Invariantný význam odvodených slov

Ján Horecký

[Články]

(pdf)

Инвариантное значение производных слов / La signification invariante des mots dérivés

Slovotvorný význam (význam odvodených slov) možno veľmi jednoducho vymedziť ako význam slova so zreteľnou odvodzovacou štruktúrou. Pretože v takejto štruktúre sú vždy aspoň dva prvky a vzťahy medzi nimi, označuje sa význam takéhoto slova aj ako štruktúrny význam. Tento termín je výhodnejší, lebo môže označovať aj význam iných útvarov než odvodených slov, totiž zložených slov a združených pomenovaní, ale nevylučuje sa ani možnosť použiť ho na označenie všeobecného významu syntagmy alebo vety.

Štruktúrny význam sa obyčajne vymedzuje v protiklade k lexikálnemu významu slova, lebo sa zistilo, že nie vždy sa skutočný význam slova zhoduje s jeho lexikálnym významom. Napr. spisovateľ nie je ten, kto spisuje, ale ‚autor umeleckého diela‘. Okrem toho sa vymedzujú aj také zložky lexikálneho významu, ako je expresívne zafarbenie, gramatická charakteristika, ktoré patria celému útvaru, nie jeho slovotvorným zložkám. Medzi štruktúrnym a lexikálnym významom sa rozlišujú tri základné vzťahy: ekvivalencia, inklúzia a prienik, zreteľné predovšetkým pri historickom pohľade na význam skúmaných slov.[1]

Je prirodzené, že štruktúrny význam sa vyvodzuje z obidvoch (resp. zo všetkých) zložiek derivátu, ale miera účasti týchto štruktúrnych elementov na štruktúrnom význame celku sa u bádateľov v oblasti tvorenia slov neposudzuje rovnako.

Na jednej strane sa vychádza z formantu, a to aj v takom prípade, keď sa uznáva dôležitosť slovotvorného modelu. Tak V. Straková[2] pri analýze ruských predponových slovies vychádza z predpokladu, že analýza opretá o výrazové prostriedky je adekvátnejšia, lebo medzi sémaziologickými a slovotvornými kategóriami nemusí byť jednoznačný vzťah. Na predponových slovesách pritom ukazuje, že istý charakteristický príznak slova je vyvoditeľný z niektorej zložky jeho výrazovej štruktúry. Napr. na ruskom slovese oformiť už jeho predpona a tematická morféma poukazujú na tranzitívnosť. V. Straková však svojím návrhom triediť slovesá na deväť štruktúrno-sémantických tried sama ukazuje, že jestvujú aj všeobecné, zovšeobecnené významy, ktoré sa neopierajú o formálne príznaky, ale o isté generalizované pojmy, ako je ľudské správanie, inherentná a adherentná zmena, technická činnosť a pod.

J. Puzynina[3] síce vymedzuje štruktúrny (slovotvorný) význam derivátu ako význam vyplývajúci z významu základu a formantu, ale rozhodujúci význam pripisuje formantu. Preto hľadá invariantné funkcie formantov, t. j. funkcie, ktoré majú jednoznačné, od kontextu nezávislé formálne vyjadrenie, resp. ktoré sa (podľa Uluchanova, srov. rec. v SaS 40, 1979, 49—54) realizujú v rôznych variantoch pri rovnakom všeobecnom význame. Preto napr. formant -iciel má invariantnú funkciu osobného subjektu široko chápanej činnosti, kým pri formante -acz je funkcia vymedzená aj syntagmaticky. Popri tom rozlišuje Puzynina fakultatívne funkcie formantov, t. j. také, ktoré nemajú stále, jednoznačné formálne vymedzenie.

Na druhej strane sa pri skúmaní štruktúrneho významu odvodeného slova vychádza z významu základu. Napr. M. Iliescu[4] vymedzuje význam sufixu z rozdielu medzi významom derivátu a významom základu (porov. jej vzorec SDv — SB = [82]SSuf). Takéto chápanie nevyhnutne vedie k výskumu perifráz, t. j. možností opísať význam derivátu pomocou perifrázy, resp. aj viacerých perifráz, v ktorých sa vyskytuje základové slovo. Perifráza musí mať (pri substantíve) dva členy, determinát a determinant. Determinát funguje ako genus proximum, ako archiseméma alebo klaséma derivátu, kým determinant je differentia specifica, predstavuje sémy špecifické pre daný derivát. Pritom význam základu sa môže rovnať determinátu alebo determinant môže byť zahrnutý do významu základu. Ak je determinant tvorený len relačným elementom a slovesom, môže sa význam základu zhodovať s významom slova.

Z. M. Volockaja[5] ukázala, že štruktúrny význam daného derivátu možno opísať celým súborom perifráz, napr. fungovať ako S, byť ako S, konať prácu S, javiť sa ako S. V takomto prípade treba vybrať základnú (bázovú) perifrázu, ktorá je zároveň pomenovaním celého súboru. Pritom však ukázala, že perifrázy sú prvkom povrchovej štruktúry štruktúrneho významu a že ich možno zovšeobecniť na elementárne parametre v hĺbkovej štruktúre (napr. func — fungovať, trans — meniť, oper — robiť, hab — mať, plus — dávať, aplik — aplikovať, kauz — vyvolávať, labor — obrábať, minus — zbavovať, esse — byť). Rovnaké kombinácie elementárnych sémantických príznakov čiže elementárnych významov vytvárajú derivatému, z rozličných kombinácií súborov elementárnych významov vzniká derivatívny (čiže štruktúrny) význam.

Vo všetkých pokusoch o riešenie problematiky štruktúrneho významu sa smeruje k odhaleniu dostatočne generalizovaného významu, ku kategoriálnemu významu. Na užitočnosť kategoriálneho významu pre analýzu štruktúrneho významu výrazne poukázal už M. Dokulil[6] svojou teóriou onomaziologických kategórií. Mnohé z týchto kategórií predstavujú vlastne sémantické príznaky v našom chápaní. Ale také generalizované významy ako substancia, proces, príznak sú skutočne kategoriálne, sú viazané na jednotlivé slovné druhy a vystihujú jednak sémantické vlastnosti slovných druhov, jednak sémantické príznaky vyplývajúce zo vzájomného vzťahu medzi jednotlivými kategoriálnymi významami, napr. vzťah substancie k substancii, substancie k procesu, substancie k príznaku.

Je však otázka, či možno kategoriálny význam pripisovať aj formantu, aj základu, ako to robia J. S. Kubriakova a Z. Charitonščik.[7] Títo autori síce správne zdôrazňujú, že ide o význam modelu (čiže o významovú štruktúru odvodenej jednotky), ale zároveň ukazujú, že tento význam je výsledkom vzájomného pôsobenia kategoriálneho významu základu a jeho individuálnych významov na jednej strane a kategoriálneho významu formantu a jeho individuálnych významov na druhej strane. Je však zrejmé, že základ síce môže vyjadrovať substanciu, proces, príznak, ale formant nie. Preto treba zdôrazniť, že kategoriálny význam, prípadne individuálne významy môžu mať len deriváty ako celky.

Nemožno súhlasiť ani s tým, keď P. S. Soboleva[8] stotožňuje svoj kategoriálny význam s Dokulilovou onomaziologickou bázou, lexikálny význam s onomaziologickým príznakom a slovotvorný význam so slovotvornou kategóriou. Pojmy onomaziologická báza a onomaziologický príznak sú predsa pojmy týkajúce sa štruktúry derivátu, nie jeho významu.

[83]J. S. Kubriakova a Z. Charitonščik vhodne odlišujú generalizovaný význam od zvláštneho významu. Dávajú však skoro na jednu rovinu gramatický a štruktúrny význam, i keď gramatický význam predsa len chápu ako nadradený. Vzťah jednotlivých významov osvetľujú schémou významovej štruktúry modelu:

1. všeobecný gramatický význam: substancia, proces,

2. špecifický gramatický význam: rod, vid,

3. všeobecný štruktúrny význam: skupina vnútri slovného druhu,

4. špecifický štruktúrny význam: vetvenie všeobecného významu.

 

Gramatický význam v tomto zmysle nemá priamy vzťah k štruktúrnemu významu, k problematike tvorenia slov. Ale všeobecný gramatický význam, ak sa chápe ako Dokulilov kategoriálny význam, môže byť základom každej sémantickej klasifikácie, teda aj sémantickej klasifikácie odvodených slov. Vzťahom uvedených kategoriálnych významov sú napr. definované naše slovotvorné polia: vzťah substancia — substancia vymedzuje slovotvorné pole desubstantívnych substantív, vzťahom substancia — proces je vymedzené slovotvorné pole desubstantívnych slovies, vzťah substancia — príznak je charakteristický pre slovotvorné pole desubstantívnych adjektív atď. (Slovotvorné polia sú východiskom pri analýze slovotvorného významu v našej práci Slovotvorný význam — v rukopise.)

Pri aplikácii ktorejkoľvek z uvedených teórií štruktúrneho významu na analýzu konkrétnych odvodených slov sa však nevyhnutne príde k záveru, že jestvujú také formanty, ktoré vystupujú vo viacerých slovotvorných modeloch, resp. ktorým možno pripísať veľmi rozdielne významy alebo funkcie. Aj v teórii perifráz sa ukazuje, že v istom základnom type treba predpokladať viacero perifráz. Inými slovami, ako na to poukázal už M. Dokulil,[9] zo štruktúrneho významu derivátu nemožno vždy predikovať lexikálny význam tohto derivátu. Sú tu len isté tendencie.

Pretože výklad vychádzajúci z analýzy formálnej štruktúry veľmi často vedie k predpokladu viacerých synoným, malo by byť výhodnejšie vychádzať zo sémantických pojmov. Pri takomto postupe treba predpokladať, že sémantické príznaky tvoria významové zväzky, ktoré korešpondujú s významom analyzovaného prvku. V tomto zmysle vymedzuje slovotvorný význam K. Buzássyová[10] ako komplexnú jednotku danú zväzkom príznakov, z ktorých jeden je kategoriálny, ostatné sú sprievodné. V našom chápaní ide o hierarchické usporiadanie sémantických príznakov v rámci jedného slovotvorného poľa.

Ako sa ukazuje vo viacerých našich štúdiách,[11] slovotvorné polia, vymedzené slovnodruhovou povahou fundujúcich slov a odvodených slov (alebo inak: vzťahmi medzi kategoriálnymi významami týchto slov), predstavujú množiny slov rozličného typu. Pre jednoduchosť sa analyzujú len odvodené slová (najčastejšie len prvostupňové odvodeniny), ale pritom sa vyslovuje hypotéza, že závery zistené z tejto analýzy budú platiť aj pre neodvodené slová na jednej strane, aj pre zložené slová a z veľkej časti aj pre združené pomenovania na druhej strane.

Tieto množiny sú na pohľad neusporiadané. Mieru neusporiadanosti by bolo možné ľahko zmerať,[12] ale to nie je dôležité. Základným predpokladom tu je, že možno nájsť isté organizujúce elementy, ktoré sú schopné zmenšiť neusporiadanosť daného slovo[84]tvorného poľa. Pretože tieto elementy — sémantické príznaky — sú hierarchicky usporiadané, možno neusporiadanosť slovotvorného poľa zmenšiť postupným radením odpovedí v uzloch charakterizovaných sémantickými príznakmi. Definovaním slov daného slovotvorného poľa pomocou všetkých relevantných sémantických príznakov sa zmenši neusporiadanosť na najvyššiu možnú mieru. Potom zväzok sémantických príznakov použitých v jednej dráhe grafu predstavuje invariantný štruktúrny význam, ktorý sa, prirodzene, realizuje často aj viacerými typmi slov, resp. slovotvornými modelmi.

Napr. v slovotvornom poli desubstantívnych adjektív sa postupným aplikovaním príslušných sémantických príznakov vytvorí rad +POS—HAB—IND+ANIM, ktorý sa realizuje v slovách ako človečí, lekársky, banícky. Ide tu teda o tri modely, ale ich invariantný význam je ten istý. Ak sa pri ďalšej analýze ukáže, že adj. lekársky má aj význam ‚vydaný lekárom‘ (lekársky predpis) alebo ‚týkajúci sa lekárov‘ (lekárska fakulta), treba tieto významy označiť za variantné, resp. individuálne, konotatívne významy.

Pri porovnaní vzťahu medzi radmi sémantických príznakov a tradičnými slovotvornými kategóriami, resp. kategoriálnymi významami typu nomina agentis sa ukazuje, že prevažná väčšina invariantných významov sa realizuje viacerými modelmi. Zároveň však vidieť, že na pohľad (formálne) rovnaké modely vystupujú pri viacerých invariantných významoch. Napr. slovo cvičiteľ je v rade +ERG+HUM+AGN+OFF, ale trpiteľ je v rade —ERG+HUM—AGN—OPER; takisto dvojica sudca — záujemca a mnohé iné.

Ukazuje sa teda, že ani postupom od významu k forme sa nerieši problém nejednoznačnosti, nastolený pri riešení problému invariantného významu postupom od formy k obsahu. Ukazuje sa však, že mnohé z neriešených otázok dostávajú iný zmysel, resp. že mnohé prípady viacvýznamovosti možno riešiť adekvátnejšie, ak sa pokladajú za prípady homonymie, presnejšie slovotvornej homonymie. Pravda, ostrosť hranice medzi viacvýznamovosťou a homonymnosťou odvodených slov nebude vždy rovnaká. Kým v dvojici ako lyžičník (‚nádoba na lyžice‘) — lyžičník (‚lyžici podobná rastlina‘) je slovotvorná homonymia zreteľná, v dvojici hlásateľ (ideí) a hlásateľ (v rozhlase) je rozdiel menej zreteľný. Z procesuálneho hľadiska možno však vo väčšine prípadov ukázať, že ide o samostatné tvorenie, nie vždy o analógiu.

Záverom možno teda povedať, že invariantný význam odvodeného slova nie je štruktúrny význam (totiž význam vyplývajúci zo vzájomného pôsobenia základu a formantu), ale skutočne invariantný význam, založený na sémantických príznakoch a nadväzujúci na jednej strane na kategoriálny význam a vyúsťujúci na druhej strane do špecifického významu. Až na tieto tri typy významu (ktoré by sme všetky mohli nazvať štruktúrnymi) nadväzuje lexikálny význam, prípadne konotatívny význam.

Napr. kategoriálny význam slova tretina možno vymedziť ako desubstantívne substantívum. Jeho invariantný význam je ‚abstraktná vlastnosť‘, vymedzený príslušným radom sémantických príznakov v slovotvornom poli desubstantívnych substantív. Špecifický význam slova tretina je ‚tretia časť niečoho‘, až napokon lexikálny význam, resp. jeden z lexikálnych významov je ‚časť hokejového zápasu‘.

Podobne slovo hovädzina má kategoriálny význam daný faktom, že ide o desubstantívne substantívum. Jeho invariantný význam ‚konkrétna vec‘ je vymedzený príslušným radom sémantických príznakov. Tento význam sa špecifikuje na význam (okrem iných) ‚mäso z istého zvieraťa‘, pričom je to vlastne model na pomenovanie celej triedy mias. Až na lexikálnej rovine sa slovo hovädzina vymedzuje ako ‚mäso z hovädzieho dobytka‘ (nie z hoväda).

Otvorená ostáva pri tomto riešení otázka prenesených významov. Zdá sa, že prenášanie významu nemusí nastať vždy až v lexikálnej rovine, ale už pri odvodzovaní, [85]resp. pri radení sémantických príznakov, teda na rovine invariantného významu (napr. slovo konina vo význame ‚hlúpa vec‘). Prenášanie významu sa však v podstate už vymyká z problematiky invariantného významu.

 

R É S U M É

The Invariant Meanings of Derived Words

The meanings of derived words can be deduced from the whole words only not from the meaning of the formant or of the base. The invariant meaning of a given derived word can be determined with the aid of semantic features which are hierarchically ordered in the frame of the derivative field (the characteristic of the derivative field is determined by the part of speech to which the base word and the derived word belong).

Slovo a slovesnost, ročník 41 (1980), číslo 2, s. 81-85

Předchozí Světla Čmejrková: Sovětská práce o překladu a aktuálním členění výpovědi

Následující Štefan Peciar: Vzťah polysémie a homonymie