Aktuálne otázky lexikológie

Viera Budovičová

[Chronicles]

(pdf)

Актуальные вопросы лексикологии / Problèmes d’actualité en lexicologie

Problémy slovnej zásoby dostávajú sa dnes do popredia záujmu jazykovedcov. Súvisí to jednak s potrebami praktickými, s prácou lexikografickou, jednak s tým, že slovná zásoba jednotlivých jazykov a jej zákonitosti nie sú dostatočne prebádané. V československej jazykovede sú tieto úlohy zvlášť naliehavé. Bude preto i pre nás zaujímavá stať troch význačných sovietskych lingvistov orientovaných práve na otázky slovnej zásoby, O. S. Achmanovej, V. V. Vinogradova a V. V. Ivanova O nekotorych voprosach i zadačach opisateľnoj, istoričeskoj i sravniteľno-istoričeskoj leksikologii (Voprosy jazykoznanija 1956, č. 3, s. 3—24), v ktorej autori hodnotia metódy i výsledky dnešnej sovietskej a čiastočne i svetovej lexikológie a vytyčujú aktuálne úlohy lexikologického bádania.

V prvej časti článku sa autori vyrovnávajú s niektorými všeobecnými otázkami. V úvode upozorňujú na tú skutočnosť, že v súčasnej jazykovede zaujímajú vedúce postavenie tradičné jazykovedné disciplíny, skúmanie zvukovej stránky a gramatickej stavby jazyka (fonológia a gramatika). Slovu ako významovej jednotke sa venuje pomerne málo pozornosti. Je neúspechom modernej jazykovedy, a zvlášť jazykovedy štrukturálnej, že sa dosiaľ nepodarilo podať vyčerpávajúci popis lexikálneho systému ani jedného jazyka. Tézy o systémovom charaktere slovnej zásoby zostávajú zatiaľ v podstate apriornými, konkrétnym rozborom nedokázanými. Sú tu niektoré pokusy o odhalenie systému slovnej zásoby aplikáciou fonologických metód, v poslednom čase na príklad štúdia J. Kuryłowicza Zametki o značenii slova (Voprosy jazykoznanija 1955, č. 3, s. 73—81). Autori nášho článku Kuryłowiczovu prácu [54]nehodnotia. Je však na mieste pripomenúť, že sama O. S. Achmanová v článku O ponjatii „izomorfizma“ lingvističeskich kategorij (Voprosy jazykoznanija 1955, č. 3, s. 82—95) prehlásila tento „izomorfizmus“ za pochybený a poukázala na odlišný charakter fonologických a lexikálnych prostriedkov. Naproti tomu v zásadnom redakčnom článku O nekotorych aktuaľnych zadačach sovremennogo sovetskogo jazykoznanija (Voprosy jazykoznanija 1956, č. 4, s. 3—13) sa Kuryłowiczov pokus hodnotí celkove kladne. Tu sa ukazuje, že k najvšeobecnejším metodologickým otázkam lexikologickej práce nezaujímajú zatiaľ sovietski jazykovedci jednoznačné stanovisko. Naproti tomu celkove vyhranený a jednotný je postoj sovietskych lingvistov k otázke samostatnosti lexikológie ako jazykovednej disciplíny. Proti krajne štrukturalistickým koncepciám zastávajú sovietski lingvisti názor, že „do jazyka patrí nielen zvuková stránka, ale i význam jednotiek reprodukovaných v reči“ (s. 4—5). Preto treba sémantickú analýzu považovať za analýzu lingvistickú a lexikológiu (so semaziológiou) pestovať ako samostatnú lingvistickú disciplínu, odlišnú od gramatiky.

Základnou úlohou lexikológie je plánovitý vedecký popis slovnej zásoby jazyka a skúmanie historických zákonitostí jej vývoja. Avšak každá lexikálna jednotka (slovo i ustálené slovné spojenie) je do istej miery individuálna, má svoje jedinečné rysy; preto treba najskôr skúmať toto individuálne a jedinečné a len v ďalšej etape práce možno pristúpiť k skúmaniu všeobecných vzťahov a zákonitostí slovnej zásoby. Lexikálne jednotky vo svojej jedinečnosti sú zachytené v jazykových slovníkach. Zostavovanie slovníkov je teda nevyhnutným predpokladom hlbšieho poznania slovnej zásoby. Zatiaľ čo v lexikografii môžeme zaznamenať cenné výsledky, zostávajú pokusy o systematický popis slovnej zásoby v zajatí rozličných apriorných schém. Nevychádzajú z konkrétneho materiálu jednotlivých jazykov, nepodávajú lexikálny systém jazyka v jeho špecifických rysoch, ale uspokojujú sa s roztriedením slovnej zásoby podľa kritérií platných pre najrozmanitejšie jazyky.

Ťažisko lexikológie je v skúmaní významovej stránky slova, v semaziológii. Semaziológia nemá však dosiaľ vypracované adekvátne metódy práce. O stave metód semaziologického bádania sa autori právom vyslovujú ako o slabine lingvistickej metodológie vôbec. Určitým úspechom sovietskej semaziológie je pokus V. V. Vinogradova o stanovenie a roztriedenie typov lexikálnych významov slova, dôležitý i pre triedenie frazeologických jednotiek. (Pozri o tom zprávu v čas. Slovo a slovesnost 15, 1954, s. 183—185.) Avšak typy významov predstavujú len dielčiu otázku semaziológie. Neumožňujú nám postihnúť sémantickú štruktúru slovnej zásoby jazyka v celej šírke. Pokusy o takúto metódu v jazykovede jestvujú. Je to predovšetkým známa metóda „konceptuálneho a sémantického poľa“ J. Triera, založená na tom, že slovo v systéme jazyka nemá význam samo o sebe, ale len ako jednotka „sémantického poľa“. Právom sa však už skôr tejto metóde vyčítalo, že nevypracovala dostatočne jasné kritériá pre výber slov do jednotlivých „polí“. S väčším uznaním sa v našom článku stretávajú práce nemeckého lingvistu W. Porziga. W. Porzig vychádza z Trierovej teórie, ale všíma si predovšetkým sémantické vzťahy medzi slovesami, adjektívami a substantívami. Na základe týchto vzťahov vytvára pojem „elementárnych sémantických polí“, ktorých jadrom môže byť len sloveso alebo adjektívum. So slovesom a prídavným menom vstupujú do „poľa“ substantíva ako pomenovania predmetov a javov, ktoré činnosť alebo vlastnosť predpokladá. (Na príklad: reiten — Pferd, Ritter …, fahren — Zug, Schiff … atď.) Takto sa podarilo W. Porzigovi postaviť sémantické pole na jazykový základ (proti Trierovi, ktorého „pole“ malo základ konceptuálny, pojmový) a nájsť kritériá na zostavenie jednotlivých polí. Treba len ľutovať, spolu s autormi článku, že táto metóda nenašla zaslúžený ohlas napriek tomu, že prináša cenné podnety.

Druhá časť článku je venovaná otázkam onomaziológie, tej časti lexikológie, ktorá skúma vzťahy medzi významom slova a pojmom. V sovietskej jazykovede sa vyhranil názor, že význam slova je spätý s pojmom, [55]ale že nemožno význam slova s pojmom stotožniť. Onomaziologické bádanie môže postupovať buď od pojmu k významu, alebo od významu k pojmu. Pre jazykovedu je vhodnejší druhý postup, ktorý umožňuje postrehnúť odlišný charakter systému sémantického a systému pojmového. Pre túto oblasť bádania sú zvlášť poučné prípady, keď sa významy slovných jednotiek v rozličných jazykoch nekryjú. Tu sa onomaziológia stýka s vážnymi problémami vzťahu jazyka a myslenia. Z hľadiska onomaziológie sú dôležité dve stránky tohto vzťahu: 1. akým spôsobom sú rozdiely sémantickej štruktúry jazykov späté s myslením; 2. čím je táto rozdielnosť sémantických štruktúr podmienená. Otázky pomeru jazyka a myslenia sa v sovietskej vede až do poslednej doby neskúmali tvorivo. Jazykovedci i filozofi sa zväčša uspokojovali so všeobecnými úvahami a s argumentáciou založenou na citátoch. Doteraz sa nevyvinula nevyhnutná plánovitá spolupráca jazykovedcov s odborníkmi v logike a v psychológii a chýbajú kádre jazykovedcov, ktorí by boli dostatočne oboznámení s týmito odbormi. Tieto pripomienky platia v plnej miere i pre našu jazykovedu. Pálčivosť a aktuálnosť týchto problémov núti nás i naďalej sa intenzívne zaoberať vzťahom slova a pojmu a jazyka a myslenia vôbec a ďalej rozvíjať diskusiu sľubne započatú v časopisoch Sovětská jazykověda a Slovo a slovesnost (príspevky P. Trosta a V. Hraběho 17, 1956, s. 107n., 247n.)

Stav lexikologického bádania má bezprostredný vplyv na teóriu i prax lexikografie. Je to preto, že tieto dve úzko príbuzné disciplíny majú celý rad spoločných problémov, ako: základné typy lexikálnych významov slova, významová štruktúra slova, rozdiel medzi voľným spojením slov a frazeologickou jednotkou, vzťahy medzi gramatickou formou slova a lexikálnymi významami, kritériá štylistickej klasifikácie slov a mnoho ďalších. Konkrétne nedostatky výkladových slovníkov, chybné spracovanie niektorých hesiel bývajú obyčajne spôsobené neujasnenosťou základných otázok lexikologických. (Autori článku na konkrétnych príkladoch ukazujú, ako vyzerajú niektoré heslá v súčasných ruských slovníkoch, ktorých zostavovatelia si neujasnili na príklad vzťah medzi gramatickými formami slova a jeho lexikálnymi významami.) Avšak lexikografická teória musí riešiť i svoje špecifické problémy ako: typy slovníkov a ich štruktúra, výber slov, frazeologických jednotiek a homoným v rôznych typoch slovníkov, zásady určenia a výkladu slovných významov, otázky ekvivalentu v dvojjazyčných slovníkoch, spôsoby spracovania synoným, štylistická charakteristika slov atď. Tieto i iné lexikografické otázky postupne rieši i naša lexikografická teória (pozri najmä Lexikografický sborník, Bratislava 1953 i príspevky v posledných ročníkoch časopisov Slovo a slovesnost, Naše řeč a Slovenská reč). Bohužiaľ, autori článku sa o týchto našich prácach nezmieňujú a preto ani nemôžu zhodnotiť ich prínos pre lexikografickú teóriu a prax.

Obsiahla kapitola je venovaná otázkam historickej a porovnávacej lexikológie. Z toho vidno, že v sovietskej jazykovede je veľký záujem o tieto odvetvia lexikológie. Sovietska lingvistika pri tom vychádza zo základnej metodologickej požiadavky, skúmať vývoj slovnej zásoby jazyka ako vývoj štruktúry a mať vždy pred očami súvislosť vývoja slovnej zásoby s vývojom spoločnosti. Uplatnením tejto metódy sa v marxistickej jazykovede dosiahli už cenné výsledky, na príklad v prácach L. A. Bulachovského a nášho A. V. Isačenka. Podobné metodologické zameranie sa prejavuje aj v modernej historickej a porovnávacej lexikológii iných zemí. Autori článku venujú značnú pozornosť práve metódam a výsledkom zahraničnej lexikológie, ktoré sa dosiaľ v sovietskej jazykovede prehliadali a ktoré autori považujú za plodné a poučné. Kladne sa hodnotia zvlášť tie metódy porovnávacej lexikológie a etymológie, ktoré budujú na princípe zachovania celostného charakteru slova. Rovnako vítané sú pokusy o prekonanie základného nedostatku mladogramatickej metódy, totiž izolovaného skúmania jednotlivých slov. Treba sa zamerať na rozbor celých sémantických skupín slov v príbuzných jazykoch. Ďalej je nevyhnutné sledovať používanie slova v celom kontexte. Metóda dôkladného filologic[56]kého rozboru starých textov spojená so štúdiom dejín materiálnej i duchovnej kultúry a spoločenského života nositeľov jazyka stavia sémantickú rekonštrukciu na bezpečný základ a pomôže prekonať abstraktnosť a schematičnosť etymologického bádania v minulosti.

Veľkú pozornosť si ďalej zasluhuje metóda vnútornej rekonštrukcie, to jest rozbor vzťahov medzi prežívajúcimi (archaickými) a živými prvkami jazykového systému jedného jazyka. Vnútorná rekonštrukcia je v mnohých prípadoch (na príklad v jazykoch bez písomných pamiatok) jedinou metódou umožňujúcou výskum lexikálneho vývoja jazyka. Pozoruhodná je i metóda lexikálne štatistického dátovania amerického lingvistu M. Swadesha. Swadesh a jeho žiaci predpokladajú, že stupeň príbuznosti slovnej zásoby jazykov jednej rodiny je nepriamo závislý na dobe, ktorá uplynula od ich rozdelenia. Touto metódou sa dosiahlo dobrých výsledkov pri štúdiu indiánskych, polynézskych a niektorých iných jazykov. Cenné výsledky pre historický výskum slovníka príbuzných jazykov môže priniesť i metóda jazykového zemepisu slov, ktorá má tradíciu hlavne v románskej jazykovede. Pri tejto príležitosti upozorňujú autori na nesplnenú úlohu slavistiky, ktorú vytýčil ešte 1. medzinárodný sjazd slavistov, na zostavenie lexikálneho atlasu slovanských jazykov.

Z uvedených príkladov je vidieť, že sovietski lingvisti sa v novej etape vývoja sovietskej lingvistiky usilujú hlavne o to, aby prekonali nedostatky posledného obdobia, dogmatizmus a nedostatočnú oboznámenosť s výsledkami zahraničnej vedy, hlavne západnej. Prekonanie týchto nedostatkov oživí prácu i v tých oblastiach lexikológie a lexikografie, ktoré doteraz stagnovali. Z teoretických otázok treba novým a tvorivým spôsobom skúmať problém základného slovného fondu, zvlášť na základe porovnávania základného slovného fondu príbuzných jazykov. Z naliehavých úloh lexikografie nemožno už ďalej odkladať práce na historických a etymologických slovníkoch. Úsilie sovietskych jazykovedcov o prekonanie chýb minulosti a snahy o tvorivé riešenie všetkých aktuálnych otázok lexikológie treba privítať a uplatniť i v našej jazykovednej a najmä lexikologickej práci.

Slovo a slovesnost, volume 18 (1957), number 1, pp. 53-56

Previous Lubomír Doležel: Nejbližší úkoly sovětské jazykovědy

Next Petr Sgall: Sovětský úvod do srovnávacího studia indoevropských jazyků