K pojmu norma, úzus, priemerný úzus

Štefan Peciar

[Articles]

(pdf)

К понятию норма, узус, средний узус / Le concept de la norme, de l’usage et de l’usage moyen en linguistique

1. V súčasných teóriách spisovného jazyka sa síce všeobecne pracuje s pojmom normy, ale vymedzenie tohto pojmu nie je dosiaľ zďaleka jednotné. Je to dané tým, že jazykovú normu možno skúmať z rozličných aspektov. Takmer u každého autora monografie alebo štúdie o spisovnom jazyku sa stretneme so svojským vymedzením pojmu normy podľa toho, na ktorý aspekt sa položí dôraz. Niektorí autori podávajú i viaceré odlišné vymedzenie. Napr. B. Havránek v tridsiatych rokoch definoval normu ako „soubor jazykových prostředků gramatických i lexikálních (strukturálních i mimostrukturálních) pravidelně užívaných“, resp. „kterých se má užívat“.[1] F. Trávníček rozumie normou „soubor, soustavu ústrojných výrazových prostředků se zřením k jejich obecné platnosti a závaznosti v jazykových projevech“.[2] Trávníček však rozlišuje výrazové prostriedky „ústrojné“ (širší pojem) a „noremní“ (užší pojem). Jazykový prostriedok sa stáva súčasťou normy (je „noremní“) až vtedy, keď ho prijme jazykový zvyk (úzus). Z druhej strany aj také jazykové prostriedky, ktoré sú z hľadiska tvorenia neústrojné, treba uznať za súčasť normy, ak sa všeobecne používajú. „Norma je výsledek jazykového zvyku, jazykový zvyk vytváří normu“ — hovorí Trávníček ďalej.[3] „Obecný zvyk je nejvyšší rozhodčí v jazyce“.[4]

V uvedených vymedzeniach (u Trávníčka výraznejšie ako u Havránka) sa pripisuje rozhodujúca úloha jazykovému úzu. Na začiatku päťdesiatych rokov nadviazal na Havránka a Trávníčka M. Dokulil, ktorý vymedzuje normu spisovného jazyka ako „systém kolektivního úzu, který má tendenci stát se stabilizovaným a normativním“.[5]

Vo vzťahu na spisovný jazyk podal B. Havránek aj inú definíciu normy. V nej pod pojmom normy rozumie „systém jazyka z hľadiska jeho záväznosti vo sfére jazyka — s cieľom dosiahnuť istý zámer vo sfére fungovania jazyka“.[6] V saussurovskej terminológii má uvedená definícia asi tento zmysel: Záväznosťou (čiže dodržiavaním) normy v jazyku (langue) sa dosahuje istý zámer v reči (parole). Druhá veta citovanej definície je nadbytočná, v istom zmysle tautologická a tak sa norma vlastne stotožňuje so systémom jazyka.

Na konferencii o norme spisovného jazyka (24. a 25. marca 1955)[7] J. Horecký poukázal na to, že aj staršie Havránkovo a Trávníčkovo vymedzenie normy „sa kryje s dnešným pojmom spisovného jazyka“,[8] a súčasne upozornil na iné chápanie normy u L. Hjelmsleva. Sám však stotožnil pojem normy s kodifikáciou, keď tvrdí, že norma „sa obyčajne chápe ako súhrn predpisov o tom, čo je správne alebo nesprávne v danom spisovnom jazyku“.[9] Ináč sa na tejto konferencii prijal názor, podľa ktorého normou treba rozumieť „súhrn objektívne existujúcich synchrónnych, historicky podmienených zákonitostí spisovného jazyka, ktoré sa záväzne uplatňujú v kolektívnom úze jeho nositeľov“.[10] V tomto vymedzení pojmu jazykovej normy [296]podľa tradície Pražskej školy sa nepriamo zdôrazňuje, že norma existuje v samom jazyku, nie niekde mimo neho, napríklad v starších štádiách jazyka, a nie je totožná s kodifikáciou spisovného jazyka. So všeobecným súhlasom sa stretlo aj stanovisko zdôrazňujúce moment záväznosti ako charakteristickej vlastnosti normy. Pravda, v chápaní spoločenskej záväznosti normy sú medzi jednotlivými autormi značné rozdiely, súvisiace najmä s tým, či sa do pojmu normy výslovne alebo mlčky zahŕňa aj kodifikácia. To sa ukázalo už na spomenutej konferencii, ako aj v neskorších diskusiách. Niektorí autori napr. uvažujú o rôznych stupňoch spoločenskej záväznosti kodifikovanej normy (kodifikácie) podľa jazykových rovín, resp. podľa miery poznania a stupňa kodifikácie spisovného jazyka v jednotlivých jazykových rovinách.[11] Iní slovenskí autori, ktorí za základný prameň poznania spisovnej normy pokladajú tzv. explicitný spisovný úzus (vybranú prax), zdôrazňujú ako jedno z kritérií spisovnosti jazykových prejavov „vedomé dodržiavanie spisovnej kodifikácie“.[12] Pojem spisovného úzu predpokladá hodnotenie jazykových prejavov i jazykových prostriedkov podľa istých kritérií. Za základné kritériá sa obyčajne pokladajú ústrojnosť a funkčnosť. Popri nich sa vyžaduje ustálenosť (V. Mathesius hovoril o pružnej ustálenosti) a srozumiteľnosť (súvisí s ústrojnosťou) jazykových prostriedkov.[13]

Požiadavka spoločenskej záväznosti normy vyplýva z konštitutívnych vlastností spisovného jazyka, jeho relatívnej jednotnosti a pružnej stability, ku ktorým v novodobých rozvitých spisovných jazykoch pribúda aj normovanosť čiže kodifikovanosť. V novších teóriách spisovného jazyka sa však tieto pojmy spresňujú poukazom na opozičné pojmy variantnosti, dynamickosti a funkčnej (štýlovej) diferencovanosti. Pojem variantnosti spisovnej normy, ktorý sa zrodil na základe hlbšieho vedeckého poznania spisovných jazykov a ich fungovania v jazykovej komunikácii, odráža nielen fungovanie spisovného jazyka v spoločnosti a sociálne zloženie jeho nositeľov, ale aj vývoj spisovného jazyka, jeho vzťah k nespisovným útvarom i jeho kontakty s inými jazykmi, teda celkovú jazykovú situáciu v danom jazykovom spoločenstve.[14]

Pojem variantnosti normy pomáha adekvátnejšie hodnotiť jazykové prostriedky z hľadiska spisovnosti a správnosti a prekonať priamočiarosť v chápaní spisovnej normy. Pojem variantnosti spisovnej normy v československej jazykovede podrobne rozpracoval A. Jedlička.[15] Pracujú s ním aj viacerí sovietski autori[16] a prijíma sa v teoretických prácach o spisovných jazykoch aj v iných krajinách.[17]

Obdobne ako pojem variantnosti i pojmy dynamickosti normy a štýlovej diferencovanosti spisovného jazyka a jeho výrazových prostriedkov sú výsledkom hlbšieho vedeckého poznania vlastností a fungovania spisovného jazyka. Týmito pojmami sa nemôžeme podrobnejšie zaoberať pre obmedzený rozsah tohto príspevku. Žiada sa však pripomenúť, že uvedené pojmy na jednej strane umožňujú presnejšie a detailnejšie opísať vlastnosti súčasných rozvitých spisovných jazykov, ale na druhej strane komplikujú vymedzenie samého základného pojmu normy.

[297]Niektorý autori sa usilujú presnejšie osvetliť otázku spoločenskej záväznosti spisovnej normy pomocou pojmu komunikatívnych situácií, pričom pre rozličné typy komunikatívnych situácií sa predpokladá rozličný stupeň normovanosti jazyka a v dôsledku toho i rozličný stupeň záväznosti normy. Takto pristupoval k otázke záväznosti normy J. Horecký na konferencii o teórii spisovného jazyka 21.—24. januára 1976 v Smoleniciach (materiál z konferencie je v tlači). Na základe tejto teórie Horecký rozlišuje tri formy existencie národného jazyka: normu (spisovný jazyk v užšom zmysle), štandard (spisovný jazyk v širšom zmysle) a subštandard (nespisovné jazykové prejavy).[18] Táto koncepcia, ktorú autor predložil na diskusiu ako pokus o novú teóriu spisovného jazyka, zodpovedajúcu jazykovej a spoločenskej situácii v rozvitej socialistickej spoločnosti, ostáva však zatiaľ v teoretickej rovine. Jej metodologickým nedostatkom podľa našej mienky je statickosť základných pojmov. V terminológii a pojmosloví by bolo bývalo účelné dôslednejšie nadväzovať na domácu tradíciu, hoci aj kriticky.[19]

2. Jednou z najviac diskutovaných otázok pri vymedzovaní pojmu normy spisovného jazyka je vzťah normy a úzu. V koncepcii Pražskej školy názory oscilujú medzi stotožňovaním normy so spisovným jazykom (výrazne najmä u Trávníčka) a istým vymedzením vzťahu týchto dvoch základných pojmov. Podľa téz Pražského lingvistického krúžku hlavným prameňom normy je súčasný úzus, t. j. „průměrná literární praxe jazyková za posledních padesát let“, a okrem toho (v dnešnej terminológii) jazykové vedomie a ústna jazyková prax nositeľov súčasného spisovného jazyka.[20] V tézach PLK sa nikde explicitne nedefinuje pojem spisovnej normy. Ostáva nevysvetlené, či pod týmto pojmom treba rozumieť osobitný jazykový útvar a jeho výrazové prostriedky, či len vybrané jazykové prostriedky, alebo súbor zákonitostí spisovného jazyka, ako sa to formulovalo v päťdesiatych rokoch, alebo napokon súbor spisovných jazykových prostriedkov i súbor zákonitostí, ktoré regulujú používanie jazykových prostriedkov. Zo všetkých týchto a ešte z iných aspektov sa norma skúma.

V koncepcii E. Coseria, ktorá je založená na triáde pojmov systém - norma - reč, sa nevyskytuje termín úzus, keďže Coseriu rozumie normou spoločensky záväznú realizáciu jazyka (jazykového systému) čiže nerozlišuje normu a úzus, ale kladie dôraz na rozlíšenie normy a systému. V uvedenej triáde sa Coseriovi norma javí ako prostredný člen s nižším stupňom abstrakcie ako systém a s vyšším stupňom abstrakcie ako reč (langage).[21]

Hoci niektorí autori vyčítajú Coseriovmu chápaniu normy statickosť[22] a iní ho pokladajú za úzke,[23] nadväzujú naň plodne viacerí sovietski autori. Napr. N. N. Semeňuková obmenila Coseriovu triádu systém - norma - reč tak, že namiesto systému dosadila štruktúru a namiesto reči — úzus, kým pre normu zachovala prostredné miesto. Normu definuje ako „súbor najstabilnejších, tradičných realizácií prvkov jazykovej štruktúry, vybraných a ustálených (otobrannych i zakreplennych) spolo[298]čenskou jazykovou praxou“.[24] Spisovnú normu Semeňuková vymedzuje ako „určitý súbor kolektívnych realizácií jazykového systému, prijatých spoločnosťou v istej etape jej vývoja a pociťovaných (osoznavajemych) ako správne a vzorné (obrazcovyje)“.[25] V obidvoch uvedených definíciách sa naznačuje vzťah normy k dvom iným blízkym pojmom: na jednej strane vzťah k systému (štruktúre) daného jazyka, na druhej strane vzťah k jazykovej praxi čiže úzu, ktorý je realizáciou daného jazykového systému a z ktorého norma „vyberá“ svoje prvky. Tým, že sa pojem jazykovej normy nestotožňuje so súborom zákonitostí, ktoré „držia“ daný jazykový systém, ale s realizáciou zákonitostí a prvkov daného jazykového systému, vystihuje sa podľa našej mienky adekvátnejšie uzuálna povaha jazykovej normy. Okrem uvedeného dvojakého vzťahu normy viacerí sovietski jazykovedci náležite zdôrazňujú moment spoločenskej záväznosti a Semeňuková k nemu pridáva aj moment hodnotenia (správnosti). Obidva tieto momenty vystupujú výrazne do popredia najmä v súvislosti s kodifikáciou spisovnej normy, ale nie sú irelevantné ani pre vymedzenie pojmu normy.

V novodobých rozvitých spisovných jazykoch treba teda na základe uvedených úvah normou rozumieť predovšetkým tie jazykové prostriedky a spôsoby ich spájania, ktoré sú sankcionované kodifikáciou ako spoločensky záväzné, a z nekodifikovaných jazykových prostriedkov potenciálne všetky tie prostriedky spisovného úzu, ktoré zodpovedajů vývinovým zákonitostiam súčasného spisovného jazyka, existujúcim vo vedomí aktívnych používateľov daného spisovného jazyka. Je evidentné, že pojem normy spisovného jazyka nemožno redukovať na kodifikované jazykové prostriedky, lebo takto chápaná norma by bola úzka a stratila by potrebnú dynamickosť a vývinovú perspektívu. Tento postoj vyplýva zo samého rozlišovania normy a kodifikácie, ktoré je súčasťou koncepcie Pražskej školy. Na druhej strane sú kodifikované jazykové prostriedky centrálnou zložkou spisovnej normy. Toto naše chápanie normy je blízke poňatiu L. I. Skvorcova,[26] ale nie je s ním totožné.

Pri uvedenom chápaní normy sa kladú vysoké nároky na kodifikáciu. Ide o to, aby sa kodifikácia opierala o čo najhlbšie vedecké poznanie jazykovej situácie a vývinových zákonitostí súčasného spisovného jazyka, ktoré sa manifestujú v súčasnom spisovnom úze,[27] predovšetkým tých zákonitostí, ktoré sú rozhodujúce pre vývin daného spisovného jazyka v súčasnom a najbližšom období. Je príznačné, že sa medzinárodný výskum problémov slovanských spisovných jazykov v ostatných rokoch orientuje práve na problémy kodifikácie.[28]

3. V tézach PLK sa hovorí o „priemernej literárnej praxi“. Táto formulácia pochádza od V. Mathesiusa, podľa ktorého sa dnešný úzus spisovnej češtiny zisťuje „z jazykové praxe dobrých českých autorů, jak se jeví v průměru české literatury za poslední půlstoletí“.[29] Ak za starší termín literární praxe dosadíme synonymný termín spisovný úzus, môžeme uvažovať o priemernom spisovnom úze, resp. o priemere spisovného úzu. Tento termín sa však nevžil. Možno i preto, že sa mu mohol dávať a aj dáva (najmä u niektorých slovenských jazykovedcov) negatívne hodnotiaci zmysel, hoci sa v samých tézach PLK výslovne upozorňuje, že pojem priemerná literárna prax treba chápať „bez jakéhokoliv estetického anebo věcného hodnocení“ [299]a že nejde „o jazyk průměrných spisovatelů“.[30] Je to teda abstraktný pojem, ktorým sa vystihuje skutočnosť, že ani spisovný úzus nie je jednotný, že sú v ňom lexikálne, gramatické a štylistické dublety a varianty, a to nielen individuálne, ale aj kolektívne. Prirodzene, že tu nemôže ísť o nejaký štatistický priemer, hoci pri hodnotení jazykových prostriedkov sa uplatňuje aj frekvenčný moment. Abstraktný pojem priemerného spisovného úzu je podľa našej mienky vhodným zovšeobecnením tej vlastnosti spisovných jazykov, ktorá sa označuje termínom variantnosť normy. Ide o podobnú abstrakciu, akú predstavujú niektoré pojmy z marxistickej politickej ekonómie, ako napr. priemerná hodnota, priemerný pracovný čas a pod.[31] Som toho názoru, že pojem a termín priemer spisovného úzu, resp. priemerný spisovný úzus volá po „rehabilitácii“. Je užitočný pri vymedzovaní pojmu spisovnej normy. Ak najnovší výskum súčasných spisovných jazykov dospel k pojmu variantnosti spisovnej mormy, možno normu spisovného jazyka v abstraktnom zmysle chápať ako priemer spisovného úzu v danom vývinovom období daného spisovného jazyka. Normu v konkrétnom zmysle sme sa pokúsili vymedziť vyššie v bode 2.

 

R É S U M É

Die Begriffe Norm, Usus, Durchschnittsusus

Die Auffassung des Begriffs Norm in der Theorie der Schriftsprache ist nicht einheitlich. Manche Autoren fassen die Norm als ausgewählten oder vorbildlichen Usus auf. Die anderen machen keinen Unterschied zwischen Norm und Kodifikation. In den fünfziger Jahren beobachten wir eine Neigung, die Norm mit den inneren Gesetzmässigkeiten der betreffenden Schriftsprache zu identifizieren, deren gesellschaftliche Verbindlichkeit betont wird. Nach einer Übersicht von verschiedenen Meinungen gibt der Autor folgende Definition der Norm: die kodifizierten Sprachmittel samt den Regularitäten ihrer Verbindung + potentielle Sprachmittel des schriftlichen Usus, soweit sie den Entwicklungsgesetzmässigkeiten der betreffenden gegenwärtigen Schriftsprache entsprechen. Ausserdem versucht er den Mathesiusschen Begriff des Durchschnittsusus als Norm in abstraktem Sinne zu „rehabilitieren“.

Slovo a slovesnost, volume 39 (1978), number 3-4, pp. 295-299

Previous Igor Němec: Systém záporných zájmenných příslovcí v staré a nové češtině

Next Alois Jedlička: K problematice jazykové situace