Zložené slová ako názvy osôb

Ján Horecký

[Articles]

(pdf)

Сложные слова как названия лиц / Les mots composés formant des noms propres de personne

Za zložené slová sa vo všeobecnosti pokladajú také pomenovacie jednotky, ktoré v rámci jednej morfologicky uzavretej štruktúry obsahujú aspoň dve koreňové morfémy. Podľa povahy týchto morfém, resp. aj podľa povahy zložitejších útvarov sa zložené slová triedia na základe rozličných kritérií. Najbežnejšie sa používa kritérium slovnodruhovej príslušnosti a potom sa skúma, či ide o skladanie dvoch substantív, substantíva a adjektíva, adjektíva a substantíva a pod. Na základe teórie o binárnosti slovotvornej štruktúry sa aj niektoré zložené slová vyčleňujú do osobitnej skupiny a označujú sa ako odvodené zložené slová (složnoproizvodnyje slova), t. j. slová odvodené istým slovotvorným formantom od viacslovného základu.[1] Podľa sémantických kritérií sa vyčleňujú priame a prenesené (metonymické, posesívne) zložené slová.[2]

Všetky tieto klasifikácie berú do úvahy konkrétnu podobu zložených slov, ich povrchovú štruktúru. Stúpenci generatívnej, resp. transformačnej teórie sa pokúšajú interpretovať zložené slová na základe ich hĺbkovej, resp. podkladovej štruktúry. Pravda, hĺbkovú štruktúru chápu vlastne ako syntaktickú štruktúru a zložené slová chápu ako výsledok transformácie syntaktických štruktúr. Podľa tohto kritéria možno pokladať za zložené slová len také útvary, ktoré sa dajú odvodiť od zodpovedajúcej syntaktickej štruktúry.[3]

Ak by sme mali do klasifikácie zahrnúť všetky zložené slová, nestačí za ich hĺbkovú (resp. podkladovú) štruktúru pokladať syntaktické štruktúry, ale treba hĺbkovú štruktúru chápať v jej logicko-sémantickom aspekte. Pri takomto chápaní treba pri interpretácii lexikálnych útvarov (odvodených slov, zložených slov i združených pomenovaní) vychádzať z logickej roviny, na ktorej sa objektom prisudzujú isté vlastnosti. Pritom nad logickou rovinou treba predpokladať sémantickú rovinu, na ktorej sa z množiny predikácií vyberajú potrebné sémantické príznaky, ktoré potom na onomaziologickej rovine slúžia ako základ pre výber pomenúvacích prvkov. Na najvyššej, onomatologickej rovine (ktorú možno stotožniť s povrchovou štruktúrou) sa rozhoduje o konkrétnom riešení v danom jazyku a v danom prípade.[4]

Túto hypotézu štvorstupňovej štruktúry sa pokúsime overiť na zložených slovách používaných v slovenčine ako názvy osôb. Táto skupina má výhodu v tom, že zahrnuje sémanticky vyhranené a ľahko vypočítateľné slová.

Základom prevažnej väčšiny názvov osôb vyjadrených zloženým slovom je zložená predikácia. Na logickej rovine sa osobe X pripisuje nejaká vlastnosť a táto vlastnosť sa ešte bližšie určuje. Napr. osobe X sa pripisuje vlastnosť, že strieľa (teda istá činnosť) a toto strieľanie sa vymedzuje napr. druhom zbrane (ak ide o slová delostrelec, lukostrelec).

Ako základný sémantický príznak pri činiteľských menách treba zvoliť príznak vykonávateľa činnosti, v našej symbolike[5] EFF — effector. Tento sémantický príznak možno bližšie určiť istým typom slovesa. V našej symbolike je tu príznak ergatív[253]nosti + ERG pre prechodné slovesá, resp. neergatívnosti —ERG pre stavové slovesá. Príznak +ERG možno ďalej bližšie určiť vyjadrením zasiahnutého predmetu, resp. patientálnosti. Príznakom +PAT sa vyjadruje zasiahnutie slovesným dejom, príznakom —PAT určenie miesta alebo spôsobu, resp. nástroja; namiesto príznaku —PAT možno využiť príznak +LOC pre určenie miesta, —LOC pre ostatné určenia (spôsobu, nástroja).

Schematicky možno načrtnutú sémantickú štruktúru pomenovacích útvarov znázorniť takto:

 

Slovo drevorubač bude mať napr. štruktúru [+PAT + ERG] + EFF, slovo horolezec [+LOC (—PAT) —ERG] —EFF. Slovo maloodberateľ: [—LOC (—PAT) +ERG] —EFF. Slovo krasojazdec: [—LOC —PAT] —EFF. Atď.

Na onomaziologickej rovine sa rozhoduje o tom, ktoré slovotvorné formanty i ktoré konkrétne slová sa použijú na vyjadrenie sémantickej štruktúry, ale nerieši sa otázka konkrétneho poradia a spojenia slov. O tom, či sa použije spojenie rúbač dreva alebo drevorubač, ohýbač železa alebo železoohýbač, sa rozhodne až na onomatologickej rovine.

Pri takomto chápaní možno teda názvy osôb s činiteľským významom pokladať za odvodené. No v takom prípade treba na tú istú rovinu klásť aj slová odvodené z viacslovných základov, typu vysokopeciar, ťažkotonážnik, Dolnokubínčan, teda slová, ktoré sa na základe sémantického kritéria vylučujú zo skupiny zložených slov. Pravda, v ich sémantickej štruktúre sa nevyskytuje sémantický príznak týkajúci sa slovesa, lež sémantický príznak objektu alebo miesta, ktoré sa ďalej bližšie vymedzujú.

Názvy zamestnania (nomina officii) chápané v najširšom zmysle majú takúto sémantickú štruktúru:

 

Napr. vysokopeciar má štruktúru [—QUAL + OBJ] +AFF, slovo voľnomyšlienkár [+QUAL — OBJ] —AFF. (Sémantickým príznakom AFF — affector sa označuje osoba zaoberajúca sa istým objektom.)

Názvy príslušnosti k miestu alebo hnutiu majú štruktúru:

 

Napr.: Stredoslovák [—QUAL + LOC] +ADH, staroverec [+QUAL — LOC] +ADH. (ADH — príslušnosť k miestu al. hnutiu.)

Z hľadiska sémantickej štruktúry teda možno obidva typy zložených názvov osôb pokladať za odvodené, a to aj v takých prípadoch, keď namiesto formantu funguje [254]ako slovotvorný prvok paradigma: napr. hrdlorez, Staročech. Sémanticky neodvodený charakter majú len také názvy osôb, ktoré vznikajú mechanickým skladaním prvkov. Ide o typy ako šéfredaktor, šéfkuchár, ale najmä o typy veľkoknieža, veľmajster. Prvé časti týchto zloženín fungujú temer ako prefixy. Na opačnom póle stoja slová typu cestmajster, v ktorých je „odvodzovacím“ prvkom vlastne časť „majster“ (= ‚šéf‘,) ku ktorej sa predpájajú rozličné korene, spravidla substantívne, ale niekedy aj verbálne: vozmajster, mostmajster, rotmajster, ale aj strelmajster a vrtmajster.

Osobitné miesto v skúmanej skupine majú posesívne zloženiny typu tlčhuba, trasochvost, ktoré sa ako názvy osôb využívajú na základe metonymie.

 

R É S U M É

The Slovak Compounds Words as the Nouns of Person

The Slovak compound words as nouns of person are analysed by utilising the four-level theory of the word structure. In this theory four levels are provided, viz. the logical, semantic, onomaziological, and onomatological one. The nouns of persons, if derived by the aid of derivational morpheme, are to be considered as derived words in spite of their two-roote structure. Only the words as šéfredaktor (chief editor), veľkoadmirál (Admiral of the Fleet), zbormajster (choir conductor) are to be considered as the compound words.

Slovo a slovesnost, volume 39 (1978), number 3-4, pp. 252-254

Previous Miloš Dokulil: K otázce prediktability lexikálního významu slovotvorně motivovaného slova

Next Eugen Pauliny: К вопросу о сущности частей речи