dalaman airport transfers
Časopis Slovo a slovesnost
en cz

Slovo a text

Viliam Schwanzer

[Articles]

(pdf)

Слово и текст / Le mot et le texte

Primárnym predmetom lingvistického bádania je rečový prejav, limitovaný hovorený text, alebo jeho obdoba, písaný text, ktorý sa, pravda, spravidla vyznačuje určitými osobitosťami oproti hovorenému textu. Iba text je jazykovou realizáciou odrazu celostného javu skutočnosti (diania, procesu, stavu a pod.) vo vedomí človeka. Analýzou textu získané nadvetné, vetné a slovné jednotky majú charakter (lingvistom) subjektívne stanovených a intersubjektívne uznaných častí celého textu, vymedzených s istým zreteľom na ich postavenie v celku, na celok sám a na účely a možnosti operovania s nimi.

Najmenšou základnou fonologickou, gramaticko-syntaktickou a sémantickou jednotkou textu je slovo. Vyznačuje sa sémantickými a gramatickými vlastnosťami, ktoré ho robia spôsobilým fungovať v nekonečnom počte rozličných konkrétnych rečových prejavov. Nielen synsémantické, ale aj autosémantické slová majú iba potenciálny význam, pokiaľ nie sú vstavané do určitého kontextu, a predstavujú jazykovú realizáciu abstraktných a všeobecných obsahov vedomia (pojmov, predstáv), ktoré sú odrazom istých segmentov skutočnosti,[1] spravidla na základe podobných vlastností zhrnuteľných konkrétnych javov. Na druhej strane sú slová aj vo svojom tzv. základnom tvare gramaticky charakterizované, obsahujú tedy kategoriálnu zložku vyjadrenú gramatickými príznakmi, ktoré poukazujú na príslušnosť slova k určitej triede slov a tým predurčujú (v istých medziach) postavenie (funkciu) slova vo vete[2] a jeho platnosť v texte.

Tým, že slovo vstupuje do syntagovaných skupín, do viet alebo nadvetných celkov, zužuje sa jeho potenciálny (virtuálny) lexikálny význam, stáva sa konkrétnym, aktuálnym a súčasne získava slovo precíznejší gramatický význam. V texte je lexikálny i gramatický význam slova determinovaný jednak tým, že slovo ako najmenší konštituent textu vyjadruje určitý segment reality, ktorý je súčasťou konkrétnej celkovej reality jazykovo formulovanej textom, jednak konkrétnym lexikálnym a relatívne precíznym gramatickým významom ostatných slov v texte. Funkciu denotátu alebo designátu, t. j. označenie určitého predmetu, pojmu, predstavy alebo určitej triedy predmetov, pojmov, predstáv plní slovo až v rámci textu; „tzv. předmětný poukaz (denotace) netvoří součást lexikálního významu slova, je to vlastně složka textová (promluvová)“.[3]

Pre vzájomnú zviazanosť lexikálneho a gramatického významu slova nie je pomer medzi významom izolovaného slova a jeho aktuálnym významom v texte rovnaký v rozličných prirodzených jazykoch a závisí do značnej miery od daností v príslušných jazykových systémoch. Virtuálny význam slov v jazykoch s bohatším morfologickým aparátom, napr. v slovenčine alebo v češtine, je gramatickými príznakmi zreteľnejšie ohraničený ako virtuálny význam slov v jazykoch morfologicky menej vybavených, napr. v angličtine alebo v nemčine. V týchto jazykoch je preto význam slova v texte užšie viazaný na kontext[4] a význam izolovaného slova sa vyznačuje väčšou vágnosťou ako význam izolovaného slova v jazykoch morfologicky bohatšie vybavených.

[260]V textoch takých jazykov, ktorých plnovýznamové slová obsahujú pomerne málo gramatických informácií pre obmedzenosť počtu gramatických znakov na slove samom, vyskytuje sa viac slov s prevážne alebo čisto gramatickým významom („pomocné slová“, slovomorfémy) ako v jazykoch, v ktorých plnovýznamové slová sú zároveň nositeľmi relatívne smerodajných gramatických informácií. Text sa skladá teda jednak zo slov so skonkretizovaným lexikálnym významom, opatrených gramatickými znakmi, ktoré v spojení s lexikálnym významom naznačujú gramatický význam slov a podávajú teda doplňujúcu gramatickú informáciu, jednak zo slov s prevážne alebo čisto gramatickým významom. Ukazuje sa, že text je komplexným jazykovým (rečovým) útvarom, v ktorom sú úzko späté sémantika a gramatika.

Význam syntagovaných celkov (viet, nadvetných útvarov) a textu nie je súčtom významov izolovaných slov, ale zložitou spleťou lexikálnych významov, ktoré sú odrazom objektov, predmetov alebo atribútov objektov vo vedomí človeka a ktoré, skonkretizované kontextom, označujú tieto objekty, predmety alebo atribúty, a takisto kontextom spresnených gramatických významov, v ktorých sa odrážajú špecifické vzťahy a súvislosti, existujúce v reálnom svete, spoznané človekom a tým tvoriace obsahy jeho vedomia. Elementmi textu sú teda konkrétne lexikálne a sprecízované gramatické významy reprezentované vonkajším obalom (Hülle, sign) — slovom, po stránke významovej i formálnej komplexnou materiálnou jednotkou.

Východiskom pri zostavovaní textov je myšlienka alebo sled myšlienok, ktoré sú odrazom celostných entít reality a majú byť jazykovo realizované znakmi. Pretože však význam znaku „slovo“ má virtuálny a fragmentárny charakter, je treba spojiť viaceré znaky do syntagovaných celkov, do viet alebo nadvetných útvarov, aby bolo možné vyjadriť ucelenú myšlienku. Minimálny text musí obsahovať aspoň dva znaky, pričom v jednoslovných prejavoch (pomoc!) je jedným zo znakov situácia. Lexikálny význam plnovýznamových slov dostáva v texte funkciu realizovať denotatívnu súvislosť s určitými segmentmi skutočnosti, význam gramaticko-syntaktických znakov spočíva v tom, že poukazuje na súvislosti a vzťahy medzi segmentmi vyjadrenými lexikálnymi významami a že konkretizuje denotácie so zreteľom na celkový význam prejavu.

Lingvistická analýza textu, ktorá pracuje so slovami ako s najmenšími jednotkami textu, musí vychádzať z faktu, že tieto jednotky sú nositeľmi (realizátormi) predovšetkým sémantiky viet, nadvetných celkov a tým textu, ale aj ich formy (gramatiky). Táto je síce formou v tom zmysle, že formuje obal a obsah lexikálneho jadra slova osobitnými (gramatickými) znakmi, ktorých relačné a kategoriálne koreláty majú však opäť sémantický charakter, t. j. gramatický význam. Nesamostatné, na významové (lexikálne) jadro slova viazané gramatické významy, či sú vyjadrené znakmi na slove alebo osobitnými gramatickými slovami, doplňujú lexikálne významy slov abstraktno-sémanticky tak, aby slová ako znaky nižšieho rádu, ako znaky za segmenty reality, mohli tvoriť znak vyššieho rádu, vety, ktorej korelátom je celostná entita skutočnosti.

Slová vo vete a v texte majú príznaky sémantickej a gramatickej spolupatričnosti. Sémantická spolupatričnosť sa prejavuje kompatibilitou skonkretizovaných významov a táto je zasa daná či podmienená istými spoločnými významovými zložkami. Gramatickú spolupatričnosť naznačujú — v jednotlivých prirodzených jazykoch rozličným spôsobom a nerovnako efektívne — gramatické (gramaticko-syntaktické resp. gramaticko-kategoriálne) indexy (znaky na slove alebo slová s gramatickým významom) alebo určité znakové techniky (pozície, intonácia).

Vyňatím slova z textu a jeho zaradením do lexikónu stráca slovo tieto podstatné príznaky spolupatričnosti s inými slovami a konkrétny denotačný charakter; jeho lexikálny význam sa stáva viac-menej vágnym a jeho gramaticky význam (v tzv. základnom tvare) je obmedzený a pritom — najmä v jazykoch so silne redukovaným [261]alebo minimálnym gramaticko-morfologickým aparátom, čo sťažuje identifikáciu slovnej triedy (napr. v angličtine) — nejasný. Z virtuálnych, v slovníkoch uvedených významov treba takrečeno zrekonštruovať alebo odvodzovať konkrétne, aktuálne významy, ktoré platia v danom texte. V tom spočívajú ťažkosti pri vstavaní zo slovníka vyhľadaných slov do textov.

 

R É S U M É

Wort und Text

Primärer Gegenstand linguistischer Forschung ist der gesprochene oder geschriebene Text. Nur der Text stellt die sprachliche Realisierung der Widerspiegelung ganzheitlicher Erscheinungen der Wirklichkeit im Bewußtsein des Menschen dar. Die durch Analyse des Textes gewonnenen Einheiten (Sätze, Wörter) haben den Charakter (vom Linguisten) subjektiv bestimmter und intersubjektiv anerkannter Textteile, die mit Rücksicht auf ihre Stellung im Ganzen, auf das Ganze selbst sowie auf den Zweck und die Möglichkeiten des Operierens mit ihnen determiniert sind.

Die kleinste Grundeinheit des Textes, das Wort, zeichnet sich durch semantische und grammatische Eigenschaften aus, die es befähigen, in einer unendlichen Anzahl verschiedener konkreter Äußerungen zu fungieren. Isolierte synsemantische und autosemantische Wörter haben bloß potentielle (virtuelle) Bedeutung und stellen die sprachliche Realisierung abstrakter und genereller Bewußtseinsinhalte dar, die gewisse Segmente der Wirklichkeit widerspiegeln. Anderseits sind auch isolierte Wörter bis zu einem gewissen Grade grammatisch charakterisiert; sie enthalten eine grammatisch-kategorielle Komponente und wirken vorbestimmend auf die Stellung (Funktion) des Wortes im Satz bzw. Text ein.

Durch den Text wird die potentielle Bedeutung des Wortes konkretisiert (aktualisiert) und es übernimmt die Funktion eines Denotats bzw. Designats. Das Verhältnis zwischen der virtuellen und der aktuellen Bedeutung der Wörter ist abhängig von Systemgegebenheiten in den einzelnen natürlichen Sprachen.

Da isolierte Wörter mehr oder minder vage Bedeutung aufweisen, müssen zur Darstellung ganzheitlicher Entitäten der Wirklichkeit mehrere (mindestens zwei) Wörter zu Texten vereint werden. Die lexikalischen Bedeutungen werden dabei durch grammatische ergänzt, so daß die Wörter als Zeichen niederer Ordnung Zeichen höherer Ordnung (Sätze) zu gestalten imstande sind.

Die Wörter eines Satzes oder Textes tragen Merkmale semantischer und grammatischer Zusammengehörigkeit an sich. Diese Merkmale verliert das Wort, sobald es aus dem Zusammenhang herausgeholt und isoliert dem Lexikon einverleibt wird. Die virtuelle Bedeutung der im Wörterbuch angeführten Wörter in konkrete Bedeutungen im Text zu überführen, macht die Schwierigkeit bei der Konzipierung eines Textes (besonders beim Übersetzen) aus.


[1] V. Skalička, The Need for a Linguistics of „la parole“, Recueil linguistique de Bratislava 1, 1948, 21—38 (s. 35).

[2] S. Kaznelson, Grammatische Semantik und syntaktische Formalismen, Theoretische Probleme der Linguistik (Probleme der modernen Welt), red. L. Gerassimowa, Moskva 1977, 117—124 (s. 119).

[3] K. Horálek, Filozofie jazyka, AUC — Philol. Monogr. XV, Praha 1967, s. 89—90.

[4] B. Trnka, Bemerkungen zur Homonymie, TCLP 4, 1931, 152—156 (s. 154).

Slovo a slovesnost, volume 39 (1978), number 3-4, pp. 259-261

Previous Eugen Pauliny: К вопросу о сущности частей речи

Next Karel Svoboda: K historické metodě při studiu současné syntaxe