Ján Sabol: Syntetická fonologická teória

Slavo Ondrejovič

[Book reviews]

(pdf)

Ján Sabol: Syntetická fonologická teória

Ján Sabol: Syntetická fonologická teória. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava 1989. 253 s.

 

Ján Sabol už dávnejšie predkladá výsledky svojich fonologických úvah, ktoré najnovšie v zhrnujúcej podobe uverejnil pod názvom Syntetická fonologická teória. Ako uvádza sám autor, na počiatku tejto teórie šlo o úvahy o niektorých citlivých miestach zvukovej sústavy jazyka, ktoré si jednotlivé fonologické školy vysvetľovali „po svojom” alebo pri ich vysvetľovaní narážali na isté úskalia (neutralizácia fonologických protikladov, vzťah neutralizácií a alternácií, vymedzovanie „fantómových” jednotiek s neurčito defino[150]vaným vzťahom k objektívnej realite a pod.). J. Sabol pritom dospel k presvedčeniu, že niektoré fonologické školy sa až „príliš kŕčovito” pridržiavajú „svojej” úrovne abstrakcie pri charakterizovaní zvukových prvkov, že ich nevidia komplexne, že teda majú svoju „parciálnu” pravdu, inšpiratívnu aj pre syntetickú fonologickú teóriu, pravdu však svojím spôsobom limitovanú. Odstrániť túto limitovanosť čo v nejvyššej možnej miere má práve táto syntetická fonologická teória.

Základné impulzy pre svoje uvažovanie nachádza – ako inak – predovšetkým v koncepcii Pražského lingvistického krúžku, na Slovensko transmitovanej predovšetkým v diele Ľ. Nováka, ďalej v koncepcii moskovskej fonologickej školy, ktorú autor vlastne už sám „po svojom” aplikoval na zvukový systém slovenčiny, a napokon v teórii dištinktívnych príznakov v tej podobe, ako ju u nás rozpracoval najmä E. Pauliny v Slovenskej fonológii (1979). Najmenej teda do svojej teórie inkorporoval prvky či pohľady súčasných široko rozvetvených generatívnych fonologických výskumov (na slovenský fonologický systém aplikované J. Horeckým).

J. Sabol svoju knižku rozčlenil do siedmich častí, ktoré sú venované teoretickým východiskám syntetickej fonologickej teórie (s. 11–63), fonologickej problematike na úrovni fóny (s. 64–74), fonémy (s. 75–104) a morfonémy (s. 105–133), ďalej zvukovým variáciám morfém a morf, kde sa preberajú neutralizácie fonologických protikladov (s. 134–167) a alternácie (s. 175–180), zvukovému zloženiu morfém a morf (s. 161–228) a vzťahu zvukovej a grafickej sústavy (s. 219–226). Knihu uzaviera súpis literatúry a stručné ruské a anglické resumé. Citeľne tu chýba vecný a menný register, ktoré v knihách tohto žánru už jednoducho, ako ukazuje aj tento prípad, absentovať nemôžu.

V prvej kapitole sa autor venuje dejinám slovenskej fonológie oprávnene zdôrazňujúc prínos Ľ. Nováka do oblasti synchrónnej a historickej fonológie i E. Paulinyho, ktorý podal doteraz nejsústavnejší a najkritickejší výklad základných fonologických pojmov a dištinktívnych príznakov slovenských foném opierajúc sa pritom – s niektorými výhradami – najmä o koncepciu pražskej školy a koncepciu dištinktívnych príznakov. Sám J. Sabol doteraz pri opise fonologického systému spisovnej slovenčiny mal nejbližšie – podobne ako na iných miestach a v iných kontextoch Ľ. Ďurovič – ku koncepcii moskovskej fonologickej školy vychádzajúcej z tézy, že fonematické, resp. morfofonematické zloženie morfém sa dá poznať cez všetky ich možné realizácie. Ukazuje sa, že táto teória je rovnako dobre aplikovateľná pri jazykoch s rozdielnou kvalitou hlások v závislosti od pozície ich výskytu, akými sú napr. ruština, angličtina alebo maďarčina, ako aj pri jazykoch s hláskami, ktoré sa vyslovujú v každej pozícii v jednom a tom istom „pásme” (slovenčina a čeština).

Základným motívom syntetickej fonologickej teórie je vyzdvihnutie predpokladu o jestvovaní rozličných „perspektív” či „hladín” vzťahu jednotlivého a všeobecného (konkrétnovšeobecného i abstraktnovšeobecného) v základných zvukových jednotkách jazyka. Autor na rôznych miestach presvedčivo dokazuje, že „jablkom sváru” v slovenskej (a nielen slovenskej) fonológii bola a je interpretácia jednotlivého a všeobecného vo zvukových jednotkách. V smere od jednotlivého ku všeobecnému vydeľuje tri základné jednotky, resp. „úrovne”: a) fóny F – segmenty rečového signálu, hlásky, jednotky s najnižšou hladinou všeobecného s najpestrejšími vlastnosťami (avšak, ako sa zdá, nie neopakovateľných individuálnych zvukov, ktoré sa v niektorých prácach označujú takisto termínom fóna), b) fonémy Fm – zvukovej jednotky stvárnenej ako zväzok dištinktívnych príznakov transformovaný do nášho vedomia ako fonický prvok so schopnosťou rozlišovať významy slov a tvarov, c) morfofonémy MFm – „gnómického konštruktu”, jednotky v oblasti designans vymedzovanej v morféme na základe pozície maximálnej diferenciácie. Pri otázke rekonštrukcie MFm polemizuje s tvrdením E. Paulinyho, ktorý ju kvalifikuje ako „vykonštruovanú procedúru”. Pre Sabola je to skôr myšlienkový experiment, jedna z foriem vývinu vedeckého poznania.

Na základe jednotlivého a všeobecného vo zvukových jednotkách sa hodnotia aj niektoré fonologické teórie, koncepcie a školy. Autor ukazuje, že napr. pražská škola pracuje s hladinou Fm, moskovská fonologická škola s F a Fm, leningradská škola [151]s hladinou F s čiastočným vzťahom k Fm, podľa autora sú to tie „parciálne” pohľady na jednotlivé „vrstvy” vzťahu jednotlivého a všeobecného, ktoré spôsobujú rôzne nezhody medzi fonologickými koncepciami. Detailné zistenia o podstate jednotlivých fonologických škôl a ich hodnotenie je rozhodne jemnejšie než triedenie fonologických koncepcií založené na ich vzťahu k fonémam (podľa čoho sa potom hovorí o 1. fonematickej, 2. subfonematickej a 3. afonematickej fonológii).

V rámci východiskových princípov autor podáva sústavný výklad slovenskej fonológie, pri ktorom sa mu darí viesť opis metodologicky veľmi čisto v rámci jednotlivých hladín a zároveň i dostatočne komplexne za prispenia vlastných fonetických a fonologických výskumov a sond do zvukového systému slovenčiny. Na viacerých miestach uvádza zaujímavé paralely s fonologickým systémom českého jazyka a v tomto rámci sa nanovo vracia k viacerým tradične sporným otázkam slovenskej fonológie, k privatívnej opozícii (a) – (ä), k fonologickému štatútu samohlásky (i) vo vzťahu k (j), ku konsonantickým protikladom (l) – (ľ), (f) – (v), (x) – (h), k otázke monofonematického či bifonematického hodnotenia slovenských diftongov, k mórovej povahe slovenskej kvantity a i. Pristavme sa aspoň nakrátko pri neiktorých z nich.

Autor v sústave slovenských (krátkych) samohlások vyčleňuje dve normy, z ktorých jedna má päť (a, e, i, o, u) a druhá šesť prvkov (a, e, i, o, u, ä). Za základnú oprávnene pokladá prvú z nich, keďže hláska (ä) sa v slovenčine vyznačuje viacerými zvláštnosťami. Pravidlá slovenskej výslovnosti z r. 1984 ju síce pokladajú za prvok tzv. vyššieho štýlu výslovnosti, sociofonetické pozorovania však nepotvrdzujú tento predpoklad, dokazujú skôr jeho periférnu povahu. Aj z fonologického hľadiska, ako ukazuje J. Sabol, je na protiklade (a) – (ä) v slovenčine veľa výnimočného. Hoci z artikulačného hľadiska je na stvárnenie privatívnych opozícií rozhodujúca poloha jazyka vo vertikálnom smere, je to práve len opozícia (a) – (ä), ktorú „formuje” poloha jazyka v horizontálnom smere. Svoju výnimočnosť signalizuje aj z hľadiska kvantity, keďže namiesto dlhého pendantu (ä), známeho len z niektorých nárečí, tu „zaskakuje” fonéma z inej podmnožiny – diftong (ia): päť – piaty, mäso – mias a pod. Tieto skutočnosti – ešte popri iných frekvenčných a distribučných osobitostiach – podľa autora značne oslabujú miesto tohto „neperspektívneho prvku” v systéme spisovnej slovenčiny.

Pri interpretácii slovenských diftongov sa J. Sabol na rozdiel od E. Paulinyho kloní (podobne ako J. Horecký) k monofonematickému hodnoteniu diftongov, a to na základe nových, vlastných experimentálnych artikulačno–akustických analýz. V tejto súvislosti uvádza, že protiklad dlhej a krátkej sonanty v slovenčine platí v pomere 2:1 len približne, presne je to 1:1,6. Tým sa však podľa autora nielen oslabuje téza o mórovom chápaní kvantity v spisovnej slovenčine, ale aj o bifonematickom hodnotení slovenských diftongov. Treba pripustiť, že tieto výsledky experimentálnych výskumov skutočne oslabujú interpretáciu spisovnej slovenčiny ako mórového jazyka, sotva to však stačí na jej popretie. Znamenalo by to neprípustnú „fonetizáciu” v rámci fonologického výkladu.

Pri opise morfofoném (i) a (j) autor potvrdzuje tesnú prepojenosť vokalického a konsonantického systému v slovenčine na tomto mieste. Vyslovuje sa tu predpoklad o fonologickom splynutí foném (i) a (j) v slovenčine (v češtine je fonetická, a tým aj fonologická vzdialenosť medzi týmito fonémami prirodzene omnoho väčšia). Pozoruhodné konfrontačné postrehy o slovenčine a češtine tu nachádzame aj na mnohých ďalších miestach, napr. pri výklade o alternáciách a neutralizáciách. Celkovo z nich vyplýva, že kým v slovenčine prevláda „úsilie” tvarotvorného systému po jednotnej podobe bázy, v češtine je väčšia dispozícia k diferencovanosti (s. 77n.). V slovenčine sú veľmi obľúbené alternácie korelovaných konsonantov, zatiaľ čo alternácie nekorelovaných spoluhlások sú na rozdiel od češtiny na ústupe (tie sa systémovo uplatňujú len pri derivácii, porov. krok/krôčik, breh/briežok, striga/strídža a pod.).

J. Sabol ďalej ukazuje, že artikulačný priestor sa v slovenčine približuje aj medzi (l) a (ľ) – na rozdiel od symetrických protikladov (t) – (ť), (d) – (ď) a (n) – (ň) – čo znižuje [152]diferencovanosť medzi týmito zvukovými jednotkami (s. 121). Tento fakt v Sabolovom výklade vyplýva prirodzene najmä z výslovnostného rozptylu (l) a (ľ) v pozíciach pred e–ovými a i–ovými prvkami, ktorý sa prejavuje podľa neho „v nižšom štýle výslovnosti s prienikom aj do neutrálneho štýlu”. Vcelku však autor výslovnosť (l) namiesto (ľ) aj v týchto pozíciách hodnotí ako porušenie platnej kodifikácie. No je to aj porušenie normy, povedzme neutrálnej alebo kultivovanej? Z konštatovania, že opozícia (l) – (ľ) je pevnou súčasťou fonologického systému spoluhlások v neutrálnom a vyššom štýle spisovnej výslovnosti a že má dostatočne veľké funkčné zaťaženie, t.j. že ich distribúcia sa plne využíva na sémantické rozlíšenie slov a tvarov (ľad–lad, lavica–ľavica), vyplýva podľa všetkého kladná odpoveď. Faktom však ostáva, že foneticko–fonologická situácia tohto protikladu je v pozíciách pred e, i iná než v ostatných pozíciách, čo by bolo možné vysvetlovať aj tým, že pred i–ovými a e–ovými prvkami nehrozí nijaké komunikačné riziko.

Pri výklade tzv. rytmického zákona, resp. neutralizácie protikladu Lg – Lg^o, autor inštruktívne ukazuje, ako mnohokrát na seba narážajú zákonitosti zvukovej a významovej roviny a že práve v ich spätí a napätí sa rodí výsledný tvar nesúci v sebe pečať viacerých, zavše aj protichodných tendencií v jazyku (s. 143). Z tohto pohľadu sa potom v inom svetle javia niektoré priamočiare kodifikačné zásahy akoby v mene podpory systémovosti jazyka, v skutočnosti však len jednostranne „pomáhajúce” jednej tendencii v jazyku a vo svojich dôsledkoch rozkolísavajúce krehkú rovnováhu medzi vžitosťou (ustálenosťou) jazykových prostriedkov a ich pohybom v smere niektorej zo systémových tendencií (porov. riešenie otázok rytmického krátenia v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991).

Syntetickú fonologickú teóriu aplikuje autor pri výklade o neutralizáciách a alternáciách, pri vymedzovaní pravopisných princípov v slovenčine i pri opise zvukových variácií morfém a morf. V každej z týchto častí sa J. Sabol prejavuje ako invenčný teoretik, ktorý svoje výklady buduje na overených výsledkoch vlastných experimentálnych analýz. Základná myšlienka o hladinách a ich vzájomne zložitých vzťahoch sa ukazuje ako dostatočne plauzibilná. Po Ľ. Novákovi, E. Paulinym, Ľ. Ďurovičovi a J. Horeckom máme tu ďalší koncízny opis slovenského fonologického systému, ktorý má svoju principiálnu dôležitosť aj z hľadiska potrieb konfrontačného výskumu jazykov, najmä slovenčiny a češtiny.

Slovo a slovesnost, volume 53 (1992), number 2, pp. 149-152

Previous Oldřich Uličný: Hadumod Bussmann: Lexikon der Sprachwissenschaft

Next Helena Běličová: Juraj Šikra: Sémantika slovenských prísloviek