr. A. Greimas, A. A. Ufimcevová, V. G. Gak, I. Němec, O. N. Seliverstovová a i. Nášmu poňatiu je najbližšia E. Perniška, Semantika na složnite prilagatelni v sъvremennija bъlgarski knižoven ezik (Sofia 1975, rukopis).
[7] Ob ob’jekte lingvističeskoj semantiky i adekvatnosti jejo opisanija, zb. Principy i metody semantičeskich issledovanij, Moskva 1976, c. 130.
[8] V slovnom význame sa teda istým spôsobom spája mimojazykové (vždy pojmovo spracované a jazykovo stvárnené) s vnútornojazykovým. G. S. Ščur (Die Typen semantischer Merkmale bei der Analyse der Lexik, Neuphilologische Mitteilungen (Bulletin de la Société néophilologique) 2, 74, 1973, 348—353; Teorii poľa v lingvistike, Moskva 1974, s. 30) sa vyjadruje kriticky o nerozlišovaní „lingvistickej a mimolingvistickej sémantiky, presnejšie lingvistických a mimolingvistických príznakov“ v komponentnej analýze, lebo za sémantické príznaky sa podľa Ščura pri komponentnej analýze pokladajú javy, ktoré sa neodrážajú v sémantickej štruktúre slova. S jeho argumentáciou sa stotožnil O. N. Trubačov (Etimologičeskije issledovanija i leksičeskaja semantika, zb. Principy i metody semantičeskich issledovanij, Moskva 1976, s. 158—159). Nesmieme však zabúdať, že prehodnocovanie istých stránok pomenovanej skutočnosti na paradigmatické komponenty lexikálneho významu je dôležitá zložka konštituovania lexikálneho významu. Aj pri sémantickej analýze treba odlišovať stav v jazyku a v reči. O tom podrobnejšie v mojej monografii Lexikálno-sémantická rekonštrukcia (Bratislava 1978, rukopis).
[9] Pozri V. G. Gak, o. c. v pozn. 2, s. 84 a i.
[10] V. Blanár, Zmeny spájateľnosti slova ako ukazovateľ lexikálnosémantických zmein, Slavica Slovaca 11, 1976, s. 287.
[11] Porov. K. Horálek, Filozofie jazyka, Praha 1967, s. 82.
[12] Pozri D. N. Šmeľov, o. c. v pozn. 2, s. 96.
[13] Keď chápeme stálosť a menlivosť lexikálneho významu ako vzájomnú jednotu týchto dvoch stránok obsahu jazykového znaku v systéme a v reči, sémantický invariant nebudeme pokladať za fikciu (tak O. N. Trubačov, o. c. v pozn. 8, s. 161—162), ale za paradigmatické, systémové prvky lexikálneho významu.
Slovo a slovesnost, volume 39 (1978), number 3-4, pp. 241-243
Previous Josef Filipec: Věda o slovní zásobě a její pojmosloví
Next Miloš Dokulil: K otázce prediktability lexikálního významu slovotvorně motivovaného slova
© 2011 – HTML 4.01 – CSS 2.1