K nedožitej deväťdesiatke Ľudovíta Nováka

Ján Horecký

[Kronika]

(pdf)

Ľudovít Novák has not lived to this 90th anniversary

Už počas svojich pražských štúdií (1927–1932) – na rozdiel od svojho o niečo staršieho kolegu Jána Stanislava, ktorého pražský pobyt v seminári M. Weingarta je vymedzený rokmi 1929–1936, i mladšieho kolegu Štefana Peciara, ktorý študoval v Prahe v rokoch 1932–1937 – Ľudovít Novák úplne zrástol s atmosférou pražských štrukturalistov, začal pracovať štrukturalistickou metódou i uvažovať o základných teoretických otázkach fonológie. Z tohto obdobia sa datuje jeho štúdia o pojme fonéma (v 8. zv. TCLP z r. 1938): fonému vymedzuje ako najmenší, ďalej nedeliteľný prvok jazyka, ktorý sa vydeľuje priesečníkmi všetkých jazykových funkcií na jazykovej forme. Vychádza tu z odmietavého stanoviska voči fonetike a takéto čisto vzťahové chápanie („priesečník funkcií“) prešlo aj do jeho analýzy morfémy.

K tomuto základnému rozdielu voči pražským slovenským rovesníkom však pristupujú ďalšie dve črty charakteristické pre Novákove záujmy i postoje. Je to využívanie štrukturalistického východiska pri štúdiu slovenčiny aj iných jazykov (medzi nimi najmä francúzštiny a maďarčiny), ale aj využívanie jazykovedného, predovšetkým štrukturalistického myslenia na výklad i obranu slovenčiny ako samostatného, svojbytného spisovného jazyka.

Už do tohto prvého obdobia Novákovho života, ktoré možno vymedziť rokmi 1930–1945, patria zásadné, štrukturalisticky fundované štúdie o rozličných javoch z vývinu slovenčiny (jerové striednice, rat/lat, kontrakcia), ktoré potom zhrnul do súbornej monografie K najstarším dejinám slovenčiny. Osudy tejto monografie sú výrazným svedectvom o hektickej povahe jeho života v tomto období. Hoci bola napísaná v rokoch 1937–1938, knižne vyšla až v r. 1980. O nesústredenosti na jednotlivé problémy svedčí i charakter tejto monografie: sú tu štyri kapitoly, štyri charakteristické úseky z historického hláskoslovia staršej slovenčiny, spracované faktograficky, detailisticky a najmä polemicky.

Základné myšlienky tejto práce (resp. starších štúdií z tohto okruhu) využil Ľ. Novák aj v paralelnom polemicky ladenom spise Jazykovedné glosy k československej otázke (1935 a 1936). Bojoval tu proti súdobej čechoslovakistickej, jednotárskej ideológii, poukazoval najmä na odlišný historický predovšetkým hláskoslovný vývin slovenčiny (v jej stredoslovenskej podobe) od češtiny, odvolával sa na súčasný stav spisovnej slovenčiny, na jej vzťah k súčasnej spisovnej češtine i na postoje používateľov týchto jazykov.

Zdá sa, že aj v tejto oblasti možno vidieť istú paralelu s činnosťou pražských štrukturalistov. Podobne ako oni hlboko zasiahli do formovania moderných postojov k súčasnej češtine, aj Ľ. Novák – pravda, vcelku osihotený vo vedeckých postojoch – bojoval o charakter a svojbytnosť spisovnej slovenčiny, o jej štylistickú variantnosť i o také praktické stránky, ako je pravopis a ortoepia.

Pravda, je tu aj zásadný rozdiel proti činnosti pražských kolegov, a to v skutočne obrovskom rozsahu organizačných a redakčných prác. Od reorganizácie Učenej spoločnosti Šafárikovej (resp. Učené společnosti Šafaříkovej) cez jej preformovanie na Slovenskú učenú spoločnosť a na Slovenskú akadémiu vied a umení vo vojnových rokoch až po čítanie a redigovanie všetkých vedeckých publikácií týchto spoločností, ba niekedy až po zháňanie peňazí na mesačné platy vtedajších pracovníkov SAVU (mal som česť byť medzi nimi už r. 1943).

Spomenutý veľký časový odstup medzi napísaním a vydaním kapitálneho diela Ľ. Nováka však nebol spôsobený len jeho mimovedeckou či lepšie poprivedeckou činnosťou. Oveľa silnejší vonkajší zásah nastal r. 1945, keď bol – napriek vcelku lojálnemu postoju – zbavený profesúry i riadneho zamestnania. V tomto období sa však prehlbuje jeho orientácia na filozofické odôvodnenie a spracovanie základných myšlienok, nielen náboženského charakteru, ale aj filozofického a metodologického.

Zdá sa, že práve do tohto obdobia vynúteného mlčania treba položiť začiatky Novákových úvah o jazykovom znaku a najmä o jeho interpretácii znaku v termínoch začiatok – stred – koniec. Touto teóriou sa Ľ. Novák znova priklonil k pražskej škole, konkrétne k jej novej teórii centra a periférie. V tomto duchu uverejnil štúdiu o periférnom charaktere konsonantov vo fonologickom systéme a v štruktúre slabiky (v povojnových Travaux 1966). Rozličné verzie tejto koncepcie sú rozosiate po časopisoch a zborníkoch. Najsústavnejšie (a sčasti polemicko-obranársky) je vyložená v Jazykovených štúdiách 1976 (v zborníku materiálov z konferencie o sémantike). Východiskom sú tri axiómy: 1. Každý lineárny útvar má začiatok [236](I), stred (C) a koniec (F). 2. Koniec je znakom začiatku. 3. Znakový vzťah konca k začiatku sa uskutočňuje prostredníctvom stredu, ktorý je funkciou tohto označenia. Na inom mieste sa vysvetľuje, že „znak v širokom poňatí [teda nie v zmysle definície, že signum stat pro aliquo – J.H.] je koniec spolu so stredom, ktorý je funkciou tohto znakového vzťahu konca voči začiatku“. Pomocou tejto koncepcie sa Ľ. Novák pokúšal vysvetľovať mnohé situácie a vzťahy (napr. štruktúru slabiky, lineárny rad vokalických foném analogicky so stupnicou tónov), až dospel k hypostáze osnovných znakov, keď začal rozlišovať tri lineárne sústavy charakterizované poradím osnovných znakov: sústavu empirickú ICF, hierarchickú IFC, semiologickú FCI a napokon aj pole CIF (v zhode s koncepciou elektromagnetického poľa).

Nepriamo s touto koncepciou súvisí aj Novákova koncepcia nulovosti, v ktorej od nulovej morfémy (a to zápornej i kladnej) prešiel až k postulovaniu nulovej syntagmy.

V poslednom období svojej bádateľskej kariéry sa Ľ. Novák sústavne vracal k charakterizačným opisom jednotlivých jazykov, najmä slovenčiny. Klasickým príkladom je charakterológia slovenčiny, ktorú charakterizoval geneticky ako indoeurópsky západoslovanský jazyk, areálovo ako člena stredoeurópskeho jazykového zväzu (spolu s češtinou a maďarčinou) a napokon typologicky ako jazyk prevažne synteticko-flektívny, pomerne jednoduchý z hľadiska štruktúry a pomerne pravidelný z hľadiska výnimiek (v prednáške na Letnej škole slovenčiny 1984).

Napriek zložitej životnej púti predstavuje vedecké dielo Ľ. Nováka pomerne uzavretý celok, v ktorom sa rozvíjajú základné myšlienky štrukturalizmu, funkčnej jazykovedy a prinášajú nové riešenia zložitých otázok i nové koncepcie. Treba však ľutovať, že napriek tejto mohutnosti ducha i napriek svojej žičlivej povahe v styku s kolegami a študentmi si nevychoval následníka a teda vlastne zostal osihotený.

Toto a takéto svedectvo o živote a práci Ľ. Nováka podávam ako jeho žiak i kolega. Bol som v r. 1939–43 jeho nie vždy horlivým študentom, neskôr jeho podriadeným, istý čas aj nadriadeným, no najmä kolegom a spolubesedníkom, a to v pomerne najspokojnejšom období jeho života na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove.

Slovo a slovesnost, ročník 59 (1998), číslo 3, s. 235-236

Předchozí Redakce: Zemřel Zdeněk Hlavsa

Následující Renáta Blatná, František Čermák, Eva Hajičová, Karel Kučera, Věra Schmiedtová, Petr Sgall: Šestnáctý kongres lingvistů