Časopis Slovo a slovesnost
en cz

O funkčnom rozvrstvení spisovného jazyka

Eugen Pauliny

[Articles]

(pdf)

-

Pre skúmanie o štýloch spisovného jazyka mala u nás veľkú dôležitosť kniha „Spisovná čeština a jazyková kultura“, v ktorej — pravdaže, nie bez súvislosti so staršími zisteniami — podala sa ucelená teória o funkčnom rozlíšení spisovného jazyka a o jeho kultivovaní. Z tejto stránky prichádzajú v tejto knihe do úvahy najmä štúdie Viléma Mathesia a akademika Bohuslava Havránka.

Témy, o ktorú ide, týkala sa najmä stať akademika Bohuslava Havránka. Ak pri tejto stati nebudeme hovoriť o funkčných jazykoch, ale o funkčných štýloch, dostávame tú bázu výkladu pre teóriu o funkčnom rozlíšení spisovného jazyka, ktorej sa pridržiavame i dnes a ktorá je u nás dnes už pojatá ako všeobecne prijaté a správne zistenie do učebníc pre stredné školy. Ide tu — v krátkosti povedané — o výklad, že v spisovnom jazyku podľa funkcie prejavu máme štyri druhy jazykových štýlov: hovorový (konverzačný), pracovný (vecný), vedecký a básnický.

[18]Zdalo by sa preto na prvý pohľad zbytočné, aby sa systematika štýlov spisovného jazyka preberala znovu. A jednako to treba urobiť, a to z niekoľkých príčin.

Delenie štýlov spisovného jazyka, ktoré som vyššie uviedol a ktoré sa u nás dosť bežne prijíma — niekedy, pravdaže, v iných variantoch, neuznáva sa všeobecne. Napr. akademik František Trávníček vo svojej práci „O jazykovém slohu“ predpokladá v spisovnom jazyku šesť základných slohových druhov (sloh odborný vedecký i praktický, novinársky, rečnícky, úradný, spoločenský a umelecký — s. 46). Ale pripúšťa ako možné aj iné delenie: sloh neodborný, odborný a umelecký (s. 50). A ak sa pozrieme na súčasnu sovietsku diskusiu, vidíme ešte väčšiu pestrosť v názoroch a východiskách. Hovorí sa tu o štýle lingvistickom a umeleckom, o štýle jazykovom a rečovom (tu ide o štýl jednotlivých jazykových prejavov) a v ostatnom čísle Voprosov jazykoznanija sa až tri príspevky venujú obrane a zavrhovaniu názorov Sorokinových, ktorý pre dnešnu ruštinu popiera existenciu jazykových štýlov vôbec a uznáva iba štýl jednotlivých jazykových prejavov.

Už tento veľmi letmý prehľad dnešných názorov o štýlovom rozvrstvení spisovného jazyka ukazuje, že v názoroch na štýlové rozvrstvenie spisovného jazyka nepanuje oná zhoda názorov, ktorú predstavujú v tejto veci naše učebnice, vychádzajúce zo zásadnej štúdie Havránkovej.

Príčina, ako sa mi zdá, nie je v tom, ako by delenie akademika B. Havránka bolo chybné a preto by ho bolo treba opustiť. Príčina sa mi ukazuje v tom, že delenie na štýly spisovného jazyka je veľmi všeobecné, je ukončením zovšeobecňovacieho procesu, a preto nám neumožňuje vyčerpávajúco charakterizovať jednotlivé slohové druhy. Okrem toho nám neumožňuje pre svoju prílišnú všeobecnosť systematicky utriediť štylistické prvky a zmocniť sa predmetu štylistiky ako celku. Terajšie bádania sa totiž usilujú práve o pevné skĺbenie všetkých našich čiastkových vedomostí o štylistických problémoch v úplný a vnútorne rozčlenený celok. Okrem toho žiada dnes od nás spoločnosť čoraz nástojčivejšie, aby sme nielen vedeli povedať, čo je štylistika, ale aby sme dokázali aj učiť ľudí, ako tvoriť správne a účinne jednotlivé slohové útvary.

Dnes je situácia taká, že máme mnoho veľmi správných poznatkov o štylistickej hodnote jednotlivých jazykových prvkov a o jednotlivých parciálnych problémoch štylistiky. Vieme aj dobre analyzovať jednotlivé jazykové prejavy zo štylistickej stránky. No nevieme podľa všeobecne prijatých a teda správnych zásad utriediť svoje poznatky do nejakého vnútorne odôvodneného celku — nevieme teda urobiť teoretickú štylistiku, a nevieme urobiť praktickú štylistiku, v ktorej by sme ukázali, ako sa v danom jazyku majú slohové útvary správne konštruovať.

V ostatnom čase sa zasa začína u nás zdôrazňovať v štylistike pojem „slohotvorného činiteľa“. Nejde o pojem nový. Pri triedení štýlov spisovného jazyka s ním pracoval už akad. B. Havránek.

[19]Tento pojem sa mi vidí veľmi dôležitý a stojí za pokus domyslieť ho do konca. Možno, že sa nám ukáže ako východisko pri hľadaní vnútornej systematiky štylistických zjavov. Štýlotvornými činiteľmi sú všetky vonkajšie podmienky, ktoré podmieňujú podobu jazykového prejavu ako oznamovacieho celku. Domnievam sa, že by bolo dôležité odhaliť všetkých štýlotvorných činiteľov, určiť ich pôsobenie na jazykový prejav a na ich základe sa pokúsiť o systematiku štylistických zjavov. Navrhujem teda vychádzať pri rozbore a triedení štylistických zjavov nie od štýlov spisovného jazyka, ale od prvkov, ktorými sú tieto štýly podmienené.

Ak sa vec domyslí do konca, vyplýva z tohto postupu, že sa tu vychádza od jednotlivého oznamovacieho celku vo všeobecnosti a že sa hľadajú všetky vonkajšie podmienky, ktoré podobu oznamovacieho celku určujú. Na prvý pohľad sa tento názor nápadne zhoduje so stanoviskom Sorokinovým, ktorý odmieta existenciu jazykových štýlov a uznáva iba existenciu tzv. rečových štýlov, t. j. štylistického usporiadania jednotlivých jazykových prejavov. Na rozdiel od Sorokina však uznávam existenciu jazykových štýlov ako pojmu veľmi potrebného. Ale o tom neskoršie.

Pri vychádzaní od oznamovacieho celku sa môžeme oprieť o pojem prehovoru (promluvy), ktorý v našej literatúre spracoval najmä prof. V. Skalička.[1] Skalička trochu prilakonicky definuje prehovor ako totálnu semiologickú reakciu. Nazýva prehovorom taký oznamovací celok, ktorým odpovedáme na nejaký podnet. Rozsah prehovoru môže byť podľa Skaličku najrozmanitejší; niekedy je to jedno slovo, inokedy celá veta, ba jedným prehovorom môže byť aj viaczväzkový román. Skalička sa vo svojej štúdii zaoberá aj pomerom prehovoru k vete a k reči ako celku. Tým sa tu zaoberať nebudeme, lebo to už nepatrí k našej téme. Chcel by som zdôrazniť iba základnú myšlienku, že pri prehovore ide o významovo úplný jazykový prejav. Ďalej by som chcel zdôrazniť okolnosť, ktorú Skalička dosť nevyzdvihol, že významová úplnosť prehovoru sa dosahuje nielen jazykovými, ale aj nejazykovými prostriedkami. Najmä táto okolnosť spôsobuje, že pojem „prehovor“ má iný obsah než pojem „jazykový prejav“. Pri jazykovom prejave máme na mysli len jazykovú stránku oznamovania, pri prehovore máme na mysli nielen jazykovú stránku oznamovania, ale berieme do úvahy aj oznamovaciu silu (sdělnost) všetkých do úvahy prichodiacich nejazykových prostriedkov.

Pristupme teraz k veci samej. Ktorí štýlotvorní činitelia utvárajú a akým spôsobom pôsobia na podobu prehovoru ako významovej jednotky a slohového útvaru? Sú to títo štýlotvorní činitelia:

1. Stimulus (podnet), ktorý pre vznik prehovoru zdôraznil už Skalička. Ide tu o podnet vonkajší alebo vnútorný, ktorý podávateľa núti uskutočniť prehovor. Stimulus podmieňuje ponajprv obsah prehovoru, t. j. čo sa povie. Ale súčasne s obsahom podmieňuje aj celkovú formu prehovoru. Podmieňuje prehovor ako slohový útvar. Určuje, či ide o oznámenie, zprávu, vyprávanie, výzvu [20]a pod. Stimulus je teda základným činiteľom pre triedenie prehovorov ako slohových útvarov. Stimulus ďalej určuje, či je prehovor oznámením (zacieleným zväčša na podanie skutočnosti, jestvujúcej mimo prijímateľa); oznámenie môže byť objektívne (netýkajúce sa zväčša citovo podávateľa), subjektívne (týkajúce sa zväčša citovo podávateľa), či je prehovor pobádaním (zacieleným zväčša na vyvolanie príslušnej reakcie u prijímateľa). Stimulus ďalej určuje pomer podávateľa k pravdivosti výpovede (modálnosť), výber skutočností, o ktorých sa vypovedá a pod.

2. Oznamovacia sila (sdělnost) prostredia a kontext. Ak je oznamovacia sila prostredia obklopujúceho podávateľa a prijímateľa veľká a kontext, z ktorého vychádzajú, je obom jasný, vtedy prehovor smeruje k stručnosti a jazykovej neúplnosti (to, čo je jasné zo situácie, sa nevysloví v prejave). Vtedy je prehovor situačný. Ak je to naopak, vtedy se prehovor vyjadruje zväčša jazykovými prostriedkami a vzniká prehovor jazykový.

3. Dialogičnosť a monologičnosť. Veľmi často sa dialóg stavia proti monológu ako osobitný druh prehovoru (J. Mukařovský). Ak ostaneme pri tom výmere prehovoru, ako sme podali vyššie, vtedy v dialógu vidíme toľko prehovorov, koľko ráz ktorý účastník dialógu prehovorí. Každý predchádzajúci prehovor je svojím obsahom stimulom pre nasledujúci prehovor. Každý príspevok do dialógu je teda samostatným prehovorom. Na druhej strane treba pripustiť, že prehovory dialógu sa uskutočňujú v rovnakej situácii a jeden v závislosti od druhého. To má za následok, že každý z prehovorov dialógu je viazaný na istú zdeľnosť mimojazykovej situácie, ktorá ho významovo doplňuje. Tiež každý z predcházajúcich prehovorov dialógu tvorí svojím obsahom spoločnú situačnú a významovú základňu (mohli by sme povedať: spoločný kontext), na ktorej sa uskutočňuje ďalší prehovor. Takto sa utvára virtuálne spoločný kontext, ktorého obsah je však neustále porušovaný a pozměňovaný novým prehovorom. Vec je ešte komplikovaná okolnosťou, že mimojazyková situácia nemusí mať pre všetkých účastníkov prehovoru ten istý obsah, ďalej, že predchádzajúce prehovory sa chápu nie rovnako, ale vzhľadom na individuálne poňatie každého účastníka. Teda virtuálne spoločný kontext prehovoru pri dialógu je vecou len predpokladanou. Má sa ho dosiahnuť celým dialógom. Niekedy sa tak deje a dialóg sa končí dosiahnutím spoločného kontextu. Pri prehovore nedialogickom, ktorý sa nazýva monológom, sa vychádza z predpokladu jediného kontextu, daného podávateľom. Podávateľ sa usiluje oznámiť prijímateľovi všetko to, čo mu chce oznámiť, v jedinom prehovore, vyčerpávajúcim a jednoznačným spôsobom.

Prehovory dialógu sú spravidla viazané na situáciu, kým monologický prehovor nie je spravidla viazaný na situáciu. Pri prehovoroch, ktoré utvárajú jeden dialóg, ide teda spravidla o reťazec situačných prehovorov, kým v monologickom prehovore ide spravidla o jazykový prehovor. Z uvedeného vyplýva, že dialogické prehovory sa uplatňujú najčastejšie v prejavoch súkromných a konkrétnych, [21]kým monologický prehovor sa uplatňuje najviac v prehovoroch verejných a abstraktných. Pri tomto určení ide, pravdaže, o najpribližnejšiu typizáciu. Napr. diskusia je zreteľne reťazec dialogických prehovorov a nemusí byť súkromná ani konkrétna, ani sa nemusí opierať o situáciu.

4. Ústnosť a písomnosť. Pre výber štylistických prvkov ústneho prehovoru je dôležitá okolnosť, že tento prehovor sa uskutočňuje zvukovými prostriedkami a že spravidla môže nadväzovať na oznamovaciu silu prostredia a kontext. Písomný prehovor nemôže rátať s plnou zvukovou účinnosťou slov a viet a spravidla nemôže nadväzovať na oznamovaciu silu prostredia. Ústný prehovor možno obyčajne zopakovať, pretože pri ňom je prítomný i podávateľ i prijímateľ. Písomný prehovor spravidla nemožno zopakovať, pretože pri ňom nie je spolu podávateľ s prijímateľom. Tieto okolnosti sú pre štylistickú výstavbu prehovoru dôležité.

Sám uvádzam týchto štyroch štýlotvorných činiteľov. K. Hausenblas ich uvádza podstatne viacej a v inom zaradení a hodnotení. Zhodujeme sa však v tom, že obaja pripisujeme štýlotvorným činiteľom základnú dôležitosť.

Štýlotvorní činitelia nám umožňujú charakterizovať jednak vo všeobecnosti štýly spisovného jazyka, jednak nám umožňujú charakterizovať slohové útvary.

Jazykové štýly spisovného jazyka by sa podľa nich delili na

1. súkromný jazykový štýl; prehovor súkromného jazykového štýlu je obyčajne situačný, dialogický a ústny; je zvyčajne subjektívneho rázu;

2. verejný jazykový štýl; prehovor verejného jazykového štýlu je obyčajne jazykový, monologický a písomný; je obyčajne objektívneho rázu.

3. Tretí okruh štýlov spisovného jazyka je štýl umelecký, vlastne štýly umelecké, ako hovoril K. Hausenblas. Tu je už osobitná problematika, preto necháme túto tému stranou.

Toto delenie štýlov spisovného jazyka sa v podstate (najmä počtom) kryje s delením, ktoré ako druhý možný variant navrhuje akademik Fr. Trávníček, v knihe „O jazykovém slohu“, s. 50 (sloh neodborný, odborný a umelecký). Nie je vzdialené ani od delenia v knihe „Spisovná čeština a jazyková kultura“ (štýl hovorový, pracovný, vedecký a básnický), ibaže v našom delení sa štýl pracovný a vedecký zlučuje v jeden.

Delenie na spisovné jazykové štýly trpí ako každá schematizácia značnou nepresnosťou. Napr. prehovor súkromného štýlu nemusí byť len ústny, môže byť aj písomný, nemusí byť len monologický, môže byť aj dialogický, nemusí byť len situačný, môže byť aj jazykový. To isté možno povedať aj o prehovoroch verejného štýlu. Jednako však toto delenie ako najvšeobecnejšie je účelné preto, lebo umožňuje najvšeobecnejšiu, i keď nie presnú typizáciu podľa štýlotvorných činiteľov, ktorí sú v danom prípade najčastejší a podľa štylistických prvkov, ktoré sú pre prejavy daného štýlu typické, takže mu vtlačujú výber charakteristických štylistických prvkov. Podľa týchto štýlov môžeme deliť aj štylistické prvky na hovorové a odborné. Ba sú isté prvky, ktoré sa charakterizujú ako prvky [22]básnického štýlu. Preto delenie na štýly spisovného jazyka nie je ani chybné, ani zbytočné. Jednako však v štýloch spisovného jazyka nemožno vidieť východisko pre štylistické bádanie, pretože sú vlastne najvšeobecnejšími triedami oveľa zložitejšieho členenia štylistických prejavov.

Štýlotvorní činitelia sa dajú využiť aj pre charakteristiku slohových útvarov. Tu je už využívanie štýlotvorných činiteľov oveľa jednoznačnejšie. Napr. vyprávanie je útvar ústny, jazykový a monologický. Aj táto charakteristika (ako charakteristika každého slohového útvaru) je do istej miery schematizovaná: vyprávanie môže byť aj písomné (ale písomné vyprávanie je odvodené od ústneho vypravania), môže byť aj situačné (napr. rekonštrukcia nejakého činu na mieste samom; ide o netypický prípad vyprávania), môže byť aj dialogické (napr. vypočúvanie svedka o nejakej udalosti; ide o netypický prípad vyprávania). Pri charakteristike slohových útvarov je veľmi dôležitým štýlotvorným činiteľom stimulus, ktorý sa tu uplatňuje podstatne viacej ako pri charakteristike jazykových štýlov.

Charakteristika slohových útvarov v štylistickej práci je veľmi dôležitá aj didakticky. Umožňuje nám určovať všeobecnú náležitú podobu jednotlivých slohových útvarov (ich jazykové a kompozičné prvky) a tak prenášať štylistické poznatky do praxe.

Pre bádateľské ciele vedeckej analýzy je však veľmi potrebné študovať jednotlivé prehovory alebo okruhy jednotlivých prehovorov a získané poznatky zovšeobecňovať.

Stupne „jednotlivý prehovor — jednotlivý slohový útvar — jednotlivý štýl spisovného jazyka“ sa teda od seba neodlišujú kvalitatívne, ale iba stupňovitosťou od individuálnosti k všeobecnosti.

Najdôležitejším štylistickým prvkom je synonymita. Najmä synonymita umožňuje utvárať z jazykovej stránky prehovor adekvátne danému cieľu. Je už dosť veľká zhoda v názoroch, že synonymita sa netýka len oblasti slovníkovej, ale aj morfologickej a syntaktickej. Ba aj adekvátne prostriedky ústneho a písomného prejavu, ktoré slúžia tomu istému cieľu, možno pokladať za synonymné.

Ak prehovor obsahuje iba také štylistické prvky, ktoré sú adekvátne danému cieľu, vtedy je prehovor vlastne štylisticky bezpríznakový. Jeho štylistické prvky môžeme oddeľovať a uvedomovať si ich iba na pozadí prehovorov, ktoré majú iný cieľ a teda aj iné zoskupenie a výber štylistických prvkov. Úplne adekvátne a rovnaké využívanie štylistických prvkov, ktoré by viedlo k štýlovej uniformite, sa však nikdy nedosahuje, a to okrem iných príčin najmä preto, lebo v prehovore sa vždy uplatňuje výraz.

Výraz je taká podoba alebo zoskupenie jazykových prostriedkov, ktorými podávateľ pri prehovore mimo oznamovania ukazuje aj sám na seba alebo ako na jednotlivca (individuálne výrazové prostriedky) alebo ako na príslušníka nejakej sociálnej alebo záujmovej skupiny (skupinové výrazové prostriedky).

Za individuálne výrazové prostriedky možno pokladať rozličné druhy čiastoč[23]nej afázie, napr. jachtanie, používanie neartikulovaných zvukov (mrnčanie, hmkanie), individuálne odchýlky vo výslovnosti (napr. račkovanie), používanie individuálnych zvratov, zvláštnosti v intonácii, individuálne prestávky a pauzy v prehovore, základná tónová výška hlasu, používanie vymedzených alebo zvláštnych citosloviec, výplnkových slov, individuálne zvláštnosti v kompozícii a vo využívaní jazykových prostriedkov (tvarov, väzieb, slov, syntaktických prostriedkov) atď. Tieto všetky prostriedky nepridávajú k oznámeniu nič, ale sú dôležité pre legitimovanie osoby podávateľa. Tu je základ toho, čo sa nazýva individuálnym štýlom.

Za skupinové výrazové prostriedky treba pokladať také zvláštnosti v hláskosloví, výslovnosti, tvarosloví, skladbe a slovníku, ktoré sú vlastné nejakej spoločenskej skupine. Také sú napr.: prehovor v nárečí určený príslušníkovi spisovného jazyka alebo iného nárečia a naopak prehovor v spisovnom jazyku voči príslušníkovi nárečia, ďalej prehovor príslušníka nejakej sociálnej alebo záujmovej skupiny (charakterizovanej jednotlivými jazykovými zvláštnosťami) k príslušníkovi inej sociálnej alebo záujmovej skupiny (ktorá nemá oné zvláštnosti).

Ale o uplatnení výrazovej funkcie môžeme hovoriť aj vtedy, keď podávateľ a prijímateľ patria k tej istej spoločenskej alebo záujmovej skupine a keď používajú len také jazykové prostriedky, ktoré sú vlastné ich skupine na rozdiel od jazykových prostriedkov, ktoré sú vlastné iným spoločenským skupinám. Používaním prostriedkov, charakteristických pre istú spoločenskú alebo záujmovú skupinu sa totiž podávateľ a prijímateľ navzájom „legitimujú“.

Za skupinové výrazové prostriedky treba pokladať aj prehovor v jazyku zo staršej vývinovej fázy (napr. pre češtinu staročeština), používanie zastaralých slov, nápadných neologizmov. Patrí sem aj argot a slangy, familiárny spôsob vyjadrovania, teda všetky prostriedky, ktoré charakterizujú istú skupinu.

Výrazové prostriedky sú pri každom prehovore veľmi dôležité, lebo dávajú prehovoru charakteristický ráz a príchuť. Sú soľou a korením každého prehovoru.

Som presvedčený, že pojem výrazu je pre štylistické bádanie veľmi užitočný a potrebný, pretože podeň možno odôvodnene zahrnúť mnohé zjavy, kterých miesto bolo doteraz v štylistike veľmi voľné. Jednako treba hneď uviesť, že tento pojem ani jeho obsah nie je doteraz spracovaný ani v základoch. Napr. je mi nejasné, či možno výraz pokladať za štýlotvorného činiteľa alebo nie, a za čo ho teda pokladať. Napr. keď niekto hovorí nárečím s príslušníkom spisovného jazyka, vtedy nárečové zvláštnosti svojho prejavu nepokládá za prejavy výrazu, ale poslucháč ich môže tak hodnotiť. Ďalej, nie som si ani istý, či všetky zjavy, ktoré som tu uviedol, možno oprávnene zaradiť do výrazu.

Celú túto vec s výrazom treba dôkladne premyslieť.

Záverom by som chcel pridať dve poznámky k jazykovým štýlom a slohovým útvarom.

Prvá z nich je táto: Hoci sú štýly spisovného jazyka a slohové útvary voči sebe v zásade rovnoprávne, vždy treba pre isté obdobie rátať s tým, že pro[24]striedky jedného štýlu alebo okruhu slohových útvarov sa pokladajú pre spisovný jazyk za typické a ostatné štýly alebo slohové útvary sú pod vplyvom štylistických prostriedkov charakteristických pre istý štýl alebo pre isté slohové útvary. Napr. pre dnešok je charakteristické, že prostriedky odborného štýlu javia tendenciu uplatniť sa aj cez svoje hranice, a to preto, lebo prvky odborného štýlu sa pokladajú za typické pre spisovné prejavy. Okolnosť, že menné spôsoby vyjadrenia, používanie plnovýznamových pomenovaní namiesto formálnych, používanie pasíva atď., ktoré sú charakteristické pre odborný štýl, sa šíria cez hranicu odborného štýlu, ukazuje, že odborný štýl sa dnes hierarchicky hodnotí najvyššie. Až do začiatku XIX. storočia tu platila iná hierarchia. Hoci by podrobnejší rozbor ukázal, že je vec zložitejšia, jednako vari možno tvrdiť, že vtedy javili expanziu do iných štýlov prvky náboženských prejavov, ktoré mali pramene v prekladoch biblie.

Druhá poznámka: Na podobu štýlov alebo slohových útvarov pôsobia nielen štýlotvorní činitelia, ale aj historická zviazanosť a spisovná kontinuita. Zaujímavé je tu napr. porovnať napr. odborný štýl český a slovenský. Hoci tu ide o veľmi blízke jazyky, používané v národoch, ktoré mali vždy v histórii velmi úzke styky a už niekoľko desaťročí spoločný štát, jednako sú tu v odbornom štýle rozdiely. Ak porovnávame napr. preklady českých odborných textov do slovenčiny alebo texty zákonov, vidíme tu zreteľné rozdiely. Nejde tu ani o kvalitatívne rozdiely, pretože prostriedky odborných štýlov sú v oboch jazykoch v zásade zhodné. Ide tu skôr o kvantitatívne využívanie týchto prostriedkov. Tieto rozdiely súvisia s tým, že slovenský odborný štýl je viacej ľudový ako český odborný štýl. To zasa súvisí s historickou podmienenosťou. Moderný český odborný štýl sa začal budovať práve tak ako vôbec moderná spisovná čeština v opretí sa na starú spisovnú tradíciu. Slovenský odborný štýl sa od Štúrových čias buduje zasa tak ako celý spisovný jazyk v opretí sa o ľudový jazyk. Pre túto tradíciu sa v slovenskom odbornom štýle ťažšie uplatňujú prvky, ktoré nie sú rozvité v ľudovom jazyku.

Táto vec má svoje dôsledky aj inde. Vezmime si umeleckú prózu oboch národov. Hoci sa dopúšťame istej schematizácie, jednako vari možno jasne badať, že skutočne umeleckí predstavitelia slovenskej prózy sa vo veľkom počte opierajú o ľudový jazyk (Kukučín, Timrava, Tajovský, Kalinčiak, dnes Mináč, Hečko a v ostatných prácach Jilemnický). V českej próze je táto opora o ľudový jazyk ako umelecký tvárny prostriedok menej výrazná. Tu situáciu komplikuje, pravdaže, aj existencia obecnej češtiny.

Ale tieto myšlienky nadhadzujem skutočne iba ako námet pre rozmýšľanie.

A skutočne nakoniec by som chcel nadhodiť otázku, či skúmanie štylistických prvkov patrí do štylistiky, pretože v zásade každý jazykový prvok má štylistickú hodnotu (aj nedostatok pozitívneho štylistického príznaku pri jazykovom prvku je štylistickou hodnotou). Zdá sa mi, že skúmanie a charakteristika štylistických prvkov jazyka patrí do príslušných častí náuky o jazyku. Iné zadelenie má svoju oprávnenosť iba z hľadísk prakticko-didaktických.


[1] Promluva jako linguistický pojem, Slovo a slovesnost 3, 1937, s. 163—166.

Slovo a slovesnost, volume 16 (1955), number 1, pp. 17-24

Previous Pavel Trost: K obecným otázkám stylu

Next Milan Jelínek: Odborný styl